Prvý diel Tales of Symphonia hrali azda iba najväčší šťastlivci a bývalí majitelia GameCube. Prípadne majitelia Wii, čo chceli dobehnúť jednu z perál knižnice minulého systému. Bol som na tom podobne. V nádeji, že splaším Tales of Symphonia som na eBay našiel zaručene top kópiu. Stála tisícku, balík prišiel o dva týždne, hra na dvoch malých CD. Len čo som vložil disk 1 a spustilo sa intro, ejha, francúzske hlasy a anglické titulky. Po intre ostala len tá francúzština... Zaťal som zuby, vytiahol pár slovníkov a dáko som sa prelúskal do stredu prvého disku, ale ďalej to nešlo. Investovať do GameCube verzie sa mi veľmi nechcelo. Druhý diel Dawn of the World som už, našťastie, zohnal na Wii v angličtine.

Preto vítam vydanie Tales of Symphonia Chronicles s dvojnásobnou radosťou. Konečne som dostal možnosť doraziť prvý diel a najmä mu porozumieť a dať si repete dvojky. Všetko v HD verzii, čo je pri nižšej cene neodolateľná ponuka, i ďalšie potvrdenie aktuálnej sily série Tales of na západe.

Každý diel je odlišný a odstup kvality či priazeň fanúšikov pripomína situáciu pri Final Fantasy X. Aj pri Tales of Symphonia je prvý diel z roku 2003 citeľne kvalitnejší a s odstupom viac ako 10 rokov ponúka poctivú a veľmi pútavú JRPG s desiatkami hodín hrateľnosti. Pomerne rozťahaný dej sľubuje spočiatku iba putovanie hrdinov, a veľa zachráni silnými zvratmi a najmä interakciou postáv. Lloyd Irving je zaujímavý a nie otravný typ, odhodlanie sprevádzať kľúčovú postavu Colette je uveriteľné. Je tu prebúdzanie bohyne, spájanie znepriatelených rás a fakt, že záchrana vlastného sveta Sylvarant je  čiastočne v rozpore s dianím inde - ohrozuje paralelný svet Tethe’alla. Unikátna koexistencia svetov, dilemy hrdinov a cesta má už inú príchuť. Nebudem vás ukrádať o vlastné odhalenie, ale na pomery JRPG ide o silný nadpriemer. Prvá časť je solídna, ale v druhej príde čas na dobré napísané scény i momenty.

Viac ako dej vás upútajú hlavné postavy a najmä ich prepracovaná interakcia. Nielen Lloyd a Colette, ale aj ďalší majú pestré životné príbehy, vyvíjajú sa a nespoliehajú iba na doterajší životný údel. V deji sa objavujú nielen silné momenty, ale aj drobné kúzelné scény a niektoré menšie dialógy si môžete nájsť aj sami. Sú to vítané rozšírenia, ktoré nájdu odhodlaní hráči a potvrdzuju silu scenára.

Postavy majú navyše kúzlo aj s odstupom času. Pri hlavnej dvojici zistíte, akú silnú partiu tvoria aj po rokoch a sú výbornou ukážkou série - srdečné, plné nádeje a odhodlania, väčšinu času pozitívne. Podstatné je aj tempo. Na ploche 60-70 hodín sa hra radšej dlhšie rozbieha, no potom si šetrí kľúčové momenty a dá sa hrať aj tucet hodín vkuse a neomrzí.

Svet Sylvarant je pekne rozložený, obsahuje viaceré zaujímavé lokality a od začiatku v školskej lavici urazíte veľký kus cesty. Hoci nemá Tales of Symphonia také pamätné miesta ako Final Fantasy X, má pestrý svet, ktorý budete radi objavovať a najmä oň budete ochotní bojovať. Pre niektorých hráčov bude azda až príliš pozitívny, svetlý a spočiatku sa nedočkáte ani typického zloducha, ale priestor na rozvoj i dilemy hra rozhodne dostane. A putovanie je nápadité, PS3 verzia fyzicky nerozdeľuje dianie na dva disky ako tá z GameCube, ale sami cítite zlom v deji, v okolitom svete a bod, keď sa hra prehupne inam.

Na čele prvých Tales of Symphonia sú real-time súboje. Rýchle, zaujímavé, neraz svojím tempom padnú takmer do bojovky. Cítiť 10-ročnú grafiku, väčšina sa odohráva v 2D pohľade, kde sa partie delia (vaša a súperova) na polovice. V akcii sú štyria bojovníci, vy sa snažíte ovládať hlavného hrdinu, ale trojica kamošov po boku si dokáže vhodne rozložiť oponentov. Lloyd má totiž primárne fyzické údery – na tie jednoduché vám stačí jedno tlačidlo a zložíte si aj prvé kombá. Ale špeciálne útoky sú uložené pekne v menu a prístupné cez iné tlačidlo. Súboje sú dynamické, no dajú sa aj zastaviť, čo je ideálny moment pre rozdelenie ďalších príkazov pre svojich spoločníkov či zmenu výbavy. Navyše AI spoločníkov je relatívne na vysokej úrovni – množstvo súbojov vám vyhrajú aj bez vášho pričinenia, no neskôr sa im oplatí venovať, aby ste nezlyhali na ťažších partičkách či pri bossovi.

Súbojový systém Tales of Symphonia vystihuje jedno - rýchlosť. Niežeby chýbala taktika, ale je to element rýchlosti, ktorý sa vám zapáči a zlepší aj pohľad na eventuálny grinding. Pretože súboj je rýchlo za vami, neraz máte chuť ostať a opakovať boj s rovnakou skupinou nepriateľov päť-šesť ráz. Nové útoky plynulo prichádzajú do Llyodovej výbavy a ostatní sa vyznačujú inými možnosťami. Mág Genis dokáže rozpútať riadne silné kúzla, ktoré spustia farebnú šou a k nim sa môžu pridať aj ostatní.

Aj vďaka tomu vyzerá svet a segment súbojov v Tales of Symphonia nádherne a núka pekný kontrast. Rozľahlá hra má desiatky hodín, príbeh i boje uháňajú pekne vpred. Viaceré čakajú v dungeonoch, kde sú aj bossovia či pár rébusov na oživenie akcie. Príbeh, postavy a súboje odolali celej dekáde času.

Druhý diel vyšiel pôvodne o päť rokov neskôr – je kratší, slabší, no stále stojí za investíciu vášho času. Odohráva sa totiž po udalostiach minulého dielu a využíva hrdinu. Postaví ho do úplne inej úlohy, čo vytvára pekný protiklad v kontexte oboch častí. Nový hrdina Emil je pre zmenu charakterovo odlišný - žiadne eso od začiatku, skôr ustráchaný ušiak strhnutý sledom udalostí. Ostatné postavy prinášajú viac života, espritu a odhodlania, čo je v RPG hrách nevídaný jav. Začiatok je dosť napínavý a vtrhnete do centra diania, no potom sa spomalí, respektíve začne striedať veľmi dynamické a dosť pomalé momenty, ktorými sa treba prehrýzť. Postavy sú zaujímavé, no z deja sa stane lineárna RPG, kde sa budete často vraciať na rovnaké miesta. Za 30 hodín prekvapí akurát nadviazaním na prvú hru v snahe zjednotiť ľudí oboch svetov, teda Sylvarantu a Tethe’alla.

Súbojový systém v Dawn of the New World ostáva real-time, no prináša viaceré zmeny. Prekvapivo sú viaceré zaujímavé, obohacujú akciu o nové elementy, ale tie nemusia vyhovovať každému. Vstup do boja môže venovať cenný benefit - ak nepriateľa na bojisku prekvapíte, ostáva spočiatku omráčený a rozdávate silné údery. Potom už môžete voľne pobehovať a útočiť podľa uváženia ako v prvej hre.  Najväčšou zmenou je však možnosť odchytávať nepriateľov a potom ich trénovať vo vlastnej partičke. Jasné, je to trik, ktorý okrem Pokémonov využil vlani aj Ni no kuni, ale netreba zabúdať, že Tales of sa o to pokúsil skôr. Paletu nepriateľov určujú elementy vody, vetra či temnoty a tréningom získajú lepšie schopnosti. Dajú sa obohatiť aj o dva kusy výbavy padnutej z bojov či zakúpenej v obchode. Je to chytľavý systém a ak ste ochotní popri hlavných hrdinoch vytvoriť skupinu silných bojovníkov pre každú príležitosť, je vhodné odchytiť a trénovať aspoň jedného-dvoch zástupcov každého elementu. 

Popri sledovaní deja a súbojov má Dawn of the New World aj ďalších žrútov času - varenie, syntézu i vedľajšie questy pre získavanie ďalších skúseností či predmetov. Je to síce vedľajšia výplň, no vďaka nej sa dá natiahnuť zhruba 30-hodinový príbeh aj o ďalších 10-15 hodín. 

Iný dôvod pre kratší pocit z druhého dielu spočíva v absencii svetovej mapy. Zatiaľ čo prvá Tales of Symphonia umožňuje voľne vandrovať po svete, odskočiť si do dungeonu či do dediny, druhý diel je hutnejší, dostávate sa priamo k aktívnym miestam a máte pocit, že idete priamo k veci.

Obe hry využívajú cell-shade grafiku, ktorá ich už vo svojom čase a systémoch Nintenda radila medzi lepšie vyzerajúce kúsky. HD konverzia je decentná, na cellshade sa občas ťažko vylepšujú prostredia, no na PS3 sa posunula o kúsok vyššie. Platí to najmä pre prvý diel, kde získali lepšiu kvalitu najmä postavy. Dvojka sa za päť rokov toľko posunúť nemusela, takže je na nej badať aj menej zmien.

Najpozitívnejšia novinka popri lepšej grafike a možnosti mať hru na jednom disku (na PSN možno kupovať hry individuálne) je zahrnutie japonskej zvukovej stopy. To je vítaná možnosť pre všetkých puristov, čo chceli konečne počuť hru v originálnom prevedení s anglickými titulkami. Ibaže berte do úvahy, že nie každý dialóg je dabovaný, najmä v prvom dieli sa budete prehrábavať mrakmi textu. Čo vás prekvapí asi menej, je relatívne štandardná hudba. Slúži ako dobrá výplň, ale pamätných melódií má iba zopár.

Na konci dňa je však Tales of Symphonia pekný disk nabitý dvomi hrami, ktoré vám bezmála vydržia na 100 až 150 hodín poctivej JRPG zábavy. Iste, sú tu štandardné príbehy, občas klišé a veľa pekných postáv a málo temnoty (tá príde skôr v dvojke), ale ako retrospektíva jedného z najlepších dielov série (a slabšieho prídavku) to stačí. Svet, postavy, dejové zážitky a najmä real-time súboje sú výborné.