Nostalgia nemilosrdne trieska bezbranným telom hráča sem a tam, ktorý v naivnej predstave návratu časov dávno odviatych minulosťou veril v zázrak. Myšlienky podobného razenia preblesknú hlavou nejednému z nás pri hraní Flashbacku. Toho nového, ktorý má ukázať mladším, ako kedysi vyzerala zábava v dvoch rozmeroch a nám pripomenúť, aká to bola kedysi bžunda. Bola – a je nenávratne tam, kam aj kráľ musí ísť pešo.

Delphine Software stihli do svojho smutného a málokým spozorovaného exitu vytvoriť hneď niekoľko podarených kúskov. Another World poznajú všetci, užívali sme si i pri diablovke Darkstone, MotoRacer patril kedysi medzi špičku a, samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na Flashback. Plošinovku s nenápadnými dobrodružnými prvkami. Podobných titulov nájdete dnes na hernom trhu hneď niekoľko, spomeňme aspoň taký Deadlight alebo Shadow Complex. Možnosti, ako sa v tomto hernom segmente presadiť, tu teda sú a taktiež cítiť dopyt hráčov.

Lenže Flashback v konečnom dôsledku neprináša – až na grafické spracovanie – nič, čím by si vás získal a je úplne jedno, či ste kedysi holdovali hernej klasike spred viac než 20 rokov, alebo je pre vás výlet do budúcnosti novinkou. Herné prvky a atmosféra v štýle Total Recall či Blade Runner sa akoby vytratila a dýchne na vás z nového Flashbacku len ojedinele. Výsledok od VectorCell je nemastný, neslaný, bez výrazného pohltenia dianím na obrazovke.

Útek Conrada Harta pred podivnými bytosťami vedie k nečakanému pristátiu v džungli na Titane, najväčšom mesiaci Saturnu. Faunou bohato zdobené prostredie je v ostrom kontraste s bladerunnerovskou víziou futuristického života, navyše podporeného despotickým systémom orwellovského 1984. Nič príjemné nás podľa Flashbacku v budúcnosti nečaká a hlavný hrdina – ako už býva zvykom – si nič nepamätá, takže musíte najprv nájsť svoju identitu a zistiť, čo sa to vlastne deje. Aby to nebolo málo, do popredia sa dostane záchrana Zeme a expandujúceho ľudstva ako takého, ktoré chce vyhubiť neznáma mimozemská rasa.

Zápletka má napriek mnohým klišé potenciál zaujať, no to by sa rozprávania a celkového podania príbehu musel chopiť niekto schopný. Dialógy medzi postavami (v engine hry) sú príliš fádne a umelé, príbeh sa ďalej posúva aj animovanými scénami v štýle čiernobieleho komiksu. Napriek tomu, že si v nich Conrad spomína na svoju minulosť, im čosi chýba. Nepomáha tomu ani odfláknutý a mdlý dabing. Čo dokáže poctivo nahovorený hlas aj so statickými obrázkami, si pamätáme napríklad z prvých dvoch dielov Max Payne. Tu nič také nehrozí. Rapkanie fráz je neuveriteľne silené alebo až zúfalo mdlé.

Dobre, dobre, to predsa nemusí hrať prím, ide predovšetkým o hrateľnosť. Spočiatku to vyzerá nádejne, no napokon sa naplno prejaví stereotyp. Už vyššie spomínaná džungľa naplno predvedie všetko, čo vás čaká: počiatočné ohúrenie prostredím cez veľmi rýchlo nastupujúce stagnovanie zábavy, až po postupný úpadok vedúci k nezáujmu. Ak sa po prvýkrát pozriete do New Washingtonu alebo priamo na Zem (nechýba Death Tower, ďalší popkultúrny odkaz na Running Mana), budete istotne očarení, no opakujúce sa objekty a hlavne neživé až sterilné okolie vás prinúti spýtať sa, či je to skutočne všetko, čo hra ponúka.

Hrdina dokáže chodiť doľava a doprava, vie vyskočiť a zachytiť sa na plošinke, či z nej naopak zliezť. Môže sa skrčiť, spraviť kotúľ do strany alebo preskočiť prekážku – a, samozrejme, strieľať, hádzať granáty, natiahnuť niekomu päsťou, zabíjať potichu a nenápadne, prípadne vytvoriť okolo seba štít. Ešteže nie je potrebné posúvať alebo aktivovať páky, všetky dôležité dvere sa vám otvoria, ak prejdete cez špeciálne silové pole umiestnené na podlahe. Chcete ešte niečo navyše? Čo tak RPG systém, postupné expovanie a vylepšovanie troch vlastnosti (skrátene: väčšie zdravie, lepšia presnosť a vyššia damage)? Máte to tam, celková využiteľnosť však poľahko konverguje smerom k nule.

Umelá inteligencia v hre neexistuje a nepriatelia po vás idú ako sliepka po fľusanci. Sondy, vojaci či mimozemský odpad, všetko je to na jedno kopyto. Hart môže vyslať niekoľko slabých výstrelov alebo jednu mega šupu. V druhom prípade to nejaký čas trvá, pretože sa strela dlhší čas nabíja, avšak výsledok stojí za to. Málo druhov nepriateľov vás nenúti taktizovať, ale to jednoducho prežiť a ak aj zahyniete, tak sa naučiť, čo, kde a kedy na vás vyskočí. 

A teraz sa dostaneme ku kameňu úrazu, kopancu do rozkroku, červenej karte – proste k tomu, čo Flashback diskvalifikuje zo skupiny čo i len mierne nadpriemerných hier. Ovládanie. Je to síce krásne, textúry vyčančané a celé by ste to vybozkávali, no ovláda sa to hrozne. Analogom nielenže ovládate pohyb, ale aj určujete, kedy sa má Conrad niekam vyšplhať (páčkou hore) alebo zoskočiť (šokujúco a ja viem, že mi neveríte a žasnete nad toľkou originalitou, ale páčkou smerom nadol). Mierenie pri streľbe má na starosti pravý analog. Je to zúfalo nepresné a celá ovládacia schéma sa vám nedostane do rúk. Je príliš kostrbatá, neintuitívna. Pocítite to napríklad pri skákaní z jedného vznášadla na druhé. A padaním z nich.

Aby to nebolo málo, Flashback z roku 2013 je nepríjemne zabugovaný. Niekoľkokrát sa Konrad nezmyselne zasekne a nasleduje nútený reštart od najbližšieho checkpointu. Tie sú mimochodom navrhnuté zrejme náhodne, inak by boli niektoré záchytné body umiestnené pred súboj s bossom a nie pred niekoľko zložitejších pasáží. Nehovoriac o tom, že rozhovory nie je možné preskočiť. Alebo zabijete protivníka potichu zozadu. Spadne. Všetko v poriadku, no nedostali ste žiadnu odmenu a ten paholok nie je mŕtvy. Musíte znovu stlačiť (nad ležiacim telom) tlačidlo stealth killu. Spustí sa animácia (stále rovnaká) a nič. Tak znovu a znovu a znovu a niekedy 3x a niekedy 8x. Napokon ho dole snáď dáte.

Skutoční fajnšmekri si môžu pustiť originál, ktorý je súčasťou hry, avšak je potrebné upozorniť na to, že na väčšej obrazovke je pixelovitá grafika až desivá. Na druhú stranu spustí dobre známe intro u nejedného nostalgika nepríjemnú štikútku. Ďalším výrazným plusom je možnosť voľby konkrétnej úrovne, do ktorej chcete skočiť a nemusíte sa plahočiť od samotného začiatku. Pri hraní originálu a remaku sami zistíte, aká bola hrateľnosť a nadčasovosť Flashbacku, no dnes to už žiaľ na prvú ligu nestačí. 

Flashback je takým trpkým kúskom priemerného ovocia, ktoré bolo kedysi krásne. Momentálne je však vysušené a bez chuti. Nepomohla ani prítomnosť hlavného vývojára predlohy, Paula Cuisseta, či niekoľkých ďalších matadorov stojacich za predchodcom. Takto by sa remaky nemali robiť. Vyzerá to pekne, no hranie ako také nemá vôbec šmrnc a nudí.