Ubisoft si žiaden štart nového herného systému nenechá ujsť. Vždy sa prihrnie ako veľká voda a to hneď s niekoľkými titulmi. Je to obdobie, kedy vládne prvotné nadšenie z nového zariadenia, hier je žalostne málo a predať sa dokáže aj taká, po ktorej by bežne ani pes neštekol. Posledné roky si to odnáša najmä Nintendo. 3DS hneď od začiatku Ubisoft zásobil slušným zástupom titulov, niektoré boli lepšie, iné slabšie, vybrané nehrateľné. Vonku je ešte čerstvé WiiU a Ubisoft znovu vyťahuje podobné zbrane. Máme tu jednu špičkovú, jednu priemernú exkluzivitu a potom Sports Connection. Zoznámte sa s najhoršou hrou na WiiU.

Sports Connection papierovo vyzerá veľmi lákavo. Zastrešuje ho licencia športového káblového gigantu ESPN a snaží sa nadviazať na absolútny bestseller Wii Sports, ktorý tvoril dokonalé garde novej konzoly. Teraz je však situácia odlišná. Hra sa síce snaží čo-to ukázať na novom tabletovom ovládači, no všetka snaha je márna. A tým najväčším problémom nie je, že nedokáže predať nové ovládanie.

Podobnosť s Wii Sports rozhodne nie je náhodná, ale priamo cielená. Mnoho ľudí si ju môže hru pomýliť a považovať za priameho nasledovníka. A to aj vďaka jej grafickému spracovaniu. Akoby si z oka vypadli, akurát sa teda technologicky posúva o pár rokov vpred. Preberáte opäť postavičky podobné Mii a aj celková vizuálna štylizácia je na podobnej úrovni. Rovnako je to so zvukom, ktorý je infantilný, cítiť z neho sterilitu štúdia a často majú sample ďaleko od skutočnosti. 

Až na pár výnimiek nevyzerá vôbec ohurujúco, skôr naopak, trpí technickými problémami a čím viac hráčov, tým viac problémov vás postretne. Hra pôsobí lenivo, spomalene, bez iskry a duše. 

Sports Connection tvorí šesť športových minihier: tenis, golf, preteky motokár, futbal, americký futbal a baseball. Mini nielen z hľadiska okamžitej prístupnosti, ale hlavne po stránke obsahu, pričom sa predáva za plnú cenu. Namiesto atraktívnejších a prístupnejších disciplín (napríklad bowling) tu nájde našinec dve úplne neznáme. Nie je priamo chyba, ale hráčom chvíľku potrvá, kým vôbec vstrebú pravidlá. 

Každý zo športov v sebe skrýva ešte dve kategórie, čím sa výsledný počet disciplín rozrastá na 12, no toto číslo nereprezentuje mieru zábavy. A už vôbec nie v partii či rodine, ako sa to hra sama snaží prezentovať. Keď odložíme bokom plytkosť jednotlivých disciplín, tak je hlavnou príčinou ovládanie. 

Keď si kúpite novú konzolu WiiU, tak k nej dostanete tabletový ovládač. Prinajlepšom ešte Pro controller v ZombiU balení. Takže by ste aj mohli očakávať, že s týmto ovládačom dokážete hrať všetky hry, ktoré na konzolu vyšli. No Sports Connection vás vyvedie z tohto omylu. S tabletom totiž dokážete zahrať len 3 športy: tenis, motokáry a futbal. A aj to len po jednej disciplíne. Na všetko ostatné potrebujete Wiimote (s Motion Plus), čo predstavuje ďalšiu investíciu, bez ktorej nemôžete hrať základný obsah.

Zaobstaraním potrebného počtu ovládačov strastiplná cesta nekončí. Hra má problémy aj so základným ovládaním. Hra nedokáže správne nakalibrovať Wiimote ani neeviduje všetky pohyby. Sports Connection pripomína Steel Battalion pre Kinect, kde ste tiež mohli robiť čokoľvek, hra si aj tak urobila po svojom. 

Je úplne jedno, či hráte na tablete, alebo s Wiimotom v rukách. Jediné, čo funguje, sú tlačidlá na ovládačoch. Kreslenie na tablete je nepresné, nereaguje a aj keď zareaguje, tak zistíte, že v hre sa reálne deje niečo iné. A Wiimote je už úplne na plač. Ste na golfovom ihrisku, chystáte sa dať jamku na prvý raz, napriahnete sa a... nič. A tak skúšate, aký pohyb vôbec zaregistruje. A keď naň konečne prídete, zistíte, že Sports Connection bola navrhnutá pre hadov a nie pre ľudí s kosťami.

A teraz k športom. Tenis sa môžete pokúsiť hrať buď Wiimotom alebo kreslením po obrazovke. Ani jedno neprináša uspokojenie. Druhou disciplínou je dvojhra, kedy jeden hráč ovláda postavičku na kurte (Wiimote) a druhý delo na loptičky (GamePad). Bola by to možno zábava, keby ovládanie fungovalo ako v tenise a nie ako v simulátore technopárty z prvej polovice 90. rokov. Potom je tu baseball. Môžete si môžete buď zápas, alebo turnaj. Vaše činnosti sú však oklieštené na minimum a tak nadhadzujete kreslením naznačenej čiary, (neúspešne) odpaľujete Wiimotom a chytáte pobehovaním s tabletom po izbe. Golf je klasikou, akurát ani ten nefunguje. Druhou jeho disciplínou je Caddie, kde jeden hráč kontroluje tabletom terén a druhý zahrá loptičku.

Futbal mohol všetko zmeniť, keby si AI dokázala aspoň prihrať a celý zápas neprebiehal v spomalenom móde. Samozrejme pri viacerých hráčoch sa ešte viac spomalí a vy si tak počas zápasu môžete odskočiť na vianočné trhy do Viedne a keď sa vrátite, tak konečne preberiete prihrávku. Zápas je doplnený penaltami. A  tie sú celkom sranda. Kopajúci zase kreslí, chytajúci pohybuje Wiimotom a keď zareaguje, tak aj niečo chytí. Americký futbal je o niečo komplexnejší a skladá sa z viacerých fáz. V obrannej určujete formácie, pohyb hráčov kreslením a v prípade útoku sa dostávate priamo do brániaceho hráča. V útočnej fáze si tiež určíte rozostavenie, no teraz už preberáte šišku, hádžete ju (maximálne zjednodušene) a potom si už len cez vševediacu AI nejakým manévrom dobehnete po touchdown.

Najzábavnejšou minihrou sú motokáry oholené úplne na kosť. Race a Time Trial možnosti sú jediné herné režimy, môžete sa ešte rozhodnúť či budete hrať na TV alebo displeji GamePadu. Motokáry ovládate klasicky triggermi alebo točením s ovládačmi. A ono to výnimočne funguje. Na utiahnutie celej kompilácie to však nestačí, a už vôbec nie, keď na WiiU máte možnosť siahnuť po nových motokárach so Sonicom.

Ak uvidíte Sports Connection v obchode, tak si trikrát odpľujte a hoďte za seba soľ. Nie je to žiadne pokračovanie Wii Sports, ale snaží sa na tom priživiť. Jednoduchosťou mechanizmov je určená opiciam. A aj to nie cvičeným. Sports Connection je technicky nevydareným a obsahovo plytkým pokusom ako z neznalých zákazníkov vytĺcť pár drobných.