V úvode filmu Interstate 60 sa odohrá fantastická scéna, kde muž prezlečený za doktora vykladá pokrové karty na stôl a chce od hospitalizovaného hrdinu a súčasne aj diváka, aby mu ich identifikovali. Testom po prvýkrát neprejde nikto, pretože srdcia sú čierne a listy na kartách červené. Vidíme, čo očakávame, že uvidíme a nie to, čo tam v skutočnosti je, zaklincuje scénu komentárom falošný doktor. 

Kentucky Route Zero nie je adventúrou a nie je v tradičnom ponímaní ani hrou. Je príbehom a podobne ako Dear Esther využíva interaktívneho média na jeho rozpovedanie, pričom nepoužíva žiadne zaužívané techniky ani prvky, na aké narážate pri hraní dennodenne. Jej unikátnosť podčiarkuje, že po dohraní budete vyvedení z miery množiacimi sa otázkami, medzi ktorými bude aj “Čo to do pekla bolo?!”

Interstate 60 som v úvode nepoužil náhodou, hra s filmom zdieľa základnú tému príbehov na cestách aj premisu. Hrdinovi je pridelená úloha - dopraviť náklad na zdanlivo neexistujúcu adresu. Ak sa chcete dostať z bodu A do bodu B po diaľnici, volíte najrýchlejšiu cestu a okolo miest, ktoré sú mimo hlavného ťahu, len presvištíte. Keď diaľnica neexistuje, neplatia žiadne pravidlá a v hre sú porušované, obchádzané, nahrádzané. 

A tak sa jedného večera Conway, vodič nákladného auta pre spoločnosť Ellysete Antiques, zastaví pri benzínovom čerpadle Equus Olis vedľa diaľnice a pýta sa na cestu. Slepý pumpár mu oznámi, že o žiadnej Nultej diaľnici nepočul, ale pozná niekoho, kto mu pomôže. Od tohto momentu je Conway vystavený na pospas neznámym ľuďom a záhadám mimo diaľnice.

Kentucky Route Zero je inšpirovaná klasickými point’n’click adventúrami, ale medzi jej silné stránky nepatria hádanky ani zdolávanie prekážok. Po celý čas (čo je približne 60 minút) narába s minimom informácií poháňajúc prirodzenú zvedavosť vedieť, vidieť a počuť viac. Trúfam si tvrdiť, že tradičným prechádzaním hru nepochopíte. Zo začiatku nedáva vôbec nič zmysel. Vlastne ani na jej konci.

Pod benzínovou pumpou narazíte na skupinu ľudí usadených pri stole, ktorým sa niekam zatúlala kocka. Prirodzene, že sa ju vydáte hľadať na opačnú stranu, kde ju aj nájdete. Čo sa však stane, ak prídete naspäť? Celá skupina zmizne bezo stopy a vy sa rozhodujete, čo spraviť s 20-strannou kockou. Nechať alebo si ju vziať? 

Je absolútne jedno, akú odpoveď vyberiete pri zadávaní hesla do počítača, ako pomenujete psa (spomínal som, že Conway má psa s klobúkom, ku ktorému sa môžete prihovoriť?) Odpovede nedostanete, iba otázky. A zvolený epizodický model distribúcie tomu vôbec nepomáha, pretože neviete, či sa prenesú vaše rozhodnutia, či vôbec bude hrdinom ďalšieho dielu Conway a či pätica epizód na seba nadväzuje. 

Kentucky Route Zero je z tohto ohľadu inou, divnou hrou, ktorá v porovnaní s ostatkom tvorby pôsobí ako plytká záležitosť so zanedbateľnou hracou dobou. Jej sila tkvie v silnom scenári a fantasticky napísaných dialógoch, ktoré pomáhajú vybudovať tajomnú atmosféru zapadákova a podivných miest, kam vás zavedie.

Postavy s vami nekomunikujú tak ako ste zvyknutí - herným slovníkom, aby vám povedali, čo robiť, prípadne ako používať objekty. Sú vrúcne a delia sa s vami o zážitky, zdôverujú sa, rozprávajú sa o duchoch, jednoducho konverzujú. Videl si cestou sovu? Spýta sa len tak mimochodom žena, ktorá vie, kde leží Nultá diaľnica. Nie, iba počul, poviete si v duchu a začnete premýšľať nad tým, kde by mohla byť. Občas si pripadáte, že Conway je len bábkou a ostatné postavy komunikujú priamo s vami a jeho si nevšímajú. 

Tak ako v Interstate 60 aj v Kentucky Route Zero narazíte na tie najzaujímavejšie veci mimo hlavného ťahu. Na pouličného speváka, motorest, miesto, kde slepý pumpár počul rozbíjať sklo alebo múzeum. Zastavíte sa, vypočujete si trampoty a život ide ďalej. Spôsob, akým sú (nepovinné) lokality spracované, nemá v dnešných hrách obdoby. Len pomocou textu doplneného zvukmi alebo naopak tichom sa podarilo vytvoriť scény s mimoriadnym citom pre detail pomáhajúc zhmotniť v predstavách povedzme expozíciu artefaktov.

Pred očami sa vám prehrávajú scény, v blikajúcich fontoch vidíte obrazovku starého monitora, na aký by ste na zapadákove narazili, keď čítaním textu vojdete do kaviarne, okolité zvuky umlčí ťaživé ticho. Kentucky Route Zero kladie vysoké nároky na pozornosť a hlavne znalosť angličtiny. Nie všetko je ale zobrazené formou textu.  

Výtvarný štýl inšpirovaný Another World sa spolieha na obrysy, siluety a jednofarebné plochy, zvyšok je už na vašej interpretácii. Prostredia a lokality nie sú účelové, ale v každej možno objaviť prekvapivo objekty, ako telo koňa, v ktorého útrobách sa pohybujete. Fantastická je kamera, ktorá pracuje s hĺbkou obrazu. Neprechádzate z obrazovky do obrazovky, ale vnárate sa do nej. Zatiaľ čo postava stúpa k cintorínu, kamera približuje obraz k domu, prechádza cez múry do izby, kde vám ustúpia steny až vykuknete von oknom. A funguje to aj naopak, od objektu vašeho zájmu k zaparkovanému autu dolu pod kopcom. Až potom si všimnete, že hudbu, ktorú počujete, neprehráva hra, ale ju hrajú hudobníci na druhej strane. Boli tam aj predtým? 

V Kentucky Route Zero neexistuje nesprávne rozhodnutie. Buď z diaľnice zleziete, za čo sa vám dostane netradičného rozprávania príbehu bez tradičnej formy interakcie alebo okolo nej prefrčíte a siahnete po niečom, čo nie je náročné. Jednoduché.

Cardboard Computer plánujú vydávať epizódy každé tri mesiace, Act II (alebo druhý diel) by mal debutovať v apríli. Celkovo bude Kentucky Route Zero tvoriť päť epizód.