Nie každé štúdio je riadené psychotickým pomarančom. Mad Orange to o sebe hrdo vyhlasuje a možno to bol práve tento pomaranč, ktorý ich dohnal k vydaniu prvotiny. Taliani si nevybrali drobnosť, vrhli sa na žáner, ktorému dnešná doba nepraje. So svojou adventúrou Face Noir mali na výber iba dve cesty: prísť s originálnym nápadom, ktorý ich odlíši od všetkých ostatných, alebo vsadia na istotu a vo svojom počine zmiešajú to, čo fungovalo v iných.

V prvej časti dvojdielnej Face Noir si vybrali tú druhú možnosť, aj keď na to idú trošku inak a pre inšpiráciu nechodia ku konkurencii, ale preskakujú do úplne iného média. Zasadenie do Spojených štátov v 30. rokoch minulého storočia si priamo vypýtalo filmový žáner. A Mad Orange správne zvolili film noir a snažili sa ho preniesť do digitálnej podoby. Rovnako ako adventúry, aj film noir je dnes už skôr okrajovým žánrom. To im však umožňuje vyniknúť, predstaviť niečo, čo každodenne nezažívame. Chce to však viac ako len vziať základy žánru a vykašlať sa na vlastnú invenciu.

V 30. rokoch minulého storočia východným pobrežím USA ešte stále rezonovali dôsledky veľkej hospodárskej krízy. Vysoké hodnoty spoločnosti boli behom krátkej doby spláchnuté do kanálov a na povrch sa predralo to najhoršie. Rozkvitol organizovaný zločin začal a otriasol nie len „Americkým snom“. Korupcia sa dostala privysoko a verejným tajomstvom zastreté bordely a ópiom a chľastom nasiaknuté podniky zažívali zlatú éru. A o tieto známe fakty sa opreli aj autori.

Vo Face Noir začínate v New Yorku ako súkromné očko Jack Del Nero. Aj napriek jeho talianskym koreňom a predispozícii stáť na opačnej strane zákona, sa stal policajtom. A kým sa nezaplietol do prípadu, ktorý ho pripravil o odznak, tak aj úspešným. Vďaka úplatkom však proti nemu krivo svedčil jeho priateľ a tak teraz musí brať za pár dolárov podradné práce ako napríklad sledovanie mladých slečien ťahajúcich sa so staršími pánmi. Čo však na začiatku vyzerá ako ľahko zarobené prachy, sa zvrtne v prípade, ktorý nášho hrdinu bude stáť život.

Je až podivuhodné na koľkých žánrových klišé Face Noir stavia. Ak ste zbehlí v žánri film noir z obrazoviek či plátien, nejeden odkaz či priamo „vykradnutie“ z tých najznámejších vám bude povedomý. Netreba tajiť, že hrdina zomrie. Nie je to prekvapenie, udeje sa to hneď v úvode. Ako keď hrdina Sunset Boulevard rozprával svoj osudný príbeh, ktorého rozuzlenie vám bolo od začiatku zrejmé. Aj hrdina je typický žánrový cynik, ktorý často holduje alkoholu a osud mu nie je naklonený. A nechýba ani femme fatale, ktorá je mu nakoniec osudná.

Kým v úvode hry je Face Noir zaujímavým kúskom prinášajúci niečo neopozerané, časom začne upadať vlastnou recykláciou už prežitých udalostí. Počas siedmych hodín sa z nej stáva otrepané klišé zakončené scénou na letisku počas sychravého dňa, čo odkazuje na Casablancu. Postavy prichádzajú a odchádzajú, dialógy sú často samoúčelné a pôsobia prvoplánovým dojmom.

Ústredná postava Jacka sa počas hry nikam neposunie a časom začne liezť na nervy. Jeho charakter je pomerne plochý, už po úvodných chvíľach je nezaujímavý a vnútornými monológmi často poukazuje na očividné fakty. Stojatú hladinu trošku rozvíri jeho minulosť, ktorá sa do aktuálneho príbehu vkráda, ale dočkáte sa len jej náznaku. Naopak vás poteší svojimi dedukčnými schopnosťami. Ako hrou prechádzate, tak zbierate fakty, ktoré vám zostávajú „visieť v mysli“. Pri riešení určitých problémov si tieto fakty vyvoláte a môžete ich spájať do dedukcií. Jednoduchý a funkčný systém spestruje tradičné hádanky.

Horšie je to s ostatnými postavami. Či už sú to ženské s hlbokým dopadom na príbeh, záporné postavy, tajomné alebo aj vedľajšie charaktery, sú nevýrazné a tuctové. Pri ich vysokom počte, stratíte o nich prehľad, čo hre škodí. Navyše ústredná dvojica, okolo ktorej sa vlastne celý dej točí, dostáva málo priestoru. Po nezmyselnom nadprirodzenom vyvrcholení je vám zrejmé, prečo máte z hry v hlave viac či menej len chaos. Jedná sa o prológ k príbehu, ktorý by chceli autori rozvinúť neskôr. Možno aj toho dôvodu sú dialógy veľmi jednoduché a máte dojem, že mnohé z nich v hre odznejú, len aby tu nejaké boli.

Po dialógoch sú ďalším stavebným pilierom adventúr hádanky a aspoň toto je aspekt, v ktorom Face Noir má čo ponúknuť. Nie že by boli zvlášť inteligentné. Hra vás často nechá dosť nezmyselne hádať vo variabilných puzzloch, ale aspoň tie sú zaujímavé a zväčša ani nie príliš náročné, takže dokážu osloviť aj nováčikov v žánri. Používanie predmetov podlieha logike, aj keď vás hra na olejovej lampe nechá pripraviť pukance, tak si to dokáže rozumne odôvodniť. Bohužiaľ to už neplatí o zdĺhavom blúdení po mapách, kedy ste len v úlohe pohybujúcej sa bodky. Tieto pasáže sú našťastie v hre len dve a vôbec nepredstavujú nič, čo si spájate so zábavou.

Technická stránka Face Noir je nedostačujúca. Farebná paleta a dojem z neónov v daždi a hmle by bol fajn, keby hra nevyzerala zastarane. Animácie sú kostrbaté, hre chýbajú detaily a tváre vás skôr vystrašia ako ohúria. Hra nie je naklonená ani užívateľským nastaveniam a tak sa môžete dlho pasovať so zmenou rozlíšenie, no bez úspechu. Až na hlavnú postavu je dabing biedny a monotónny. Aspoň hudba sa podarila na výbornú a dobre sa počúva aj mimo hry.

Face Noir dopláca na privysoké ambície a príliš vlastných invencií. V neopozeranom žánri noir rozohráva pomerne tradičnú zápletku so zaujímavým rozuzlením. K nemu však nevedie cesta lemovaná zábavou, ale plochými postavami a fádnymi dialógmi.