Voľba hlavného hrdinu je nesmierne dôležitou súčasťou hry. Od prvého momentu až do finále sa dívate na chrbát či zadok nejakej tej masy svalov alebo mačičky, tak prečo to nevyužiť? A málokto sa odváži. Ponechajme bokom japonskú výstrednosť a ostane nám len niekoľko prípadov, kedy patrila ovládaná postava medzi zaujímavé, prípadne brilantne vykreslené charaktery. Aby sme tresli klinec rovno po hlavičke – a znovu a znovu a znovu – za zelených sme mnoho možností hrania nemali. Vynecháme Hulka, ktorý je tak trochu superhrdina, navyše zelenú nenosí neustále. Radšej zabudneme aj na časy, kedy sme sa chveli nedočkavosťou pri čakaní na (nikdy nevydané, za čo Blizzardu dodnes tajne nenávidíme) Wacraft Adventures.

Príkladov sa dá nájsť niekoľko, no na plakanie bude ešte času dosť. Vývojári zo Spiders a Cyanide na to išli pekne zostra a treba priznať, že je tento pikantný prístup príťažlivý. Pod ruky sa vám totiž dostane ork Arkail a po chvíli i jeho súputník Styx, roztomilý goblin. S tou pikantnosťou nepreháňame. Klasický fantasy svet, v ktorom dobro bojuje proti zlu, resp. ľudia proti smradľavej hávedi s biednou ústnou hygienou, funguje aj v Of Orcs and Men. Lenže teraz ste na druhej strane barikády práve vy a ľudia brnkajúci na víťaznú šnúru pri vojnovom ťažení robia z orkov a goblinov svojich otrokov. Skap alebo slúž! 

Tento decentný nápad dokáže vyvolať nepríjemné zimomriavky práve pre pohľad z opačnej strany: sledovať ľudí, ktorí považujú zelených (a šedých) za odpad a spodinu, nie je zastretý ružovým závesom, ale to predvádza pekne natvrdo. Násilím, striekajúcou krvou a vulgarizmami. Potupou, otroctvom a nadradenosťou. Podobnosť s nacistickým svinstvom sa priam núka, nájdete tu dokonca aj človeka snažiaceho sa štúdiom goblinov prísť na ich základné princípy. Všetko fajn, len by sa im pritom nesmel hrabať skalpelom v mozgu a vnútornostiach. 

Na vyvolanie množstva emócií to nestačí, na to sú vývojári ešte stále málo skúsení páni, avšak ako základ pre príbeh to funguje vynikajúco a zaručene pritiahne. Zápletka nie je nijako duchaplná a musíte v nej orka Arkaila previesť na druhú stranu Steny, kde nájde pomoc na oslobodenie svojej rasy spod útlaku ľudí. Cesta to nie je jednoduchá a ako už býva zvykom v akčnejšie ladených RPG, neraz sa vaše cesty skrížia s inými osobami pri sekundárnych úlohách, s inými to potiahnete dlhšie.

Má to svoje čaro a udrží vás to pri hraní, respektíve znovu pritiahne a prinúti k zapnutiu hry. Of Orcs and Men znovu trpí príliš rozsiahlymi a zbytočne košatými dialógmi (spomínate si ešte niekto na nedávno vydané Game of Thrones od rovnakých vývojárov), čo pri orkoch skutočne prekvapí, ale čert to zober. Našťastie je Styx klasickým sidekickom s nevymáchanou hubou, ktorý má vždy čo povedať, sarkazmus rozhadzuje okolo seba po hrstiach a nudiť sa s ním preto nebudete. Keď sme už pri tých dialógoch, tak dabing je z technického hľadiska zvládnutý bravúrne, často je však počuť len odrapkanie napísaných viet bez znalosti konkrétnej scény. Mnohé hlasy sú zúfalo priemerné až nezaujímavé a teda sa k jednotlivým postavám sa príliš nehodia.

Ako hra vyzerá, vidíte na obrázkoch, hanbu si rozhodne nerobí, Unreal engine tretej generácie totiž do koša ešte nepatrí. To, že musí v hrách s podobnou kamerou zavesenou za hrdinom liať ako z krhly, aby sa všetko lesklo ako psie guľky po zvieracej hygiene, berme všetci ako nutné zlo. Architektúra prostredia by si zaslúžila detailnejší prístup, pretože napriek technickej kvalite chýbajú hre výraznejšie miesta. Jednotlivé lokality sú navyše vymodelované ako mapy s lineárnou možnosťou postupu, takže sa len musíte dostaviť na opačný koniec daného miesta. Sloboda pohybu či nebodaj otvorený svet sa v Of Orcs and Men nenosí, po zvolení úlohy idete rovno za nosom.

Samotný bojový systém sa snaží pôsobiť čo najkomplexnejšie vďaka možnosti spomalenia času (Nie jeho zastavenia, všetko sa len pomerne efektne spomalí.) Dôvod tejto voľby visí vo vzduchu, ale aspoň tu máme možnosť zadania príkazov obom postavám, na čo hra aj vsádza. Silný Arkail je klasickým tankom, takže s ním idete priamo do najväčšej vravy, rozdáva jednu otcovskú za druhou a vydrží viac než dosť. Naopak goblin Styx sa sústreďuje na zákernejší spôsob boja so svojimi dýkami a využijete ho aj pri boji na väčšiu vzdialenosť. Diametrálny spôsob boja má svoje čaro.  

Thiefovské zakrádanie so Styxom po jeho zneviditeľnení má šteklivý stealth nádych. Pokým ho niekto neuvidí pri zabíjaní zozadu, môže vyradiť hneď niekoľko protivníkov. Nechýbajú statické či pohybujúce sa hliadky a plánovanie ako postupovať, je teda na mieste. Nielen preto, aby ste boj proti presile zvládli, ale navyše je to i zábavné. Pri pochode v neviditeľnom móde navyše Arkail ostáva stáť na mieste, takže sa nestane, že by Styxa prezradil. Obmedzujúci je len dosah, kam môžete bez svojho zeleného priateľa zájsť.

V správnej RPG nemôže chýbať levelovanie postáv po nadobudnutí určitého počtu skúseností (check), následné priradenie jedného bodu do štvorice vlastnosti (check) a ďalšieho do vylepšenia či aktivovania novej schopnosti (check). Strom schopností nie je minimálne spočiatku príliš košatý, avšak postupne sa rozrastie. Škoda len, že každú schopnosť je možné vylepšiť len raz. Navyše z voľby, či napríklad vylepšíte silu daného útoku alebo radšej zvýšite možnosť ochromenia protivníka. Vyboostovanie najpoužívanejšieho ataku nehrozí. Často tak investujete body do nových schopností, ktoré párkrát vyskúšate a následne používate iné. Pre každú postavu tu nájdete do troch položiek rozdelené schopnosti. Pre Styxa je to napríklad útok na diaľku, na blízko a špeciálne, ako napríklad oživenie protivníka či autoheal. Poteší možnosť priradenia používaných schopnosti k jednotlivým číslam na klávesnici.

Dôležitou súčasťou hrania je oživenie padlého spolubojovníka, ktorému sa po priateľskom zarevaní obnoví malá časť zdravia. Ak padnú obaja, môžete veselo načítavať uloženú pozíciu. Savepointy sú rozmiestnené priamo na mape a hra sa ukladá automaticky. Umelá inteligencia sa príliš nevytiahla a platí to ako pre nepriateľov, tak aj parťáka. To, že idú nepriatelia po našich hrdinoch ako sliepka po flusanci a jednoducho sa pred nich postavia a mlátia, sa dá prežiť, no horšie je, ak spolubojovník reaguje nepružne, nepoužíva širokú škálu útokov, ktorú má k dispozícii.

Taktiež dochádza k nepríjemnému zasekávaniu sa o postavy, takže útek z boja býva často sťažený epileptickými tančekmi. Skákať od radosti nebudete ani z toho, že na vaše výzvy reagujú postavy oneskorene a je potrebné im sériu útokov na vybraného nepriateľa manuálne zrušiť. Záhadou ostáva i to, prečo dvaja kamaráti útočia samostatne na rôznych nepriateľov a nezakrútia krkom radšej spoločne jednému.

Neberte to ako fňukanie, skôr vás tieto drobnosti budú zbytočne vyrušovať. Príjemným spestrením je napríklad to, že Arkail môže prepadnúť neovládateľnému berserku po určitom počte schytaných úderov, kedy sa stáva neovládateľným zabijakom a rozdáva jednu ranu sem a druhú tam. Aj do vlastných radov a aby to nebolo málo, po tomto ošiali je na istý čas paralyzovaný s nemožnosťou pohybu. 

To všetko je pekné, hrania za oboch je odlišné a zábavné, dostane sa i na morálne voľby, príbeh pekne plynie, avšak niečo hre chýba. Dôvod, prečo by ste si na ňu mali spomenúť aj o pol roka. Na to je Of Orcs and Men príliš obyčajnou RPG. Zábavná hra to ale určite je, len tá cena sa nám zdá trochu privysoká a rozhodovanie medzi trojáčkovým titulom a Of Orcs and Men môže vyznievať práve v neprospech recenzovanej hry.