Úspešne ukončená druhá sezóna fantasy seriálu od HBO má na svojom konte mnoho priaznivcov. Dokonca toľko, že sa Game of Thrones predralo do sveta hier. Ono sa to však dalo očakávať, keďže samotná téma je nesmierne lukratívna a hodí sa práve do rôznych virtuálnych dobrodružstiev. Prvý pokus Game of Throne: Genesis sa do sŕdc hráčov príliš priaznivo nezapísal a bol skôr kopancom medzi nohy nielen milovníkom strategických hier, ale aj priaznivcov seriálovej (a samozrejme aj knižnej) predlohy. Ďalšia zmarená licencia – nie prvá a určite nie ani posledná. Vývojári z Cyanide sa však nevzdávajú a pokúšajú šťastie znovu. Tentoraz presedlali na iný herný žáner.

Pieseň ľadu a ohňa od G.R.R.Martina nie je tradičné fantasy v tolkienovskom štýle a nebudem ani veľmi klamať, že to v podstate vítam s otvorenou náručou. Všetci tí hobiti a elfovia istotne nejednému z nás lezú krkom. Orientácia viac na stredoveké reálie je cítiteľná okamžite, avšak nevyhneme sa ani protivníkovi, na ktorého nenatrafíte ani pri nočnom pochode tmavou uličkou v sobotu nadránom.

Keby bolo nutné Game of Thrones k niečomu prirovnať, nebol by výhodnejší adept, než Dragon Age. Ten prvý, s podtitulom Origins. Aby to bolo kompletné, tak Game of Thrones predstavuje mierne vykuchané a mierne obmedzené Dragon Age: Origins. Tešíte a skáčete od radosti oslavujúc príchod schopnej RPG, s ktorou si síce druhý Zaklínač (a úprimne aj ten prvý) vytrie svoje kožené čižmy, ale aspoň zabijete pár letných večerov? Kroťte svoj optimizmus, je totiž pravdepodobné, že vás skolí spánok a podriemavajúc pred monitorom pocítite neskrotnú silu gravitácie pri nie práve najjemnejšom kontakte vašej hlavy s klávesnicou.

Game of Thrones je totiž ako kniha. Hoci je zápletka a jej postupné rozmotávanie jedným z najvýraznejších kladov celej hry, musíte si uvedomiť, že kniha nie je hra a naopak. Rozprávanie príbehu založené na nekonečných dialógoch, ktoré tvoria väčšinu herného času, nemá dostačujúci spád, no napriek tomu bude práve odhaľovanie zápletky najmarkantnejším dôvodom, prečo pokračovať ďalej. Obrovské množstvo dialógov je prezentované neuveriteľne staticky. Rozhovor dvoch postáv znamená jediné: počúvanie zle nadabovaných postáv s kamerou skáčucou z jedného ksichtu na druhý, pričom tieto zábery na voskové figuríny majú do lákavého snímania asi toľko, čo sledovanie sexuálneho harašmentu zubatých beštií z Turca.

Aby to nebolo málo, odklikávanie nekonečných konverzácii neodporúčam. Veľmi ľahko sa stratíte v množstve informácií. Znalosť predlohy považujem skôr za nutnosť, hoci sa dostane k vysvetleniu mnohého, všetko je to len tak medzi rečou. Na druhú stranu sa zrejme medzi hernou obcou nájde málokto, komu nebude známa funkcia Nočnej stráže či prítomnosť Steny. A že Lannisterovci splácajú svoje dlhy, vieme aj z rôznych meme. Známy svet a v ňom nová zápletka nepochádzajúca z Martinovho pera sa vydarila, spisovateľ môže byť na virtuálnych spisovateľov hrdý, ale berte ako fakt to, že musíte vedieť, o čo ide. Ak nie a ste Hrou o tróny nepoškvrnení, aspoň sa vám do obzoru dostane jedno skvelé fantasy a nadmieru kvalitný seriál.

Poďme ale už konkrétne: v hre sledujete putovanie dvoch odlišných postáv. Striedavo ovládate raz jedného, raz druhého a ide o značne rozdielne charaktery, ktoré vám prirastú k srdcu istotne viac, než blonďatý rytier v nablýskanej zbroji. Mors Westford je chlap, ktorý má najlepšie roky za sebou. Šedivý vlas a nejedna jazva na tvári z neho robí neskutočne príťažlivú postavu z prostého dôvodu; vzhliadate naňho ako na mentora. Skúsený harcovník Nočnej hliadky má svojský prístup k riešeniu vecí, je bojovník telom i dušou, no to neznamená, že kedysi nemal rodinu, lásku a všetky tie veci, ktoré sú zástupcom Nočnej hliadky odriekané.

Putovanie Morsa sa skladá z pochodu na severe, pretože zima prichádza a vŕzgajúci sneh pod nohami postáv má prekvapivo príťažlivý štýl. Alester Sarwyck je protipólom Morsa a taktiež si s ním užijete viac diplomacie a rôznych rozhodnutí, než s Morsom, ktorý uznáva viac silu meča, než jazyka. Alester sa vracia po 15 rokoch do Riverspringu, ktorého panovníkom by sa mal stať po skone svojho otca ako najstarší syn, avšak všetko sa samozrejme tak trochu intrigánsky zamotá. Rod Sarwyckovcov drukujúcich k Lannisterovcom sa stane akýmsi protipólom k Morsovmu príbehu a hoci sa dej odohráva na iných miestach, je spojený a príjemne sa celé rozprávanie dopĺňa. 

Teda bolo by to aj chytľavé a lákavé, nebyť možno príliš veľkého počtu dialógov, z ktorých je väčšina, buď zbytočných, alebo zbytočne naťahovaných. Hra totiž nie je kniha, ako bolo spomenuté o niekoľko odsekov vyššie. Mnoho postranných dialógov vás môže len zbytočne zamotať. Máte za úlohu sa niekam dostať, takže viete, že sa cestou nevyhnete nejednému rozhovoru a celé hranie tak spočíva v primitívnom chodení po virtuálnom bludisku. Samotná hrateľnosť je tesne nad bodom mrazu a nezachráni to ani dobre napísaný príbeh.

Bonusom sú rôzne možnosti voľby, ktoré vás na vašej ceste pravidelne postretnú. Či už sa rozhodnete krutým spôsobom zabíjať, alebo necháte zvíťaziť láskavé srdce a rozum, dopad na celkové dianie to veľký nemá. Stále sa aspoň profilujú jednotlivé postavy, ktorých konanie je neskôr zohľadnené v rozhovoroch. Odklon od príbehovej cesty a vetvenie nemali v Cyanide zrejme v pláne.

Okrem kecania a poslíčkovania sa pokúša hrateľnosť osviežiť súbojový systém. Príde aj na boj a nie raz si zasviníte meč nepriateľskou krvou. Tento model však nedokáže utiahnuť hrateľnosť a udržať dostatočne vysokú úroveň príťažlivosti. Ak sa začne rezať, je možné čas spomaliť – ale nie zastaviť – rozdávate príkazy, ako sa majú jednotlivé postavy správať, ktoré schopnosti používať, na koho útočiť a všetko to je zábavné len tak priemerne a ani (ne)pestrosť nepriateľov tomu príliš nepridáva.

Rozdelenie na tri povolania nie je žiadnou novinkou, pričom hneď teraz zabudnite na lákavého lukostrelca. Ak hru niekto testoval, istotne by si povšimol, že z diaľky sa útočiť nedá a potom to celé vyzerá tak, že pálite šípy do protivníka tak, že jeho hrotom mu doslova vypichnete oko. Levelovanie postáv podľa tradičnej schémy vám otvorí lepšie skilly, vyberáte ich z klasickej lišty (ako v akejkoľvek MMORPG), naklikáte tri činnosti za sebou a už len pozeráte na ten chaos na obrazovke.

Celkovo pôsobí interface a ovládanie neskutočne odfláknutým dojmom. Kamera je v úzkych priestoroch alebo pri viacerých postavách neskutočne chaotická. Hoci ju môžete ovládať, je príliš blízko hlavného hrdinu, takže často nevidíte to, čo sa deje okolo vás. Neláka vás ani pomerne skromný loot, pretože upižlať sa to dá aj mečom, ktorý nosíte so sebou už jednu-dve úrovne a lopotiť sa za obchodníkmi podľa nie práve najprehľadnejšej mapy, bude málokto.

A potom sú tu drobnosti, chybičky krásy, pády do operačného systému, žiadna reakcia na postavu pri zmene jej ošatenia, takže ak si člen Nočnej hliadky na seba vezme handry kráľovskej stráže, nikomu to nevadí. Nebude vás baviť chodiť po mŕtvolách, ktoré odhalia nejaký ten vercajk alebo zlato navyše až v momente, kedy budete pri nich, podobne je to s ostatnými aktívnymi predmetmi, takže prehliadnuť páku v šere nie je ničím nezvyčajným. Prečo musí aj Alester zbierať drobáky, hoci je právoplatným nasledovníkom trónu jedného z kráľovstiev, nestojí radšej ani za zmienku. Naopak potešilo prevtelenie sa do psa pri hraní za Morsa, kde stopujete podľa pachu – na druhú stranu ide len o ďalší spôsob, ako dostať hráča z bodu A do bodu B.

Game of Thrones je neskutočne lineárna hra a až na niekoľko postranných questov sa nedostanete z príbehovej línie, ktorá je tvrdo naskriptovaná a vopred daná. Nie je to Call of Duty, ale obmedzenie z tohto prameniace vás prepleskne podobne ako výlet z klimatizovanej miestnosti do najbližšej jedálne pri pražiacom slnku.

Technické spracovanie je pod hranicou únosnosti. Dabing sme si už načrtli vyššie a skutočne nie je o čo stáť. Plochosť hlasov a odrapkané dialógy sa pri tak lákavej značke skutočne nenosia. Zvukové efekty nijak nevyčnievajú, poteší dobre známa ústredná melódia zo seriálu, ale kvôli tomu si hru nekupujete. Grafika sa úspešne borí v bahne podpriemernosti. Interiéry sú poväčšinou pusté alebo nezaujímavé. Vizuálne ide o nutné zlo, ktoré neprekvapí, nepoteší a nájdete len zopár architektonicky lákavých miest, kde sa aspoň na chvíľu zastavíte a poobzeráte sa okolo seba. Málo kvalitné textúry a slabé modely postáv vám síce nespôsobia žalúdočné problémy, no jasať nebudete. Aj keď je pravda, že hru rozbeháte aj na staršom stroji.

Ako z toho všetkého von? Game of Thrones má dušu, má čo ponúknuť, ale baviť sa budú výhradne fanúšikovia série, ktorým nevadí to, že väčšinu času budú sledovať rozhovory a hrateľnosť je založená len na nie práve zábavných herných prvkoch. Je to ako kniha, kde je nutným zlom prerušujúcim sledovanie príbehu samotné hranie. A teraz hodnotíme práve hru.