Dodnes je považovaná výmena na poste hlavného hrdinu v Metal Gear Solid 2 za najväčší podraz vo videohrách. Čo dnes vyznieva ako sarkastická poznámka, bolo ovládanie androgýna Raidena namiesto Snakea znášané fanúšikmi pomerne ťažkým predýchavaním do papierového vrecka. Unfinished Swan sa nechystá rovnať jednému z najkomplikovanejších príbehov z Kojimovho pera, ale má s ním predsa len niečo spoločné. Je iná, akú ste si predstavovali, ale na to, aby ste to pochopili, sa musíme vrátiť na začiatok. 

Písal sa rok 2008, kedy Ian Dallas ani len nesníval o tom, že jeho projekt naberie reálne kontúry a bude o štyri roky neskôr vydaný pod hlavičkou Sony a už vonkoncom nie o tom, že ak nevyhrá hlavnú cenu na IDG, že sa mu dostane zázemia, aké bolo poskytnuté aj thatgamecompany, ktoré v inkubátore Sony Santa Monica dokončilo tri projekty, medzi nimi aj famóznu Journey. Dallas nevedel, že má v rukách zlato. Jeho problémom bolo, že netušil, čo s ním má spraviť, nie to ešte ako ho speňažiť.

Unfinished Swan sa pod dohľadom producentov zhmotnila v čisté biele plátno, na ktorom vystreľovaním čiernych guličiek vdychujete život inak skrytým objektom a objavujete svet formovaný vlastnou fantáziou. Kreatívny aspekt sa stal natoľko atraktívnym, že sa o hre hovorilo ako o nástupcovi Journey. Dnes vieme, že tomu tak nie je. Umelecké ambície ustúpili tradičnejšej technike rozprávania príbehu v duchu rozprávkovej knihy, ktorej hrdinom je malý chlapec Monroe a labuť na úteku. 

Keďže je chlapec nemým pozorovateľom a má reprezentovať vás a vašu cestu, objavované stránky z knihy nahovorené rozprávačom odosobňujú a ilustráciami ako vystrihnutými z detských kníh vytvárajú priepasť, ktorú ďalej prehlbuje predstavovanie nových techník. Unfinished Swan komunikuje jazykom bežnej hry, dokonca straší smrťou. Nie permanentnou, ale strach o život vytvára napätie práve v momentoch, kedy sa hľadanie cesty pred zlom schovaným v tieňoch môže stať frustrujúce.

Putovanie Monroa za labuťou, ktorá vás žltými šľapajami ťahá vpred a slúži ako kompas, je popretkávané príbehom o kráľovi a jeho predstavách o dokonalom kráľovstve. Tak sa dej tvári navonok, mladší hráči viac potrebovať nebudú, skrýva sa v ňom však aj hlbšia myšlienka spojená s posolstvom pokolení a dedičstve. 

Úvod Unfinished Swan je pravdepodobne najväčším prísľubom nevídaného zážitku, ktorý sa po prieskume záhrady premení na obyčajné putovanie. Obyčajné asi nie je správne slovo, no keď hľadanie cesty, ktorú si kreslíte farbou, vymení povedzme labyrint, ktorý už vidíte, jej význam sa zmení. Zatiaľ čo na začiatku ste slepí a dívate sa len na malú bodku označujúcu stred obrazovky, neskôr je vašou úlohou navigácia v prostredí, skákanie, aktivovanie mechanizmov alebo lozenie po lešení.

Objekty vykúkajúce spod farby majú rovnaký tvar, ale prechádzanie tých istých pasáží je zakaždým iné. Vo svete nie sú takmer žiadne tiene, čiže ak to s čiernou farbou preženiete, začnú splývať so stenami a už nerozlíšite, čo za zviera je na vrchole fontány. To sa však týka iba úvodnej štvrtiny, potom Unfinished Swan nasadzuje do akcie iné nástroje ako vyparujúcu sa vodu alebo farbu, z ktorej budete skutočne tvoriť kvádre podľa ľubovôle a skákať medzi dimenziami ako v Portale.

Čo nová kapitola, to nová forma manipulácie s prostredím, spoločné zostáva iba jediné, kráčať v šľapajách labute, či je to v opustenom meste, ktoré pohlcuje vegetácia, alebo v džungli tieňov. Ak by bola Unfinished Swan zahalená v bielom plátne, idea by sa obohrala pomerne skoro. Je dobre, že Giant Sparrow pracuje s viacerými technikami, no na druhej strane sú to práve tieto herné elementy, ktoré jej znemožňujú dosiahnuť označenie interaktívne dielo. 

Nádej vkladaná do očakávaní je mimoriadne nebezpečná. Je len otázkou osobnej skúsenosti, kedy sa naplnia alebo naopak ustúpia sklamaniu. Mierne rozčarovanie je na mieste. Ako keby sa Unfinished Swan vzdala pôvodnej idey stimulovať predstavivosť s čo najmenším počtom vizuálnych pomôcok a bála sa ju zjednodušiť na úroveň, kedy nepotrebuje používať obyčajné výrazové prostriedky, ktoré sa nedajú označiť inak ako herné.

Unfinished Swan balansuje medzi tradičnou hrou a umeleckou tvorbou spopularizovanou Dear Esther alebo Journey. Vynikajúci rozbeh s najkrajšou grafikou, akú si môžete dopriať (veľmi závisí na vašej predstavivosti), je skazený “tradičným” hraním. Unfinished Swan ako rozprávková kniha funguje, má však ďaleko od toho, čo sľúbila a predviedla na začiatku, a čo je na jej konci.