Dalo by sa povedať, že sa tohtoročná herná jeseň venuje dvom témam – tichým zabijakom a hororom. Prevedie vás od Stredozeme, cez svet Goblinov, až do revolučného Francúzska. Letí do vesmíru, kde sa budete krčiť pred votrelcom, navráti legendu Alone in The Dark a predstavuje novinku od Mikamiho. A medzi týmito hororovými velikánmi sa skrýva nenápadná indie adventúra, ktorá sa však v skľučujúcej atmosfére, napätých emóciách a strachu, dokáže vyrovnať svojim konkurentom.

Neverending Nightmares na prvý pohľad nevyzerá desivo. Veď kto by sa už len zľakol pri 2D ručne kreslenej čiernobielej adventúre? S poriadnou dávkou autorskej invencie a kreativity to ale nie je žiadny problém, no v prvom rade si treba uvedomiť, že kvalitný horor nie je len o strachu a ľakaní. Je o prekvapeniach, atmosfére a prepracovanej psychológii. Hra sa vás pokúsi vyviesť z rovnováhy náhlym šokom. Zvolí si spoločenský problém, skrytý strach a dá mu novú podobu. Väčšiu, strašnejšiu, často alegorickú - ako keď sa strach z neznáma pretavil do prvého filmového Draculu. Neverending Nightmares sa vám dostane až pod kožu.

Báli sme sa už ako deti potme v posteli a aj v pokročilejšom veku nás niekedy mátajú a strhávajú zo spánku nočné mory. No nič sa nevyrovná strachu o tých, ktorých máme radi. A to sú vlastne základné kamene, na ktorých stavia Neverending Nightmares. A taktiež sú to pocity, ktoré všetky súčasne zažíva Thomas, hrdina tejto hry. A vy ich prežívate spolu s ním. Thomas má nočné mory, v ktorých sa mu zdajú strašné výjavy – niečo sa deje s jeho milovanou sestrou. No prebudenie mu nepomáha, keďže sa z jednej nočnej mory budí do ďalšej. A z nej do ďalšej a ďalšej. Vlastne je to také Inception s nočnými morami.

Cesta z tohto pekla je možná len vtedy, keď prejdete všetkým, čo vám hra postaví do cesty. Viete len jedno - nemôžete si byť istí ničím, lebo nič nie je skutočné. Vlastne niečo aj možno áno, no to v mnohých prípadoch závisí od vás. A v momente, keď sa to zjavne začína vysvetľovať, sa aj tak nakoniec ukáže, že všetko ešte môže byť inak. Hra sa s vami rada zabáva, podsunie nejakú indíciu a hneď ju poprie, aby ste sa stále cítili neistí. A dosahuje tým jeden strašne krásny pocit – bavíte sa tým, že sa cítite nepríjemne.

Nočná mora v Neverending Nightmares má pokrútený koncept, no s vlastnými pravidlami, ktoré si čoskoro osvojíte. Zobudíte sa v posteli a niečo vás prinúti preskúmať najbližšie okolie. Pozriete si kúpeľňu, prvú chodbu, postupne prebrázdite všetky izby, až sa dostanete k niečomu nečakanému. A zobudíte sa znova. Dom je však usporiadaný stále inak a v čoraz horšom stave. V stenách sú diery, tapety sú strhané, všade pavučiny a tma. Viete, že niečo hľadáte. Nájsť tu správnu miestnosť je však problém. Pomáhajú vám pritom indície, ktoré sa musíte naučiť čítať.

Hra je čiernobiela a preto indíciu hneď vidíte. Je totiž farebná a už len kontrast v obraze vám napovie, že toto je niečo iné. Môže to byť krv, zbraň, ale pokojne aj bábiky či dokonca obraz visiaci na stene. Takto sa túlate a hľadáte prechod do ďalšej, ešte temnejšej nočnej mory. Thomasov stav sa postupne zhoršuje, rovnako ako stav prostredí a to všetko na vás začína vplývať. Už dávno si kladiete otázku o zdraví hlavného hrdinu a keď sa okolie poslednýkrát zmení, máte dojem, že je to celé len o predstavivosti.

Skok z jednej nočnej mory do druhej je navyše sprevádzaný depresívnym šokom, keď Thomas zažije nie len niečo strašné, ale dokonca sa v ňom prebudí nutkanie na sebapoškodzovanie. A navyše tieto prechody slúžia aj ako checkpointy, kam sa vždy môžete vrátiť v prípade, že v hre narazíte na situáciu, z ktorej nevyviaznete živí. Teda aspoň na prvý pokus. A vlastne to je aj jediné miesto, kde vám hra dá možnosť na chvíľu si vydýchnuť.

Samotné skúmanie prostredia nie je zložité, čo je možno aj trochu problém. Nejaká náročnejšia hádanka v ceste by rozhodne neuškodila. Raz za čas sa, samozrejme, stratíte, no nakoniec sa z toho dostanete. Zaujímavým prvkom sú aj stretnutia s nepriateľmi, na ktorých nečakane narazíte. Bojovať s nimi nemôžete, sú to pokrútené verzie osôb, s ktorými sa Thomas môže stretnúť vo chvíľach, keď nespí. Môžete sa im však šikovne vyhýbať. Najskôr len budete využívať skrýše, potom sa naučíte ticho kráčať a keď niekoľkýkrát zomriete po stúpení na sklo, nabudúce si dáte väčší pozor. A ako v každom správnom horore, aj tu sa musíte nakoniec konfrontovať so svojim najväčším strachom.

Čaro Neverending Nightmares tkvie v detailoch. Aj napriek relatívne jednoduchému grafickému spracovaniu totiž v hre nájdete skutočne množstvo menších výjavov, ktorých úmyslom je vás vystrašiť. Tu niečo preblikne, tam zas niečo prebehne či sa objaví v tieni za oknom, ktorý do chodby vrhá blesk z vonku. A čím dlhšie hrou prechádzate, tým viac sa tieto veci stávajú priamejšími a bližšími. Ľakačky v hre fungujú skutočne efektívne a nie raz sa vám stane, že vami niečo poriadne trhne. Autori desivými momentmi neplytvajú, skôr naopak, narábajú s nimi skromne a aj preto je ich efekt vždy výnimočný.

Neverending Nightmares navyše rozpráva veľmi osobný príbeh a prezrádza mnoho o jeho autorovi. Niežeby niekto z tvorcov bojoval v strašidelnom dome o život svojich blízkych, no to všetko je alegória obsesívno-kompulzívnej poruchy a depresií, ktoré sprevádzajú životom Matta Gilgenbacha, hlavného dizajnéra hry. Neverending Nightmares sa snaží navodiť podobný pocit ako prežíva takýto človek. A zdá sa, že sa to hre veľmi darí, keďže sa pri hraní skutočne veľmi často dostavuje skľučujúci pocit..

Zámeru zodpovedá aj niekoľko ďalších aspektov. V prvom rade, hra nie je lineárna. Istú časť síce budete vždy prechádzať rovnako, no zhruba od polovice sa začne vetviť. Ponúkne niekoľko možných ciest, ktoré sa ešte na určitých bodoch križujú a v závislosti od toho, ktorými sa vyberiete, vám ponúkne aj niektorý z troch koncov. A rozhodne nie každý z nich je happy end, avšak každý v určitej miere predstavuje už spomínané poruchy osobnosti. Neverending Nightmares nie je dlhou hrou. Prvý raz ju prejdete zhruba za hodinu a pol, čo je skutočne veľmi málo, no čiastočne to kompenzujú viaceré konce.

Rovnako aj niekoľkokrát spomínané grafické spracovanie hre slúži veľmi dobre. Ručná čiernobiela kresba na prvý pohľad zaujme a autori na dosiahnutie niektorých efektov používajú zaujímavé finesy. Určite potešia dynamické tiene, no rozhodne zaujme tma. Tá nie je tvorená bežným spôsobom, ale akoby hru vrstvila. Postava a objekty sú na vzdialenejšej vrstve, pred ktorou je ďalšia, ktorá je počmáraná. A čím viac je počmáraná, tým väčšiu tmu máte pred sebou. Zvuk je taktiež výborný. Dabing síce pokrivkáva, no ambientná hudba vás vtiahne a strhne, keď treba. Dopĺňa ju množstvo ruchov, ktoré dofarbujú pestrosť strašidelného sveta. Zvuky sú ťažké, dunivé a často s ozvenou. Budia tak zlovestný dojem, ktorý je ešte viac zvýraznený, ak hráte so slúchadlami. Pre tento prípad dokonca autori vytvorili samostatný režim, ktorý zvuk ešte trochu upravuje.

Neverending Nightmares je skutočne nečakaným a hlbokým zážitkom, ktorý možno až príliš rýchlo vyprchá. Tých pár hodín v hre je však inšpirovaných niečím netradičným a vďaka tomu je unikátna. Dokáže vystrašiť aj znepokojiť. Takže ak sa radi bojíte a chcete skúsiť niečo neobyčajné, medzi hororovými velikánmi The Evil Within a Alien: Isolation sa oplatí dať šancu aj tomuto nenápadnému titulu.