Japonský horor je samostatná kultúrna kapitola, no zdá sa, že po miernom ošiali v rokoch 2001 - 2005 sa naň zabudlo, medzi filmami i videohrami. Kruhy, prekliate dievčatká či zabudnuté dediny sú silnými námetmi, na ktoré sa dá vždy spoľahnúť. V tom období sa na PS2 etablovala séria Project Zero (v USA a Japonsku známa ako Fatal Frame) a vyšli tri solídne diely. Štvorka patrí už Wii a iba Japoncom. Ale teraz napadlo KOEI TECMO oprášiť Project Zero 2, azda najlepší diel trilógie s bonusmi (resp. ako aj tvorcovia prezradili Satoru Iwatovi, ten s najdiskutovanejším koncom.) Výhodou série je, že diely na seba nenadväzujú, hoci môžu zdieľať niektoré lokality, možno ich hrať aj samostatne. 

Dve sestry sa hrajú a spomínajú na obľúbenom miestečku v lese. V peknej animácii sa ich spomienky začínajú križovať s podivným karmínovým motýlikom, ktorý zláka jednu zo sestier na istú cestičku do neznáma. Vydáva sa po nej. Druhá sa po chvíli strhne z nedokončeného rozhovoru a už vidí ako prvá kráča nevedno kam. V momente, keď sa vydá po jej stopách, sa približujú do zabudnutej dediny. Je večer, všade horia fakle, pripravuje sa (alebo sa konal) záhadný rituál, navôkol podivné koly a bizarný pohľad na domy v tme. V momente sú dievčatá vtiahnuté na záhadné miesto, z ktorého zrazu niet cesty späť. Čaká ich napínavé odhaľovanie minulosti aj odkrývanie ich vlastného vzťahu.

Z dvoch sestier (Mio a Mayu) možno ovládať iba Mio – Mayu kráča akoby posadnutá diablom či podivnou spirituálnou silou po opustenom mieste. Ich vzťah jednoznačne funguje a je výborne podaný od intra, cez ďalšie animácie i hrateľné časti. Starostlivo napísané dialógy sa sústredia na komunikáciu medzi sestrami, ale aj odhaľovanie zákutí dediny. Je to atmosférické miesto, ktoré neustále prifarbujú karmínové motýliky, akoby signalizujúce niečo zlé, nepokojné a nepríjemné. Prenikanie do hlbších častí dediny a identifikácia zla i niečoho nehmatateľného, čo opantá vašu sestru, je funkčná motivácia. 

Project Zero II je čistokrvný horor, ktorý má výborne vymodelované miesto dýchajúce nepredstaviteľné i nevidené mystérium. Japonskí scenáristi núkajú nejeden unikát: hlavná hrdinka je taká zraniteľná a občas bezbranná, že sa určitá frustrácia môže preniesť na vás. Ovládať tínendžerku je veľmi osviežujúce, na rýchle pohyby často nie je čas, naopak, už samotný pohyb a prvotné tempo sú úmyselne spomalené, aby ste zlu nedokázali utiecť, ale mohlo vás prepadnúť. Zároveň vás ženie túžba odhaliť minulosť, ktorá premenila bežnú dedinku na toto miesto. Lokality nie sú výrazné, spočiatku sa často vraciate na miesta, kde ste už boli, čím hra vytvára ilúziu strácania sa na malej ploche.

Hrateľnosť je pomalá, rovnaká ako hlavné postavy. Ale v tomto smere verne kopíruje filmové horory z krajiny vychádzajúceho slnka, ktoré nejednému západnému divákovi pripadajú občas až nudné. No hra ponúka obrovskú výhodu aj pri pomalom tempe – aktívne zapojenie hráča kompenzuje pomalý dej a práveže umožňuje odlišný zážitok. Element odhaľovania záhady je funkčný a dokáže v celej dĺžke zamestnať vašu myseľ. Hrateľná časť ponúka aj dynamický prvok – no nečakajte arzenál plný olova.

Volá sa Camera Obscura a je to váš jediný nástroj, ktorý vám pomôže zdolávať nástrahy. Správa sa ako videoherná zbraň, no v skutočnosti je to fotoaparát s rozličnými šošovkami a filmami na boj s duchmi či ich zachytávanie. Možno ho postupne upgradovať a získavať tzv. Spirit Points na čoraz lepšie vlastnosti, čo je typický videoherný prvok. Ale jeho základná funkcia je oslabovanie duchov, čo pripomína boj. Keď máte ducha v hľadáčiku, snažíte sa získať fotografiu. Čím ho dlhšie zameriavate, tým silnejší záblesk sa nabíja a ničivejšia fotografia vyjde. Červená farba šošoviek slúži na tento účel, modrá je oveľa mierumilovnejšia a vďaka nej sa snažíte vytvárať kolekciu duchov v správnom čase, lebo mnohí z nich sa len premávajú po mieste a máte málo času na ich cvaknutie.

A duchovia sa s vami chcú hrať. Nepredajú kožu lacno. Nebudú sa vám pchať do záberu. Skôr sa vám chcú držať v pätách a strašiť vás. Zdrhnúť vtedy, keď ich chcete zvečniť. Naľakať v momente, keď to určite nečakáte. Vystrašiť, ničiť, deptať. Znenazdajky sa objaviť a ukázať, že toto miesto patrí iba im a vy v úlohe nepozvaných hostí a votrelcov tu nemáte čo hľadať.

Azda preto je Wii verzia s ovládaním neraz intuitívnejšia ako PS2 predchodca. Pomalší pohyb je sčasti alternovaný nutnosťou a rýchlym pohybom pre otáčanie sa o 180 stupňov v snahe zistiť, či vás niekto akurát neprenasleduje. Viac ako kedykoľvek predtým si osvojíte túto funkciu a aspoň 30% času budete sledovať, čo sa deje za chrbtom a nie iba pred hrdinkinými očami na cestičke vpred. 

Isteže, toto je typický horor, kde sa vás autori snažia dostať do pomykova a vystrašiť aj typickými ľakačkami, keď sa zrazu hádžu duchovia či podivné kreatúry do kamery. Ale funguje to. Keď sa tu a tam premáva nejaký podivný tvor, nie je vám všetko jedno. Perfektná atmosféra dediny je pripravená zasiahnuť aj vašu obývačku – ale prirodzene, tento horor treba hrať v noci a mierne vypáliť surround pre nasatie efektov. A najlepšie funguje tzv. peep pohľad, kde sa snažíte odhaliť niečo v kúte miestnosti či cestičky – a čaká vás nájdenie predmetu alebo ďalšie vystrašenie.

Wii verzia má popri prepracovanom príbehu s niekoľkými prídavkami na konci aj nový mód s názvom Haunted House. Je to jednoduchý bonus, ktorý má niekoľko hrateľných foriem a jeho ďalšie sekvencie sa vám odomknú pri prechádzaní príbehu. Osobne sa mi najviac páči mód, kde vám autori mimoriadne často posielajú bubákov do kamery a vy prechádzate s Nunchakom i Remote a snažíte sa nimi hýbať čo najmenej – každý pohyb navyše odhalí, že ste sa zľakli. Je to psychologický efekt, ale funguje. Iný mód ráta s hľadaním stratených bábik, zatiaľ čo po vašej trajektórii kráča aj duch; ak sa zdržíte, hneď vás dobehne a jeho stretnutie je priam vražedné. Posledný typ je najjednoduchší a slúži ako repete z príbehu; snažíte sa cvakať bleskovo prechádzajúcich duchov na kameru. Nie je to trvanlivý mód ako hlavný príbeh, ale na 10 či 15-minútové krátke herné zážitky postačí.

Project Zero 2 prešiel aj drobnou grafickou úpravou, takže hra vyzerá viditeľne ostrejšie a detailnejšie, pričom zvuk v Dolby Pro Logic II robí čo najlepšie efekty. Celkovo je to príjemný, azda dnes už máličko staromódny zážitok. Ale je to silná alternatíva k akčným hororom a la Resident Evil, kde sa bez brokovnice ani nepohnete. Tu máte fotoaparát, dve sestry a dedinu, kde sa v štýle japonských hororov muselo stať niečo strašné a vy to pomaly odhaľujete. Je to intenzívny, aj keď miestami pomalý zážitok, ale aj po deviatich rokoch stojí za pozornosť.