Tower of Guns ponúka takú priamočiaru zábavu bez pozlátka, bez srdcervúceho príbehu, bez vlastného univerza a bez tridsiatich siedmich alternatívnych zakončení, že efektívne spísaná recenzia by mohla vyzerať takto: Tower of Guns je rýchlou a zábavnou singleplayerovou FPS. Odohráva sa v procedurálne generovanej veži ovládanej robotmi, kde vstúpite so zbraňou v ruke a perkom a strieľate po všetkom možnom. Vôbec nezáleží na tom, či sa to hýbe, alebo nehýbe. Hra končí vašou smrťou... Ale takéto bleskové zhrnutie vám zrejme stačiť nebude a tak začnime pekne odznova.

Bol raz jeden chlapík, volal sa Joe Mirabello a pracoval pre 38 Studios, kde bol zapojený do MMORPG projektu Copernicus. Jedného pekného dňa však o účtovné knihy 38 Studios prejavilo záujem FBI a tak štúdio radšej vyhlásilo bankrot a Copernicus nikdy neuzrel svetlo sveta. Joe Mirabello sa teda pustil do nezávislej tvorby a stvoril Tower of Guns.

Ak by ste náhodou chceli túto recenziu porovnať s dielami anglicky píšucich recenzentov, určite tam narazíte na dva výrazy – oldschool a roguelike. Výraz oldschool pozná každý aj na Slovensku, ale menej už roguelike. Málinko teda odbočím a vysvetlím, že videohra Rogue vyšla v roku 1980 a do pamätí prvých gamerov sa zapísala ako pekelne náročný titul s náhodne generovanými úrovňami a nemilosrdným pravidlom - jedna smrť znamená koniec hry. A presne o tom je Tower of Guns.

Pri prvom spustení máte k dispozícií iba jednu zbraň a jednu špeciálnu schopnosť. Nezáleží na tom ako, ani prečo, ale ocitáte sa vo veži. Na zemi leží zopár rozhádzaných mincí a jediná cesta vedie vpred. Aby som bol presný, nejaký príbeh autor predsa len ponúka. Respektíve hneď niekoľko príbehov. Doteraz som ale neprišiel na to, či ich možno brať aspoň trochu vážne, alebo si len Mirabello robí žarty z hráčov, ktorí by bez pekného príbehu nedali ani ranu. Raz sa tak (podľa textového dialógu) akože ocitnete v koži zo skúmavky vypestovanej príšery a váš otec-stvoriteľ, bláznivý vedec, vám prostredníctvom vysielačky radí, ako sa dostať z veže von. Inokedy do veže ale vstupujete v úlohe malého dievčatka, ktoré prišlo pomstiť svojich rodičov, alebo v úlohe tajného agenta, psa... Toľko teda k „príbehovej zložke“.

Na dialógy prebiehajúce v hornej časti obrazovky si ale naozaj nájdete čas iba v tejto štartovacej miestnosti a potom ich prestanete vnímať. Za prvou čaká ešte druhá špeciálna miestnosť, ktorá vás naučí, že roboti obsahujú ďalšie cenné mince, modré body energie, červené body života a niektorí aj lekárničky. A to aj v prípade, že ide o neškodných poskokov, ktorí sa do vás na prvý pohľad zamilovali. Zavrite svoje srdce do chladničky a zamilovaných robotov neľútostne rozšrotujte. Vašimi nepriateľmi sú teda roboti, všetci roboti a iba roboti a ďalšie automatizované zbrane, delá, lasery... V titule tak absentujú akékoľvek striekance od krvi, poletujúce kusy mäsa, kotúľajúce sa očné buľvy, morálne dilemy či prosby o zľutovanie. Roboti nevyjednávajú a vy aj tak nemáte s kým.

Pokým prvé dve miestnosti sú zakaždým viac-menej rovnaké, celý zvyšok hry je procedurálne generovaný. V náhodne zostavených miestnostiach vás čakajú náhodne rozmiestnení a náhodne vybraní nepriatelia. Miestnosti sa náhodne spájajú do úrovní a na náhodnom konci každej náhodnej úrovne nájdete náhodného bossa. To je zároveň jedna z mála istôt. Na konci každej úrovne čaká boss, ktorý chráni cestu k postupu do ďalšej úrovne.

Samozrejme, nechýba väčšina správnych old school záležitostí. Za všetky musím spomenúť teleporty, lávu či trampolíny. Každá úroveň má pritom vypočítaný “par“, čiže približný čas, za ktorý by mal dobrý hráč úroveň zvládnuť. Zo začiatku sa ale určite nebudete nikam ponáhľať a každú miestnosť najprv poctivo vyčistíte a vyzbierate všetky odmeny, než sa posuniete o miestnosť ďalej. Na nejaké veľké taktické manévre tu nie je priestor. Keď do miestnosti nazriete spoza prahu, je prázdna. Keď prah dverí prekročíte, dvere sa zamknú a skript na vás vypustí všetkých robotov a aktivuje statické delá. Iste je však dobrým nápadom zostať neustále v pohybe, alebo zaliezť niekam pod most, či do dobre chráneného rohu.

V hre prirodzene nie sú žiadne checkpointy ani ukladanie pozícií. Smrť postavy znamená koniec jedného snaženia a možnosť naštartovať ďalšie, úplne nové. Ale smrť nemusí nutne znamenať absolútny neúspech misie. Svojím snažením v tajomnej veži si pre budúce pokusy odomykáte nové zbrane a nové schopnosti. V ponuke zbraní by sa malo nachádzať všetko, po čom by mohla prahnúť duša pravého FPS-kára - od sci-fi verzie brokovnice, cez skutočne rýchlopalnú pušku, až po ručné delo vystreľujúce výbušné gule.

Štartovacia schopnosť vám ponúka možnosť trojitého skoku, neskôr odomknete aj imunitu voči zraneniu pádom z veľkej výšky, či výmenu pár bodov obrany za rýchlejší pohyb. V úrovniach sú skryté ďalšie vylepšenia a zbraň si počas boja zdokonaľujete aj zbieraním bodov energie. Trochu zvláštne je, že utŕžené poškodenie ukrojí nie len z vašej zásoby bodov života, ale aj zo zásoby bodov energie. To vám zabráni vo vylepšovaní zbrane a môže sa stať, že k bossovi dorazíte nepripravení. Aspoňže zásoby munície sú nekonečné...

Čo sa týka okolia, zabudnite na pôsobivé exteriéry, realistické odrazy svetla na vyleštenej podlahe, čiastočne zrkadliacej aj pochrómované vybavenie miestnosti, či prestrihové scény. Na druhej strane si ale nemyslím, že by tieto veci v Tower of Guns vôbec niekomu chýbali. Nie je na ne čas. Hra je rýchla a trestá chyby i nerozhodnosť. Nikdy neviete ani len odhadnúť, čo sa bude skrývať v ďalšej miestnosti. Na obdivovanie odleskov nie je čas a soundtrack slúži jedine k dokresleniu atmosféry. Nepriatelia aj prostredia sú však pekne „nakreslené“ a obohatené väčším množstvom farebných doplnkov, než by ste v robotmi obsadenej veži vôbec očakávali. A ovládanie? WSAD, myška, medzerník, Enter a príležitostne “C“ na resetovanie pozície. Viac nepotrebujete. 

Hra má však aj niekoľko chýb. Narazíte na robotov zasekávajúcich sa v podlahe a v stenách, alebo nedorobený zber mincí a bodov, cez ktoré musíte prejsť priamo a čelne, inak zostanú ležať na zemi. Okrem toho sa mi z nejakého dôvodu po každom dohraní resetovalo nastavenie rozlíšenia aj citlivosti myšky. Ale s tým sa zmierite a inak nenatrafíte na nič, čo by vám herný zážitok vyslovene skazilo.

Tower of Guns je v podstate malý titul s nekonečnou znovuhrateľnosťou, ktorý nesadne každému, ale niektorí ľudia možno roky čakali na niečo takéto. Opäť sa mi tak do rúk dostala hra, ktorú nemožno odporučiť plošne každému, ale svoju hráčsku základňu si už našla a nepochybujem, že tá ešte bude rásť.