Boli časy, keď sme každý prírastok do hernej zbierky z obdobia druhej svetovej vojny brali ako nutné zlo. Vzdychajúc na ďalším a ďalším vylodením na pláži, zapichovaním vejúcej vlajky či hraním za ruského bohatiera, buď bez nábojov, alebo s otlačeným okom od sniperky, sme nestačili počítať akčné hry alebo stratégie.

A potom akoby uťalo, prežratí sme odmietali akékoľvek ďalšie otravovanie s najkrvavejším konfliktom v dejinách ľudstva. Nastúpil Vietnam (ale len okrajovo, Američania sa do toho zas tak nehrnuli), moderné konflikty alebo mlátenie sa a strieľanie po sebe v alternatívnej prítomnosti. Že nám začalo byť za druhou svetovou smutno. Všetci vieme veľmi dobre a na všetky tie Call of Duty, Battlefieldy a Medal of Honory už nepozeráme s iskričkou v očiach ako kedysi.

Iron Front: Liberation 1944 je zjavením, ktoré sa pripravovalo v pozadí, avšak o to väčšie ambície mal. Na engine druhej Army vytvorená hra so všetkým, čo robilo český výtvor krásnym, žiaľ i za čo sme na vojenskú simuláciu nadávali. Len miesto využívania modernej techniky sa presúvame do minulosti a vyskúšame, aké to je dostať 85 mm pecku medzi zuby z hlavne Tigera. Nepríjemné a smrteľné. A nečakajte žiadne oživovanie sa za kríčkami, tu jedna presne mierená strela znamená bolestivé skuvíňanie a reštart misie alebo nahranie predošlej pozície.

Arkádové strieľanie hrdinského charakteru je najhorším možným riešením. Vystaviť svoje telo priamej streľbe má za následok automatické zranenie, ak nie rovno smrť. Vaše putovanie nie je v žiadnom prípade striktne lineárne, no zároveň je absolútna voľnosť v príbehovej kampani obmedzovaná zadaniami danej misie. Ak sa vám nepodarí napríklad získať pod svoju kontrolu styčný bod alebo prídete o viac než polovicu svojich kamarátov-vojakov, o úspešnom dokončení úrovne môžete leda tak snívať. Zase im ale môžete dávať príkazy.

Ako to dosiahnete, záleží samozrejme len na vašom rozume. V singleplayeri sú k dispozícii dve kampane, pričom každú je možné rozohrať ako v anglickom, tak pôvodnom dabingu. Bojisko situované na východný front v roku 1944 nám ponúka nemeckú a sovietsku stranu. Postupujúcu Červenú armádu sa snažia fašistické vojská aspoň zdržať, ak už nie zastaviť, takže náplň úrovní alebo rozloženie síl je pevne dané. Prostredie Poľska a Ukrajiny ponúka nielen rozsiahle, ale aj vizuálne príťažlivé prostredie, v ktorom nájdete nielen široké pláne, ale aj menšie mestečká, dediny a osady.

Iron Front je, podobne ako ArmA, obrovským svetom. Nedostanete pred seba žiadny lineárny pochod neviditeľným tunelom ako je tomu zvykom v dnešných akciách. Simulátor vojny vám umožní pobehovať po mape tak ako uznáte za vhodné a pokým sa nechcete voziť v tanku, ale si to poctivo odšľapať, môžete, no nejakú tú chvíľu to trvá a hrdina nevydrží šprintovať s plnou poľnou dlhé minúty. Vojenská technika, ktorú tu nájdete, je bohatá a pestrá, pričom je samozrejmosťou, že si napríklad v tanku volíte medzi pozíciou veliteľa, vodiča, strelca ovládajúceho hlaveň alebo strelca ovládajúceho guľomet.

Tak ako vás okamžite oslepí rozľahlosť a voľnosť (vstúpiť môžete do každého domu), vám vrazí jednu do úst chybovosť celej hry a žiaľ i neohrabanosť a umelosť, ktorou trpí predovšetkým spád a dynamika hrateľnosti. Ono je pekné vedieť, čo všetko môžete robiť a čo všetko vám hra ponúka, ak je celkové prevedenie (vynechajúc grafické spracovanie, engine ArmA 2 má čo ponúknuť) priemerné, a to je konštatovanie so zatvorenými očami a zaťatými zubami.

Príkladov by sme našli mnoho: spomínaná voľnosť a možnosť vstúpiť do každého domu, budovy, si vyžiada svoju daň v absolútne pustých a prázdnych interiéroch, zasekávaní sa o zárubne dverí, cez ktoré neprejdete ani raz bez toho, aby vás nezastavili, takže sa v konečnom dôsledku snažíte trafiť tak, aby ste cez ne prešli. Ak je nepriateľ niekde vnútri, tento čo najtichší postup vpred za taktický označiť nemôžeme, navyše to celé zábavné a príťažlivé nie je. 

Ešte horšie je na tom umelá inteligencia. Chvalabohu nerobí kremíkový kamarát rozdiel medzi vašimi nepriateľmi a spojencami, takže sú sprostí všetci. Protivníci nie vždy reagujú a často sa stane, že sa zaseknú. Niekedy to vyzerá ako na strelnici, avšak na druhú stranu nesmiete stratiť opatrnosť, pretože skoliť vás dokáže ktokoľvek iný, o kom ani nemusíte tušiť. Ak nie ste v zornom uhle nepriateľov, tých nevyruší ani hlučná streľba, ich taktické presuny sú často nezmyselné. 

Nie raz som videl kreatívne tančeky spojencov a nepriateľov, kedy prebehli okolo seba vo vzdialenosti niekoľkých metrov, vymenili si zrejme len vzdušné bozky, otočili sa, túto akciu opakovali a zabíjali sa maximálne tak pohľadom. Alebo sa nebodaj (aj omylom) postavte pred strieľajúceho kamaráta. Jednoducho vás odstrelí, ide pravdepodobne o povolené straty. A to, že vykrikujem na medika stojaceho niekoľko metrov niečo o zranení a on sa len priblblo usmieva alebo rozbehne niekam inam, ani nebudem komentovať.

Neuveriteľné množstvo chýb spojených so zasekávaním sa o objekty, pochybným správaním sa vojakov, vypadávajúcimi textúrami, sa snažia tvorcovia odstrániť patchmi. Pochabé animácie pohybov však nevyriešia, tie sú nasekané bez potrebného nadväzovania. Hru postihol rovnaký mor bugov ako Armu. Na druhej strane máme simulátor a nie arkádu, kde pobehujete ako poľné zajace a strieľate po impotentných panákoch. Vojenská technika je dostatočne široká a ani tu nečakajte arkádové ovládanie, jazdný či letový model. 

Lenže celé nám to prišlo až príliš toporné, umelé a odradzujúce. Kampaň príbehom alebo akýmkoľvek dianím nezaujme. Únavné počúvanie rozkazov bez akejkoľvek štipky filmovosti alebo snahe vtiahnuť hráča, predvádza len odrapkané scény s voskovými figurínami. Pochopiť to, že ide o simulátor, problém nerobí, avšak ono to v kampani napokon vyzerá skôr smiešne, za čo môže i nie príliš podarený dabing a problémy so zvukom.

Ovládanie nepatrí medzi jednoduché, avšak zvládnuť sa dá. Už dobre známa a tradičná schéma ovládania príkazov cez číselné menu síce leží pod nánosom prachu a najlepšie roky má za sebou, ale čert to vezmi, stále to funguje. Ovládanie je komplexnejšie, je rozdiel mieriť cez zameriavač a priblížením zbrane k oku (a ešte prípadne následným zoomom), no nie vždy prívetivé a prirodzené. Do inventáru ale loziť radšej nebudete, zarazí absencia zbierania predmetov (zbrane, munícia) po mŕtvych nepriateľoch, ktorých len zlomok niečo po sebe zanechá. Hra pôsobí tak akoby nenápadne šepkala „nehraj ma, však vidíš, že tu nič poriadne nefunguje a je to v podstate nezaujímavé, nezábavné, hoci práve ja dokážem simulovať konflikt s dobovým arzenálom najlepšie.“

Vojenský simulátor – bude sa vám to neustále pripomínať. Mierenie a následná streľba zbraňami je na hony vzdialená iným akciám. Každá má odlišné vlastnosti, na streľbu má vplyv mnoho faktorov. Je to tak trochu iná zábava, adrenalín pri stretoch má odlišnú príchuť. V kampani si vyskúšate mnoho zbraní a vojenskej techniky, pričom nečakajte žiadnu rýchlovku, s ktorou by ste boli hotoví za pár hodín – napriek tomu, že mapy sú totožné, vymenia sa len strany a v menu ich nájdete zatiaľ len osem (pre každú armádu).

Hra by mala byť predovšetkým o zábave, Iron Front je zabugovaným simulátorom, ktorého kampaň rozhodne nenadchne. Prídavnú hodnotu dodáva prítomný editor a multiplayer. Fanúšikovská základňa určite pripraví dostatok nového obsahu alebo dodá vylepšenia, ktoré kvalite len pomôžu, no zároveň je otázne, či za to Iron Front teda stojí.

Je to prezlečená druhá ArmA a práve pre tento vojenský simulátor od Bohemia Interactive Studio existuje mnoho rozšírení. Zadarmo. Iron Front: Liberation 1944 chcelo zaplátať dieru na trhu. Keby sa to podarilo s menším množstvom chýb, zaujímavejšou kampaňou, bol by tento prídavok príjemným spestrením a odviazaním sa od tradične spektakulárnych akcií. Bavilo ma nevystrčiť ani nos spoza múru, ale často to bolo skôr zápasenie s hrou samotnou ako nemohúcimi protivníkmi. Komunita to zrejme všetko napraví a nový obsah hre rozhodne pomôže, no za hladenie (vešteckých) gulí nás nikto neplatí. A nemal by ani vývojárov vydávajúcich nedokončený projekt. Leda tak za menší peniaz hodný trochu lepšieho budgetu.