Trikrát do tej iste rieky nevstúpiš. Alebo v prípade Deponia do toho istého smetiska. Nemeckí vývojári z Daedalicu svoje monopolné postavenie v adventúrnom žánri zo starej školy začali budovať práve medzi odpadkami v Deponii a ako nám čas ukázal, tak úspešne. Tretí diel kreslenej adventúry, ktorá vsádza na bohaté dialógy, často až podivné kombinácie predmetov a nekorektný a všadeprítomný humor, sa chystá ukončiť všetko to, čo sme dlhé hodiny minule preklikali.

Vzhľadom k tomu, že je Goodbye Deponia vyvrcholením trojdielnej série a zápletka sa rozpína cez všetky diely, nemá veľký zmysel skákať do bizarného sveta s posledným dobrodružstvom. Neznalosť pomerov v hre nechá mnohé vzniknuté situácie vyšumieť do prázdna a neužijete si celé putovanie naplno. Dá sa to samozrejme aj bez predchádzajúcich skúseností s Rufusom, ale budete cítiť, že vám mnoho vecí uniká. Jednoducho a stručne, nie je to ako pri hraní kultového Monkey Islandu, kde sa dalo do pirátskeho univerza skočiť rovnými nohami. Navyše Daedalic sa nijako nenamáha s tým, aby vám príbehové pozadie bližšie priblížil.

Keby sme mali voliť najnesympatickejšieho hrdinu, bol by práve Rufus jedným z horúcich kandidátov na toto ocenenie. Nie výzorom alebo smoliarskou karmou, pretože Rufus je jednoducho packal a pokazí všetko, na čo siahne. Ani pre jeho lenivosť alebo až absurdne prosté zmýšľanie. To sa dá hre pripísať ako klad: je to milo vtipné a úsmevné, často sú na týchto pochabostiach postavené humorom pretekajúce situácie. A humorom kvalitným, takže sa neraz pousmejete. Tým problémom, ťažko akceptujúcou charakterovou črtou Rufusa, je však jeho výstredná arogantnosť, znechucujúca sebeckosť a absencia ľudskosti. Nie, že by sme podobné vlastnosti nevídali u niektorých ľudí aj v skutočnosti, no ovládať podobne ladený charakter je niekedy až nepríjemné.

 Zžiť sa s Rufusom je nesmierne náročné, pričom odkazovať na nadhľad a vtipnosť z toho prameniacu je scestné. Guybrush Threepwood zo spomínaného Opičieho ostrova to pred rokmi zvládol na výbornú. Rufus nechce (aspoň primárne alebo na to vôbec nemyslí) zachraňovať svet, ale opustiť smradľavú a odpadkami posiatu osadu Kuvaq vo svete Deponia so svojou novou láskou Goal a dostať sa do utopistického Elysia. Odvrátil bombový útok na Deponiu, ktorý mal na nej vyhubiť všetko živé, získať na svoju stranu neznámu krásku, založiť odboj - a pri tom všetkom stihol kadekomu ublížiť a jeho spolupútnici si musia zvykať na jeho prítomnosť, ktorá znamená automaticky pohromu.

Tentoraz v Goodbye Deponia chce svoje dielo dokonať a v samotnom závere sa v ňom dokonca ozve svedomie a pocítite záchvev úprimnosti. Naopak sa pridalo na vulgárnosti, pričom tá nie je vždy vtipná a tento štýl humoru skutočne nemusí sadnúť každému. Celkovo vyznieva morálne posolstvo hry do stratena, akoby v samotnom závere chceli vývojári ponúknuť aspoň čosi, no napokon to pôsobí ako päsť na oko, narýchlo zbuchnutý záver. Drzý humor je však stále na dostatočne vysokej úrovni vďaka prepracovaným dialógom. Niekedy je ich možno až príliš a zbytočne sa topíte v rozsiahlych a tým pádom menej zaujímavých rozhovoroch a tempo začne upadať. Akoby tvorcovia nevedeli, kedy je najlepšie prestať.

Herné prvky sa od minula nezmenili. Goodbye Deponia predstavuje adventúru zo starej školy, a to so všetkými kladmi a žiaľ i zápormi. Zbieranie a používanie predmetov (aj medzi sebou v inventári) je spoločne s rozhovormi (niekoľko volieb, pričom vyklikať môžete všetky a aktívne ostanú len tie dôležité pre napredovanie príbehu) a zopár logickými rébusmi (je možné ich preskočiť a ak tápete, nemusíte sa zbytočne trápiť). To je všetko a verte, že často ide o prechádzku peklom. Náročnosť je totiž umelo dvíhaná často nezmyselným používaním predmetov či ich kombináciou, ktorá by bola v skutočnom svete nezrealizovateľná, avšak v šialenej Deponii je pre Rufusa prirodzená. Ak si spomeniete na staručký Discworld, pochopíte.

Neustále zasekávanie a skúšanie všetkého na všetko takmer vyhubilo žáner adventúr a Deponia v každom svojom dobrodružstve vsádza práve na to, aby preverila vašu trpezlivosť. Možno budú skúsení harcovníci namietať, že presne tak to má byť a správna adventúra má byť výzvou, pri ktorej budete odpadávať a máte sa hodiny trápiť a frustrovať, výrazne tým trpí celkové tempo napredovania a hrateľnosť samotná.

Zápletka ako taká svojou myšlienkou nedokáže udržať hráča pri riešení problémov a ťahať k vyvrcholeniu. Vybrúseným diamantom sú totiž ostatné postavy, ich prepracované charaktery, presne definované vlastnosti a spôsob reagovania na Rufusove činy. Aby toho nebolo málo, prekvapí vás naklonovaný Rufus, takže v jednej chvíli sa prepínate medzi tromi postavami, presúvate medzi nimi predmety. Niekedy je to až zbytočne zamotané, pričom sme neraz presvedčili o tom, že zaujímavé a pútavé môžu byť aj jednoduché príbehy, len musia byť správne vyrozprávané.

Grafická stránka bola na celej sérii Deponia vždy pútavá a kreslený vzhľad predával hru. Inak tomu nie je ani v Goodbye Deponia. Jednotlivé pozadia pretekajú detailmi, nespočetným množstvom predmetov a drobností, ktoré si často ani nevšimnete, ak pozorne nesondujete obrazovku pohľadom. Na svojom putovaní navštívite nielen rôzne zákutia na povrchu Deponie, ale sa pozriete aj do vesmíru alebo do podzemnej stoky. Rozmanitosť lokalíť je impozantná práve pre piplanie sa s každou drobnosťou. Aktívne predmety sa nestratia vďaka možnosti ich odhalenia medzerníkom a nemusíte teda snoriť po všetkých pixeloch. Všetko podstatné vidíte na obrázkoch rozhádzaných okolo recenzie. 

Čo z nich však už nezistíte, sú animácie pohybov, ktoré žiaľ ostali pri svojej pôvodnej strohosti, podivnom sekaní, akoby pár okienok animácii tvorcom utieklo. Nik neočakával prepracovanú mimiku tváre (pri rozhovoroch postavičky len otvárajú ústa bez ohľadu na hovorené slovo), tá sa chvalabohu mení aspoň pri niektorých odpovediach, kedy hrdina zazerá na osobu, ktorá ho práve urazila a podobne. Lenže minimalistickými animáciami a celkovou strnulosťou pôsobí Deponia niekedy až príliš mŕtvo. Memoria taktiež od Daedalicu ponúkala omnoho viac. Opakovane zamrzí rozťahovanie aktivovaného inventáru takmer na celú obrazovku, pričom predmetov pri sebe nikdy nebudete mať desiatky.

Audio stránka hry je prepracovaná hlavne vďaka dabingu. Najlepšie pochodil práve Rufus, ktorému prepožičal svoj hlas Kerry Shale. Má ten správne lúzerský šmrnc, neustále mení intonáciu a vôbec to neznie ako v hrách často počuté rapkanie textu. Nie všetky postavy síce dosahujú Shaleovu úroveň, no kde zaostáva kvalita hlasového prejavu, doháňa to odlišnosť samotných charakterov. Skutočne to vyzerá a hlavne aj znie ako animovaný film. Hudobná vložka sa nederie dopredu a skladby sa vám nevryjú do pamäte, na to sú príliš tuctové.

Goodbye Deponia nesklamala. Ale len fanúšikov celej série. O tých ide predovšetkým, veď tu máme ukončenie trilógie, no či skutočne úspešnej, už možno začať polemizovať a všetko ukáže až čas. Deponia je séria adventúr zo starej školy, a to na nej budete milovať alebo naopak ju práve preto zavrhnete. Ide o poctivú adventúru so zaujímavým príbehom, poctivým (a hlavne vtipným) humorom, ktorý síce občas zbytočne skĺzne k vulgárnosti, výborne napísanými dialógmi (niekedy ich je až príliš) a podareným spracovaním. Ale chýba jej čosi, čo ju spraví nesmrteľnou. Fanúšikova série dostanú samozrejme svoju dávku drogy, my ostatní už len konštatujeme, že ďalší diel by celkovú kvalitu už len devalvoval.