Podstatou hier je odjakživa zábava. Nehráme preto, aby sme sa pri hrách ešte viac trápili, ale preto, aby sme sa zabavili. Každý sa samozrejme baví inak, no jednoducho vieme rozlíšiť, čo je zábava a čo už nie. A vývojári sa snažia ľudí zabaviť. Čím viac ľudí zabavia, tým viac peňazí z toho majú - jednoduchá matematika. A potom je tu určitá menšina vývojárov, ktorí na to idú z opačného konca. K zábave sa musíte prehrýzť cez útrapy, no ten pocit potom stojí za to. A ešte je tu štúdio Young Horses a to sa vás snaží jednoducho iba nasr..., teda naštvať.

Táto partia mladých vývojárov sa dala dokopy už na DePaul univerzite, kde v roku 2010 vznikol freeware projekt Octodad. Hráči v hre prebrali úlohu chobotnice, ktorá sa musí brojiť s nástrahami každodenného života a snaží sa uniknúť šialenému japonskému kuchárovi, ktorý ju chce pri najbližšej príležitosti naservírovať na stôl ako hlavný chod. O niekoľko rokov neskôr sa vývojári vrátili k pôvodnému konceptu už ako komerčné štúdio a aj s pomocou Kickstarteru hru tento rok vydali na PC a konzolách.

Autori použili presne ten istý koncept, ktorý ich dostal do povedomia hráčov pred 4 rokmi a len ho upravili do trochu inej, modernejšej podoby. A tento koncept je charakteristický vďaka dvom aspektom. Prvým je zaujímavá a vtipná premisa, v ktorej možno badať prvky alegórie. Na vyššie opísanom príbehu by nebolo nič také divné, keby už zmienená chobotnica nepredstierala, že je bežným mužom, ktorý žije bežný život. Má manželku, deti (z čoho si hra sama nakoniec uťahuje) a celú dobu (už od sobáša) sa snaží len o to byť dobrým otcom a aby nikto neprekukol, že namiesto končatín má chápadlá.

Námet je super. Vtipný, inteligentný a ukazuje príbeh o tom, že aj napriek vašej odlišnosti sa určite nájde niekto, kto vás v tomto divnom svete môže nezištne milovať. Akurát ten japonský kuchár sa zmenil na Francúza. Čo ale nie je super, je druhý hlavný aspekt. Hra by bola obyčajnou platformovkou, keby sa autori nerozhodli, že z ovládania spravia peklo na zemi. Ovládate spodné chodidlá ako nohy a jedno vrchné ako ruku. Pohybujete nimi v priestore do strán a aj do hĺbky. A všetko toto musíte zosynchronizovať tak, aby ste sa horko-ťažko pohli čo i len o meter. Takto to chodí v hre Octodad: Dadliest Catch, ktorú si buď okamžite zamilujete, alebo ju budete nenávidieť.

Nápad je viac než len zaujímavý. Aj keď si na podobnej nemotornej synchronizácii zakladá hneď niekoľko hier, ale vcelku úspešne. Napríklad Surgeon Simulator. Vyžaduje si to cvik, ale postupne robíte prvé krôčky a neskôr to už celkom obstojne ide. Ale  aby ste hru naozaj zvládli, museli by ste ju prechádzať niekoľkokrát dookola. Oveľa horšie je to však s prevedením, ktoré cez prvoplánové prekážky a problémy vedie len k jedinej ceste – k frustrácii, ktorá vás nemotivuje, ale odrádza až do neslušnej miery. V niektorých okamihoch v sebe nájdete vnútorného démona a začnete používať aj slovník, ktorý ste nikdy predtým nemali. A je to obrovská škoda, lebo dobrý nápad sa tak utápa v bahne povrchných  a skutočne prvoplánových prekážok, ktoré vám hra kladie pod chápadlá a nenechá vás ani na chvíľku si oddýchnuť.

Jeden problém strieda druhý, jedna prekážka ďalšiu a netrvá to dlho, kým sa začnete sami seba pýtať, kde v tom má byť zábava a hlavne, kde je v tom logika. Keď si máte obliecť oblek na sobáš a prejsť pomedzi svadobný dav bez vzbudenia podozrenia, to pobaví a dáva zmysel. Keď sa musíte predierať mraziacimi boxmi, niečo vám už celkom nesedí. Pri úteku cez horiace trámy už nad hrou lámete palicu. A nezachránia to ani spestrujúce pasáže, ako je útek pred žralokom.

Z hrania Octodad plynie veľmi divný pocit. Cítite, že by ste sa aj bavili, keby vám v ceste nestáli šmykľavé mláky, cesta k rebríku neviedla pomedzi banánové šupky a nemuseli ste sa trápiť s plnením šialených minihier s loptami a kadečím iným. Autori chceli skutočne hráčov potrápiť, no dá sa to spraviť aj elegantne, nie nahádzaním množstva nezmyslov na jednu kopu s tým, že vy sa cez to už nejako prehryziete. No možno hru radšej rovno vypnete a rezignujete. Ale ak to predsa nevzdáte, nemusíte sa trápiť sami. Môžete hrať kooperatívne a rozdeliť si chápadlá na dva gamepady, no synchronizácii to príliš nepomôže.

Aj napriek tomu, že chodiť už viete obstojne a nerobí vám problém ani vybehnúť rebríkom hore na prvý pokus, hra vás bude stále trestať aj v prípade drobností. Napríklad chápadlá sa radi často a všade zasekávajú a niekedy máte dojem, že by s nimi nepohol ani bager. Prechádzate nejakou členitejšou plochou, zle stúpite a už sa môžete metať ako o život, len aby ste sa odtiaľ vymanili. Navyše, v mnohom nepomáha ani nie práve najlepšie zvládnutá hĺbka prostredia. Dopadnutie kroku sa dá ťažšie predvídať a aj keď viete kam stúpiť a chcete tam stúpiť, nakoniec môžete padnúť tesne vedľa. Najviac je tento problém viditeľný v samotnom závere, kde musíte prekonať horiace trámy.

Ak sa nakoniec prekonáte a hru prejdete, zrazu vám bude zrejmé, prečo vám Octodad kladie prekážky pod nohy pri každom kroku. Aj so všetkými zákysmi a nepríjemnosťami bude hra za vami už po zhruba dvoch hodinách, čo je už aj tak sakramentsky málo.  Nehovoriac o tom, na akej úrovni by sa pohybovala dĺžka hry, keby ste sa často nezasekávali. Hrateľnosť sa umelo navyšuje zbieraním kravát, ktoré sú rozosiate po leveloch a všetko si taktiež môžete prejsť v režime voľnej hry, no to by vás musela baviť. Čo však, samozrejme, nie je úplne vylúčené, no občas je ťažké preniesť sa cez už uvedené problémy. Žiadna zo šiestich častí príbehu (svadba, domáca idylka, obchodný dom, vodný park, loď a opäť vodný park) nie je taká výnimočná, aby vám utkvela v pamäti.

Graficky je Octodad podarenou hrou, ktorá stavia na jednoduchosti a tú využíva veľmi účelne. Do vizuálu sa rýchlo zamilujete a presne zodpovedá tomu, čo od milej arkádovky očakávate. Hra priam exceluje po zvukovej stránke. A pritom nejde len o hudbu, ktorá sa veľmi dobre počúva, ale najmä o inteligentné využívanie replík aj vedľajších postavičiek. Stačí len chvíľku stáť nepozorovane bokom a vypočujete si vtipné dialógy a zaujímavé monológy. Či už sú to námorníci, vedci alebo nakupujúci v hypermarkete, hra vás v týchto momentoch dokáže veľmi prekvapiť.

S Octodad: Dadliest Catch je to veľmi ťažké. Hra vyzerá dobre, dokáže vás inteligentne pobaviť, len keby vám pomedzi to tak strašne neliezla na nervy tým, ako hlúpo sa vás autori snažia týrať. Kým v samotnom koncepte nápadmi nešetrili, v jeho prevedení stavili všetko na jednu kartu a to už, bohužiaľ, nevychádza. Ako nejaká fyzikálna hračka áno, ale ako videohra nie.