Pri pomyslení na zombíkov a inú podobnú postapokalyptickú háveď sa dnes už mnohým obracia žalúdok. A nie preto, že sú to dosť nechutné stvorenia, z ktorých opadávajú kusy mäsa a ich hnijúce údy sa hojdajú z jednej strany na druhú pri niečom medzi plazením a chôdzou. Skôr je to preto, že už sú všade. Neprejde deň, aby ste nenarazili na nemŕtvych a pomaly neotvoríte chladničku bez toho, aby ste sa nezľakli, že na vás podobná potvora vyskočí. Súčasný trh je nimi skutočne presýtený a od filmov po hry ich nájdete všade.

Aj napriek tomu, ohlásenie príchodu minuloročného hitu The Last of Us na PS4 vyvolalo nadšenie. V tomto prípade tá hromada nakazených vôbec neprekáža. O nich tu totiž ani nejde. A nejde ani o to, že sme hru mali možnosť hrať pred rokom. PS4 sa predala v počte niekoľko miliónov kusov a hráči na novej konzole bažia po kvalitných hrách. Ponúknuť im to najlepšie z katalógu platformy v tej najlepšej edícii vyzerá ako zaručený úspech. A presne to aj The Last of Us Remastered je. Úspech, pri ktorom dokážete presedieť víkend a výborne sa baviť. Najmä ak ste s týmto titulom ešte nemali tú česť.

Ale pozor, hra nie je pre každého. Akoby v nej bolo niekoľko výstražných bodov, ktoré vám chcú ukázať, že ak vám niečo nevonia, od daného momentu to bude v tomto aspekte už len horšie. A ten prvý bod prichádza hneď v úvode. The Last of Us chce hrať na emócie a od prvých momentov, kedy sa zoznamujete s hlavným hrdinom, je vám jasné, že ste na emočnej horskej dráhe. Citové vydieranie tými najzákladnejšími témami (napríklad deti) hre nie je cudzie a ani neskôr sa nehanbí na vás vytiahnuť niektorú srdcervúcu scénu. A občas v oblasti citového vydierania možno trochu príliš tlačí na pílu a pôsobí prvoplánovo.

Príbeh The Last of Us nie je originálny. Na druhej strane to ani nepotrebuje. Okamžite dokážete z rukáva vysypať názvy aspoň piatich filmov, ktorými sa scenáristi výrazne inšpirovali, nehovoriac o ďalších médiách. Aj preto neprekvapí, že osud jednotlivých postáv a vlastne aj koniec, viete dopredu odhadnúť a hra pred vami rozohrá nejaké to tradičné klišé. Skutočne to nie je o príbehu a aj napriek tomu Last of Us dobre funguje. Celé je to o hlavnej dvojici postáv a chémii medzi nimi. Joel a Ellie sú rôzni, ale od prvého stretnutia majú zaujímavý vzťah, ktorý sledujete ako nezaujatý pozorovateľ aj napriek tomu, že jednu postavu priamo ovládate.

Najväčšiu zásluhu na dobrom výsledku majú herci. Troy Baker ako Joel presne vystihol životom zbičovaného chlapa, ktorý si pretrpel svoje, no aj tak ešte dokázal nájsť dôvod žiť v spustošenom svete. Ashley Johnson si zas strihla tínedžerku Ellie, ktorá je drzá, ale vie sa o seba postarať a aj pomôcť. Predchádzajúci svet nepoznala, do nakazeného sa už narodila a dospieva v ňom. A to je zdrojom často humorných situácií, ale aj niekoľkých dier v scenári. Ale ten kontrast starej a mladej generácie, spojenie skúseností veterána s mladíckym elánom, navyše v tomto svete, to je dôvod, pre ktorý The Last of Us budete hrať.

A ak by sa vám málilo, Remastered, samozrejme, obsahuje DLC obsah z pôvodnej PS3 verzie. Priamo v balení nájdete oceňovaný prídavok Left Behind, ktorý síce neprináša žiadne novinky, z ktorých by ste padli na zadok, ale obohacuje príbeh. Prakticky sa vezie na rovnakej vlne hrateľnosti a príbehu ako pôvodná hra, ale taktiež má čo ponúknuť. Je to doplnkový dej na zhruba 2 hodinky, ktorý vás dostane s Ellie v čele pred udalosti pôvodnej hry a ak ste pravovernými fanúšikmi, tak príbeh previaže aj na American Dreams komix.

Trochu nadnesene môžeme povedať, že Naughty Dog majú skúsenosti s dynamickými dvojicami, ktoré sa prenášajú aj do tejto hry. Samozrejme, podhubie The Last of Us má ďaleko od veselých scenérií v Uncharted, no aj tak je z dynamiky medzi postavami zjavné, že spoločné chvíle sa nesnažia len prežiť, ale sú šťastní, že majú jeden druhého. A predstavte si ten najhnusnejší svet, aký vám napadne - zničená spoločnosť, nakazení behajúci po uliciach a zvyšky ľudstva bojujúce proti sebe navzájom. To je svet, v ktorom musíte prežiť a ochrániť svoju zverenkyňu.

V hre prejdete poriadny kus cesty po USA, ale autori majú radi kontrolu nad tým, čo vidíte a kadiaľ idete. V prípade Naughty Dog nie je žiadnou novinkou, že k budovaniu tej správnej atmosféry vo svojich hrách potrebujú striktne ohraničovať váš postup. Ale v prípade tejto hry urobili obrovský pokrok v budovaní dojmu aspoň akej-takej voľnosti. Stále idete tunelom, stále má len jeden východ a stále na konci musíte spustiť nejaký skript (napríklad zabitím všetkých nepriateľov), ale ilúzia výberu možností v obchádzaní prekážok v trošku rozsiahlejších priestranstvách je veľmi dobrá. Navyše vám rôzne vedľajšie chodníky a miestnosti môžu darovať užitočné veci do vášho inventára.

Oproti sérii Uncharted autori spravili jeden výrazný krok vpred. Je to striedmosť v tom, čo rozohrajú pred vašimi očami. Drsný a temnejší tón hry rezonuje po celý čas, je v každom kúte a ak máte za sebou všetky Uncharted hry a po nich sa pustíte do The Last of Us, poteší vás, že nikde nič nevybuchuje, nepadajú mosty, ani sa pod vami neprelamujú lávky. Možno to niekedy aj čakáte, no nestane sa to. Vďaka tomu sa môžete sústrediť len a len na hru, bez toho, aby vás otravovala snaha, za každú cenu vyvolať nejaký „wau“ efekt.

Podobne ako príbeh, tak aj hrateľnosť The Last of Us je kolážou prvkov z iných hier. V hre cítiť Uncharted korene, no sú dostatočne ozvláštnené na to, aby vyvolala úplne iný dojem. Je akciou, ale nechce, aby ste stále len strieľali a pretĺkali sa nepriateľmi. Stretnutí veľa nie je a keď už nastanú, sú tuhé. Streľba zo zbraní je roztrasená a munície je málo. Navyše Joel nie je žiadny Rambo, takže otvorený stret s viacerými nepriateľmi znamená smrť a je jedno, či sú to zombíci alebo ľudia. Musíte sa snažiť nepriateľov prekvapiť alebo obísť.

O stealth prvkoch sa príliš hovoriť nedá, hra skôr len poskytuje možnosť oddialiť streľbu. Aj preto budete často riešiť situácie päsťami, palicami či nožmi. Priamo tým nikoho nevyrušíte a úprimne povedané, je to aj oveľa väčšia zábava ako behať s brokovnicou v rozpadnutých mestách a vystreliť po všetkom, čo sa pohne. Prakticky celý inventár musíte používať a postupne vylepšovať. Pribudne vám obligátny luk, ďalšie strelné zbrane, ale aj pomôcky, ako výbušnina či dymovnica. A nesmiete zabúdať ani na lekárničky, nakoľko sa žiadne automatické uzdravovanie nekoná. A všetko z toho si vyžaduje čas. Postava si musí kľaknúť, vybrať veci z batohu a aplikovať ich. Aj preto sa snažíte v boji veľmi neschytať. A ako sa občas ukáže, nie je to až také ťažké.

Umelá inteligencia v pôvodnej hre nebola nijako zvlášť výrazná a bohužiaľ, v Remastered sa situácia nezlepšila. Nepriatelia sa dokážu neraz niekde zaseknúť, zostanú bežať na mieste alebo vás nejako inak pobavia. Riadia sa veľmi jednoduchými skriptami a aj v prípade ľudí, aj v prípade nakazených, vždy ak prekonáte nejakú pomyselnú hranicu, bezhlavo sa za vami rozbehnú. A ani veľmi nezáleží na tom, či vás „vidia“ alebo nie. Bohužiaľ to občas platí aj pre Ellie, ktorá sa vie zle postaviť a taktiež aj zaseknúť.

Moderné remastre pre súčasné konzoly sprevádza neduh, s ktorým ste sa možno pri predošlej generácii konzol nestretli. Jedná sa o bugy. Vyššie spomínané problémy s AI ste mohli nájsť už v pôvodnej hre, avšak teraz sa tu objavujú aj nové chyby. Za celú dobu hrania na ne naraziť nemusíte, no rovnako aj môžu lemovať vašu cestu od začiatku až do konca. Napríklad sa niekde nespustí skript a musíte reštartovať checkpoint (v takýchto prípadoch poteší, že sú naukladané veľmi husto), prípadne sa môže stať niečo iné. V jednej pasáži som sa dostal do divadla a okolo pódia boli hudobné nástroje. S Joelom som prebehol okolo bicích, pričom sa na nich postava akosi zasekla. Levitovala vo vzduchu a bežala na mieste, až kým zrazu nepadla mŕtva na zem.

V ostatných aspektoch sa však hra dočkala zlepšenia. A to najmä v grafike. Zjavne nesie dedičstvo minulej generácie, no aj tak sa na hru pozerá veľmi dobre a dokážete jej odpustiť aj tých „pár“ oldgen textúr v prostredí. Postavy sú spracované veľmi dobre a efekty taktiež. Ani vylepšená grafika sa však nevyrovná úžasnej hudbe, ktorá vás sprevádza počas celej hry. Vedeli by ste ju počúvať stále dookola aj mimo hrania. Navyše našinca môže potešiť, že je hra je vybavená kvalitným českým prekladom formou titulkov. Nebojí sa vulgarizmov tam, kde ich treba. Snáď až na jeden vtip je preklad verný predlohe. Poznám filmy, ktoré by sa v porovnaní s hrou mohli hanbiť v kúte. The Last of Us Remastered navyše obsahuje aj multiplayer, čo hodnotu hry ešte zvyšuje.

PS4 dostala jednu z najlepších hier z celého cyklu PS3 a v najlepšej forme, vďaka ktorej The Last of Us prepáčite aj niektoré neduhy. Kvôli štýlu hrania nemá príliš čo ponúknuť tým, ktorí ju prešli už na PS3. Noví hráči sa však do hry môžu veselo ponoriť a ak vám nevadí ani trochu toho citového vydierania a predvídateľného príbehu, len tak ju z rúk nepustíte. Po každej stránke ide o vylepšenie pôvodnej hry, kde sú veci, ako komentár a foto mód na snímanie obrázkov, už len čerešničkou na torte.