O firme CI Games pochádzajúcej z Poľska ste pravdepodobne ešte nepočuli. V hernom biznise je už od roku 2002 a má za sebou niekoľko titulov, na PC a konzolách začínajúc a handheldmi končiac. Prečo ste teda o nich (12 rokov v hernom biznise je skutočne dosť) ešte nič nechyrovali? Je to jednoduché. Každá ich hra je skrz -naskrz priemerná a v podstate ničím zaujímavá.

V hre sa chopíte úlohy Roberta Hawkinsa, amerického novinára, ktorý zostal zaseknutý na starom kontinente vo víre udalostí druhej svetovej vojny. Jeho zámer infiltrácie k partizánom je čisto zištný a motivovaný len napísaním najlepšieho článku. Pripája sa teda k poľskému odboju a berie do rúk zbrane proti Wehrmachtu.

Enemy Front je strieľačkou z vlastného pohľadu, aké môžeme počítať na tisícky. City Interactive, pardon, CI Games, pretože rebranding a skracovanie je trendy a CI logo je asi ubercool, si aspoň vybrali neošúchané prostredie druhej sveto... vlastne nie, aj to ste už videli miliónkrát. Čo takto prostredie domáceho poľského odboja? To by mohlo fungovať a byť zaujímavé. No ale asi ako pre koho. Jediné, čo si z vojnovej histórie Poľska pamätám ja, je Hitlerov blitzkrieg tour 1939, kde teda poľská armáda veľmi neoslnila. Ale možno je pre niekoho poľský odboj zaujímavejší ako, čo ja viem, vylodenie v Normandii.

Príbehová linka je však prihlúpla, skoro nikam sa neposúva a nejaké vážnejšie načerpanie historických informácií tiež nehrozí. Hawkinsov rebríček hodnôt sa počas hry nijako nemení a čakali by ste aspoň odklon od jeho pôvodného zámeru s článkom, keď už mu zomrelo toľko bratov v zbrani po boku. Príbehové animácie sú robené priamo v engine a sú otrasne komprimované do nepozerateľných kociek (fakt ešte niekto obetuje v dnešnej dobe Blu-ray diskov a rýchleho pripojenia zopár stoviek mega na toto?). Väčšinou v nich Hawkins spomína pri rozhovoroch s partizánmi na minulosť, no majú len zakryť fakt, že slúžia ako barlička pre zdôvodnenie iného prostredia v nadchádzajúcej misii, pretože ako sme si už povedali, poľský odboj je z hľadiska vývoja vojny absolútne nezaujímavý.

Tak sa teda okrem zdemolovanej Varšavy pozriete napríklad aj do Nórska, kde skutočne prebehla akcia záškodníkov na továreň ťažkej vody a spomalila výrobu nacistickej atómovej bomby. Okrem tejto misie je zaujímavá, bohužiaľ, už len jedna a aj tá sa nachádza mimo hlavnej kampane a je samostatná. V nej ide o krádež kódovacieho zariadenia Enigma.

Náplň ostatných misií by ale mala byť niečím zaujímavá a pestrá. Autori sľubujú tri rôzne prístupy k riešeniu misií -stealth, priamu konfrontáciu a snajprovanie. Ak ste hrali ich predchádzajúce diela Sniper Ghost Warrior (2010) či Sniper Ghost Warrior 2 (2012), tak zažijete déja vu. Všetky tieto prvky, dokonca spomalené odpálenie projektilu a sledovanie trajektórie až k cieľu, sú recyklované práve odtiaľ. Po štyroch rokoch sa teda okrem prostredia nezmenilo nič. Stealth prístup je stále nulový a jalový a jeho použitie len zdržuje, snajprovanie aj akčná časť je OK. OK v tom zmysle, že ich prevedenie nijako nevybočuje z dnešných štandardov.

A to je najväčší problém celej hry (a v podstete aj celého portfólia CI Games). Je OK, no ničím výrazne neoslní. Poľský tím má ambície, ale hre toho dosť chýba k dokonalosti. Zišlo by sa ju viac ju vyleštiť, pridať nejaký pamätný moment alebo situáciu, proste čokoľvek, čo hráčov donúti hru si zapamätať. Prostredia sú vďaka Cryengine pekne spracované, no často narazíte na drobné nedorobky a nelogickosti, ako chýbajúci rebrík na strážnej veži či levitujúce objekty nad stolom. Ale hra nemala problém ani kedykoľvek kľaknúť a porúčať sa hlásením, že program prestal pracovať alebo niekedy nenabehol obraz. Taktiež sa občas zaseknete alebo prepadnete do objektov a to napriek tomu, že úrovne sú len širší koridor bez väčších možností vybočenia, ale inak nič tragické. Párkrát dostanete na výber z dvoch alternatív pokračovania v úrovni, no ide len o kozmetické vylepšenia, pri ktorých by mal pravdepodobne hráč mať pocit, že o niečom rozhoduje. To je, samozrejme, len klam a na konci sa cesty spoja.

V uzavretých priestoroch sa umelá inteligencia nepriateľov chová maximálne idiotsky a to je taktiež z jeden z mnohých trademarkov CI Games. Ak stojíte v úzkej chodbe končiacej dverami, budú sa cez ne hrnúť všetci vojaci a je im jedno, že na prahu už na sebe ležia Hanz, Dietrich, Franz, Gerhard, Gustaf, Helmut a aj Horst Fuchs a ich nahromadené telá siahajú až po zárubňu a teda to takto asi nepôjde. Hodiť k vám granát nemajú v skripte, pretože výpočet z rôznych miest je komplikovaný a aby neboli autori za debilov, že si vojaci hádžu výbušniny pod nohy, tak granáty používajú len na otvorených priestranstvách. Vaši spolubojovníci sú len naskriptovaní od bodu k bodu a veľmi vám nepomôžu. Na druhej strane, aspoň vám nehádžu granáty pod nohy, takže OK.

Na niekoľkých mapách, ktorých mohlo byť aj viac, si môžete zahrať multiplayer rozdelený na Deathmatch, Team Deathmatch a Radio Transmission, kde obsadzujete nepriateľské vysielačky. Tím, ktorý má obsadených viac postov, pošle správu skôr a tak vyhráva. Aj keď je prevedenie multiplayeru OK, nájdete veľa hier, kde je multiplayer spracovaný lepšie a zaujímavejšie.

Enemy Front ničím neprekvapí, no ani vyložene ničím neodradí. Hra je skrátka absolútne priemerná, ergo pre hráčov v toľkej konkurencii nezaujímavá a neviditeľná. Nemá žiadnych bossov ani akéhokoľvek antagonistu, kvôli ktorému by ste sa mohli s postavou stotožniť. Strieľate len náckov v recyklovanom dizajne predchádzajúcich CI hier. Scenárista aj level dizajnér sú pravdepodobne z radov programátorov a podľa toho to aj vyzerá. Hre chýba akýkoľvek wau moment alebo situácia. Hlavný hrdina, ako aj ostatné postavy, je zabudnuteľný a tuctový. Výraznejšie sú len snajperské časti, ktoré občas poskytnú aké-také zadosťučinenie, no tie už majú CI nacvičené z predchádzajúcich hier a neponúkajú nič nové. S Enemy Front je to skoro ako s krasokorčuľovaním. Povinnú jazdu s predpísanými skokmi síce spĺňa, no to isté robia aj konkurenti, ktorí ale vedia ukázať viac nebezpečnejších a pôsobivejších skokov.