Videohry podľa filmových predlôh síce majú dopredu zabezpečenú slušnú popularitu, ale rovnako aj problémy. Neveľký rozpočet a uponáhľaný vývoj, často v rukách neskúseného štúdia, vedú k výsledku nevalnej kvality. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky, čo dokázala recenzia na vydarenú záležitosť LEGO Movie Videogame. Nie každý má však toľko trpezlivosti  a praxe s využívaním filmovej licencie ako Travellers Tales. Opačný prístup nám ukazuje poľské štúdio Teyon, ktorému ani niekoľko odkladov nepomohlo k tomu, aby svoju hru dotiahlo do úspešného konca.

Chlapci z Krakova mali doteraz na svedomí hlavne množstvo nič nehovoriacich titulov na Nintendo DS a širšiemu publiku sa predstavili sériou Heavy Fire. Zrazu sa dostali k veľkej rybe a Rambo: The Video Game sa zaradil medzi najočakávanejšie hry. Nie preto, že by sa jednalo o kandidáta na titul roka. Skôr práve naopak - zo zvedavosti, ako dopadne titul venovaný legende medzi akčnými filmami, si na novinky klikol každý. Navyše hra sľúbila návrat tradičnej automatovej akcie, akú poznáme hlavne z dôb svetelných pištolí. Ako ste asi aj tušili, comeback zabudnutého žánru sa nekoná.

Videoherný Rambo sa „véháeskovému“ retru priblížil viac ako akákoľvek iná hra v histórii. Rambo totiž najväčšiu popularitu (nie len) na Slovensku zažil v dobe, keď sa na tržniciach predávali bootleg kazety, ktoré daboval jeden človek. Veľký výber nebol a tak ste si film pozreli niekoľkokrát ročne a k tomu aj požičali každému z kamarátov. Po pár rokoch už nepomohlo žiadne nastavovanie hláv a čistenie, z "VHSky" ste dostali už len hrubé zrno a chrčiaci zvuk plný šumu.

Podobný dojem ako zo zodratej pásky vás prepadne hneď po zapnutí hry. Graficky by sa Rambo zaradil k tým krajším hrám na PS2, aj keď taký Black by bol pre hru vážnym konkurentom. PC port má gameplay uzamknutý na 60fps a prestrihové scény na 30 v katastrofálnom rozlíšení. Horšie je to však so zvukom. Kým ústredná hudobná téma filmov ešte nostalgikom vyroní z oka nejednu slzu, zo všetkého ostatného vám príde zle. Pravdepodobne práve zo zodratých kaziet autori grabovali zvuk. Jednotlivé dialógy sú veľmi nekvalitne vystrihnuté z filmov a plné šumu. Často postavám nerozumiete, lebo hlas je rôzne skreslený a nepoteší ani nekonzistentná hlasitosť, dunivé efekty a mnohé ďalšie neduhy.

A ak tieto varovné signály nezbadáte a vrhnete sa do hry, môžete na vlastnú kožu prežiť peklo, ktoré zažíval najznámejší filmový veterán. Akurát to vaše utrpenie bude skutočné. V koži Johna J. Ramba, muža, ktorý naučil sovietske vrtuľníky báť sa lukostreľby, sa prebojujete lesmi pri mestečku Hope, vietnamským zajateckým táborom a nakoniec pomôžete hrdému afgánskemu ľudu v boji za slobodu. Ak ste vo filmovej sérii zbehlí, postrehli ste, že chýba Mjanmarsko. Hra sa totiž sústredí len na vybrané scény z prvých troch filmov série.

Príbeh začína - paradoxne - pohrebom. Smútočný príhovor oslavuje muža, ktorý zabil stovky nepriateľov a vo flashbackoch sa vracia k jednotlivým významným momentom trojice filmov. Kým film First Blood bol výnimočnou drámou, hra všetky okolky hádže za hlavu a na všetko nazerá len cez akčnú optiku. Ste svedkami známej policajnej šikany z filmu, ale to je len okrajová záležitosť, ktorá prechádza do ďalšej akčnej scény. A takto to vo videohernom Rambovi ide dookola. Utečiete z vietnamského tábora, prejdete americkým mestom, vraciate sa do Vietnamu a potom nasleduje Afganistan. Asi najakčnejší z trojice filmov má v hre najmenšie zastúpenie.

Príbeh tečie ako voda a bohužiaľ sa pri hraní nezbavíte pocitu, že je úplne odstavený na vedľajšiu koľaj. Čo jednak nepomôže ani hráčom, ktorí s Rambom nemali tú česť, ale taktiež to rozhodne nepoteší jeho fanúšikov. Navyše sú niektoré zo scén zjednodušené, či prepracované, aby boli priamočiarejšie a ľahšie prechádzali do akcie, aj keď práve to nie je vždy tá vec, ktorú hra potrebuje. Výsledok je pomerne jednoznačný. Nováčikovia sú zmätení, fanúšikovia sklamaní a hra pôsobí občas zbytočne chaoticky, nakoľko sa v tom všetkom stráca súvislosti medzi jednotlivými misiami. Stačí, ak si spomeniete na celý prvý film. Rambo v ňom má na konte len jedno zabitie, no v hre máte v rukách ťažký guľomet a mestečko Hope ničíte viac ako hurikán.

V úvode som uviedol, že Rambo je návratom k automatovkám so svetelnou pištoľou. V praxi hru môžete ovládať myškou, gamepadom, či pohybovým ovládačom ako napríklad PS Move na PS3. V prípade, že hráte s Move, zo strieľania môžete mať o niečo lepší pocit, no celkový zlý dojem to aj tak nezmení. Navyše akcia nie je jediným stavebným kameňom hry. Druhým sú quick-time eventy. V nich sa zo začiatku oťukávate a postupne prechádzajú do jadra hrateľnosti, takže tvoria takmer polovicu obsahu. Nastupujú v rôznych sekvenciách - pri stealth postupe, pri akcii, aj pri pästných súbojoch. Avšak len podčiarkujú lineárnosť hry. Buď ich správne splníte alebo nie. Nič medzitým, rozdiel je len v bodoch, ktoré dostanete.

Pred vami je 16 úrovní. Niektoré dlhšie, iné kratšie, jedna podarená, viaceré až otravné. Akcia sa v nich teda strieda s QTE, ale predstaví sa  vám vo viacerých podobách. Stále však veľmi obmedzene, bez možnosti, aby ste niečo spravili sami. Ak dáme bokom možnosť menenia základnej výzbroje, máte k dispozícii ešte granáty a okrem strelných zbraní neskôr dostanete do rúk aj legendárny luk. Rambo ho používal ešte predtým, než to bolo cool, a niektoré z pamätných momentov si tak môžete vyskúšať na vlastnej koži. Pomocou šípov napríklad vyhodíte do vzduchu vietnamského poručíka Taya. Okrem toho musíte využívať krytie, bez ktorého by ste ďaleko nezašli. Nakoniec zasadnete aj do kokpitu helikoptéry.

Nepriatelia by si zaslúžili samostatnú kapitolu v knihe o zlých hrách. V podobných akčných tituloch vždy fungovali na rovnakých skriptoch. Prišli ste na scénu, tam sa objavili nepriatelia ako kačičky na strelnici a vy ste ich všetkých vystrieľali. Ale Rambo túto jednoduchosť dotiahol „k dokonalosti“. Nepriatelia sa vám často objavia rovno pred hlavňou a aj keď sú náhodou niekde schovaní, tak sa dokážu skoro celí vystrčiť. Z tohto pohľadu bol náročnejší Duck Hunt na NES. V prípade Ramba však nabiehanie pred hlaveň a často neschopnosť čokoľvek trafiť, nepriatelia kompenzujú vysokými počtom. A keď ich pred sebou máte 8 v niekoľkých triedach a k tomu helikoptéru a stacionárny guľomet, občas sa aj zapotíte. Náročnosť je tak dosť nevyrovnaná.

Hra nemá autoheal a ani lekárničky. Namiesto toho využíva režim zúrivosti. Zabíjaním nepriateľov si plníte ukazovateľ zúrivosti. Keď sa rozsvieti, môžete si ho aktivovať a pri spomalenom čase si za každého zabitého nepriateľa pripíšete na konto kúsok zdravia k dobru. Systém je to zaujímavý, ale preberá kontrolu z rúk hráča. Pomôcť si môžete aj jednoduchými RPG prvkami. Za nazbierané skóre z levelov získavate skúsenostné body, pomocou ktorých vylepšujete vlastnosti postavy a prácu so zbraňami. Taktiež si odomykáte perky ako napríklad rýchlejšie uzdravovanie a podobne.

Oproti prvým filmom musíte zbrane občas aj nabíjať. Na to je vytvorený jednoduchý systém, kedy musíte správne trafiť tlačidlom úsek kruhu. Môžete to spraviť perfektne a dostať náboje navyše, môžete to spraviť bežne bez bonusu, ale taktiež aj pokaziť a dočasne si tým zaseknúť zbraň. V záverečných leveloch vás to stojí život, ale to isté platí aj  v úsekoch, kedy opäť nemáte zbraň pod kontrolou a kým dokážete nabiť, spustí sa na vás lavína guliek. Herné pasáže sa tak musíte učiť naspamäť, aby ste zistili, kde sa oplatí nabíjať a kde zas zbierať zdravie.

Je len veľmi málo momentov, kedy hra zabaví. A to píšem ako človek, ktorý pred 20 rokmi zodral kazetu s filmovým Rambom. Dizajn levelov nie je príliš podarený, čo som už skôr naznačil a skutočne je tu len jedna misia, po ktorej sa na vyhodnotenie pozeráte s dobrým pocitom. Zážitok z hrania si však môžete vylepšiť a to pozvaním priateľa do lokálnej kooperácie. Bez ohľadu na platformu, môžete niektorú z periférií obetovať kamarátovi a aj keď hra zostáva stále rovnako hlúpou, vaša spolupráca ju často dokáže vytrhnúť z bahna nudy a znechutenia.

Väčšina rail shooter hier nikdy neoplývala dlhou kampaňou. Napríklad House of The Dead 2 sa postupne dal dohrať za zhruba 20-30 minút. Ale ponúkal zaujímavejší gameplay a hru ste radi prechádzali viackrát. Ramba ako jednotlivec prejdete raz a budete mať dosť, s priateľom to skúsite viackrát. Základná dĺžka hry je však pod 3 hodiny a to je pri jej obmedzeniach dosť málo. Môžete si však zvýšiť náročnosť a trápiť sa s ňou dlhšie, ak máte nutkanie, občas sa týrať. Okrem toho môžete hrať jednotlivé misie podľa uváženia a plniť ich výzvy (všetky QTE na 100% a podobne). Alebo sa budete snažiť "precikať" v online tabuľkách celý svet a nazbierať v hre čo najvyššie skóre.