Letná Summer Arcade akcia na Xbox Live je ukončená rozporuplným titulom Dust: Elysian Tail, ktorý podobne ako Deadlight vsádza predovšetkým na netradičný výtvarý štýl a štylizáciu. Aká by bola, keby v nej nevystupovali hovoriace zvieratká a neiklinovala k animovaným filmom, si netrúfam odhadnúť, pravdepodobne by však bola ťažko rozoznateľná od zástupu iných, podobne ladených akčných dobrodružstiev s hrdinom, ktorý si záhadne nemôže spomenúť na svoje meno ani na to, prečo dokáže nakrájať steaky z fialových poníkov skôr, než si stihnú uvedomiť, že by mali naňho zaútočiť. 

Dust: Elysian Tail začína amnéziou, hovoriacim mečom a podivným plyšákom, sidekickom Fidgetom, ktorý okolo hrdinu neustále lieta a okrem hlúpych poznámok vie priložiť aj ruku k dielu a zoslať na zástupy monštier firebally alebo ich pripiecť bleskami. A robí to s takou vervou, že dopadajúce ohnivé gule alebo projektily zaplnia celú obrazovku ako v správnej automatovke. Prešpikujú všetko, z čoho môže vypadnúť minca alebo nejaký hodnotný loot. 

Grafika Dust je to prvé, čo vás dostane a súčasne ide aj o hnací motor vo chvíľach, kedy si hovoríte, že to neskôr bude lepšie. Nebude. Dust nepatrí medzi absolútne krásky ani nemôže počtom vrstiev paralaxného skrolingu konkurovať takému Raymanovi, má však nezameniteľné čaro a postavičky ako vystrihnuté z minisérie určenej pre deti. V hre sa nenachádza žiadne násilie a dialógy sú naivné, že vás bude skôr zaujímať, ako sa dajú preskočiť, ako počúvať trampoty nudne nadabovaných postáv. 

Putovanie za pravdou, identitou očistením mena aj krajiny spustošenej armádou, je predvídateľné, ale dobre sa naň pozerá a kde jej chýba komplexnosť, tam to nahrádza efektami hmly, takmer bezchybným striedaním dennej doby aj ukážkovým zatiahnutím oblohy tesne pred búrkou. Z plynulého prechodu z presvetlených do tmavých lokalít ťažia lokality, ktoré vymieňajú sýte veselé farby na povrchu za studenšiu farebnú paletu v podzemí. Hra grafikou pripomína nadýchajú cukrovú vatu, ktorá je sladká ale iba na pohľad. 

Dust je hack’n’slash akciou s ľahkými RPG prvkami premietnutými do výroby predmetov a zlepšovanie vlastností hrdinu cez lepšie časti výzbroje. Netrvá dlho a zistíte, že systém náhodného vypadávania predmetov favorizuje hráča až takým spôsobom, že nadelí po pár minútach hrania loot s hodnotou +50. A keďže si prstene, oblečenie aj šperky môžete obliecť bez ohľadu na dosiahnutý level, celková výzva z množstva nepriateľov je tak zrazená na kolená. Aj bez drahých predmetov nepredstavuje Dust prekážku, boj sa mení na kosenie bezbranných strašiakov a začína veľmi rýchlo nudiť. 

Súbojový systém rozdelený medzi meč a Fidgeta nemá dostatočnú hĺbku, aby vás nútil meniť stratégiu alebo obmieňať kombá. Veľmi na výber nemáte. Základné sekanie je dopĺňané roztočením meča a zoslaním kúziel spoločníka. Ak ho vylevelujete, nebudete používať nič iné a prakticky nič vás ani nezastaví. Dust sa nevie brániť, zato vie prejsť do protiútoku, ak v pravom okamihu svojim úderom odrazíte úder nepriateľa. Pri úspechu, máte paralyzovaného obra, ktorého zničíte dvomi či tromi sekmi. Bossovia sú z tohto dôvodu až trápne jednoduchí.

S vlastnosťami a rastúcimi útočnými aj obrannými číslami pribúdajú aj schopnosti. Dust sa naučí liezť po lianách alebo prešmyknúť cez úzke tunely, čo samozrejme nabáda k prieskumu a hľadaniu pokladov v truhliciach, kde sa skrýva vždy cenné jedlo na doplnenie zdravia a potrebné zlato či drahokamy. Hra môže byť jednoduchá, ale ak podceníte vysoký počet nepriateľov, rýchlo skončíte pri nahrávaní pozície. Zdravie sa nedopĺňa samé, ale jedlom a to najvýdatnejšie je drahé. 

Video aj obrázky môžu zavádzať, že Dust sa hrá typicky zľava doprava, čo je obyčajne smer vášho postupu, no nie je to pravidlom. Questy vás zavedú do všetkých kútov sveta, kam cestujete z centrálnej mapy. Vždy viete, koľko percent ste preskúmali aj koľko pokladov ste objavili, ale nemáte prehľad, v ktorej časti máte aktívne questy a keď už do niektorej lokality vstúpite, nepomôže ani zbytočná minimapa. Tá je len schematická a vidíte na nej iba hlavnú úlohu označenú zástavkou. Hľadanie šiestich zatúlaných ovečiek, debny, košík s prádlom, prsty obrov sa tak komplikujú do takej miery, že opakovaná návšteva a zabíjanie respawnutých nepriateľov je otravné. 

Dust putovanie na sever servíruje do kapitol a každá sa odohráva v jednej časti s dedinkou a obyvateľmi so starosťami. Pozriete sa do tmavých podzemí, kde si pomáhate svetlom z bômb, baní s podzemnými tvormi, ale aj do spáleného lesa s duchmi, odpornými včelami a konštantne oživujúcimi sa zombíkmi. Hra nezdržuje zložitými prekážkami vyžadujúcich logiku, na všetko stačí meč a na čo je oceľ krátka, tam pomôžu bomby. Oveľa väčší problém predstavuje prakticky neexistujúca navigácia, ktorá vás donúti vracať sa po rovnakej ceste naspäť na povrch alebo k NPC postave. A to sa deje v krajine, kde už vymysleli teleporty.

Dust: Elysian Tail dostatok obsahu nevie predať cez plytkú story so zabudnuteľnými dialógmi a čo je najhoršie, nevie udržať pozornosť hráča rýchlo nastupujúcim stereotypom a nízkou výzvou.