Nezávislé hry nemajú k dispozícii prostriedky, vďaka ktorým by mohli „ markeťáci " mesiace dopredu hráčom natlačiť do hláv, že to budú hity a všetci ich musia okamžite predobjednať. Všetky prostriedky a čas autori radšej investujú do vývoja a keď príde na lámanie chleba, pokúšajú sa zaujať niečím iným. Je to netradičný nápad, inovácia herných mechanizmov či unikátne grafické spracovanie. A takto vznikajú hry, o ktorých toho možno príliš veľa neviete, no dokážete sa do nich zamilovať na prvý pohľad.

To všetko v sebe skĺbila drobná adventúrka Lumino City. Vyzerá skvele, je skutočne netradičná a pri jej hraní sa aj slušne potrápite. Je to láska na prvý pohľad. Prakticky poblúznenie touto zvodnou kráskou, takže zo začiatku zabudnete na všetko ostatné. No keď s ňou žijete dlhšie, začne vám tu a tam niečo prekážať. Občas sa na ňu aj nahneváte, možno sa pohádate. Príde prvé dlhšie odlúčenie a vy zisťujete, že vám zrazu nechýba. Nebola to tá pravá, no na väčšinu vzťahu s ňou nakoniec aj tak budete spomínať. A práve to je príbeh Lumino City. No nebudem predbiehať.

Je dosť možné, že si pri pohľade na okolité obrázky hovoríte, že toto ste už niekedy a niekde videli. A nie ste tak úplne mimo. State of Play Games totiž so svojou novou hrou pokračujú presne tam, kde skončila hra Lume, ich starší a ešte menší kúsok z roku 2011. Opäť tak stretávame malé dievčatko Lumi, ktoré doma privítalo svojho dedka, no dlho sa z jeho prítomnosti netešilo. Zrazu sa z domu ozvali podivné zvuky, dedko sa ich rozhodol preskúmať, no neskončilo sa to dobre a jediná šanca na záchranu bol pre Lumi útek do mesta. A tam sa začína vaše dobrodružstvo. Dedko zmizol a cez sériu logických úloh a svojráznych postavičiek sa k nemu musíte dostať.

Nepamätám si hru, ktorá by ma prekvapila takým príjemným začiatkom, ako to bolo v prípade Lumino City. Sú to vlastne titulky s menami autorov, no vy do nich zasahujete. Ešte nehráte, len sa s hrou zoznamujete. Tu a tam na niečo kliknete, vo veľmi jednoduchej 2D grafike sa zoznamujete s prostredím a vašim najväčším problémom je spraviť čaj. Vtom sa stane tá strašná vec a počas toho, ako sa stále zoznamujete s princípmi hry, sa posúvate ďalej. Zoberiete prvú vec do svojho inventára a pod kontrolou máte aj pohyb postavy. Mení sa perspektíva diania, vychádzate von a tam na vás čaká úplne nový svet.

2D je preč. Nový svet vás privíta v troch rozmeroch, ktoré však nie sú obyčajné. Na ich tvorbe sa podpísala ľudská ruka. Nie ste vo svete z jednotiek a núl. Ste vo svete plastových stĺpov alebo drevených schodíkov. Neverhood bol s plastelíny, nový Yoshi bude z bavlny a vyzerá to tak, že celý svet v Lumino City je poskladaný z toho, čo dom dal. Pred sebou máte skutočné pozadia, ktoré však majú aj svoju hĺbku a ďalšie uhly, z ktorých sa na veci môžete pozerať. A v tomto všetkom sa pohybujete s milou digitálnou postavičkou, ktorá je do reálneho sveta vložená.

Aby ste sa ani náhodou nezačali nudiť, hneď po úvodných krôčikoch v tomto svete vás čaká prvá hádanka. Nie je zložitá, no ani jednoduchá. Nie je ani tak prekážkou, skôr ilustráciou. Ilustráciou toho, čo vás v tejto hre čaká. A odvtedy je to už len na vás. Nasadáte na puzzle horskú dráhu, ktorá zdanlivo stále len stúpa. Do cesty sa vám postaví ďalšia postavička a spolu s ňou ďalšia hádanka. Náročnosť postupne stúpa, no nie vždy si musíte lámať hlavu nad riešením úplne od základov. Niekde nájdete na stene nenápadný plagát, ktorý vám poskytne pomôcku. Inokedy sa zas oplatí pozrieť do manuálu po dedkovi. Ten je však hrubý a nájsť tu správnu stranu nie je jednoduché.

Štýl hádaniek je veľmi špecifický a podobne ako vizuálna stránka hry, vychádza zo skutočného sveta. Celý herný svet je totiž jedno dokonale fungujúce mechanické súkolie. Tým, že zmizol Lumiin starý otec, však začalo škrípať. Aby ste sa mohli dostať ďalej, musíte veci postupne začať opravovať. Aj puzzle sú tak zamerané na rôzne mechanizmy, elektrické súčiastky a podobne. Niekde musíte napríklad skompletizovať obvod, pričom múdry manuál vám prezradí, že takýto obvod môže byť napájaný energiou z citróna. Inokedy zas musíte rozhýbať turbíny alebo akýsi kolotoč otočiť tým správnym smerom. Hra vás dokonca nechá trápiť sa so svetelným telegrafom či kódom pomocou diernych štítkov.

To všetko sú, samozrejme, skvelé nápady, no časom zistíte, že aj najväčšia slabina hry. Bežne totiž adventúry stoja na niekoľkých stavebných kameňoch a čím lepšia je ich súhra, tým lepší je výsledný dojem. Tu tomu tak nie je. Dialógy sú len vatou medzi hádankami a skúmania toho prekrásneho prostredia sa nedočkáte. Vlastne idete len od jednej hádanky k druhej a hra vás nenechá vydýchnuť. Nepríde žiadne uvoľnenie ani žiadna zmena, len nový problém, ktorý si žiada riešenie. Hádanky sú nápadité, o tom netreba polemizovať, no časom sa vám zunujú a budete si žiadať aj niečo iné.

To má za následok jediné. Ako som už v úvode naznačil, hru budete stále hrať, no raz ju vypnete a razom zistíte, že hoci ste kúsok od konca, už ste ju dva týždne nezapli a akosi vám to ani nechýba. To je obrovská škoda, lebo hra má potenciál. Takto je to skutočne len o hádankách. Aspoňže tie sú skutočnou výzvou. Občas je ich náročnosť možno aj trochu prestrelená a budete mať dojem, že si pri ich riešení zavaríte mozog. No možno to chce len trochu odstupu. Hru vypnete, zatiaľ zapnete nejakú inú, po hodinke sa k nej vrátite a na riešenie problému prídete.

Hádanky sú však aj poriadne dlhé. Nie je to len použitie jedného predmetu na druhý, ale často sa skladajú z niekoľkých fáz. Aj vďaka nim vám hra vydrží relatívne dlho. Lumino City sa skladá z 18 menších kapitol. Jedna kapitola prakticky predstavuje jednu časť mesta, kde musíte vyriešiť všetky hádanky, aby ste sa dostali ďalej. Dĺžka, samozrejme, závisí od toho, kde a na ako dlho zakysnete, no také štandardné prejdenie vám môže trvať zhruba 5-6 hodín aj s tým, že tu a tam si poriadne zavaríte hlavu.

Lumino City je krásnou hrou a v každej drobnej ručnej stavbe je vidieť, s akou láskou k jej tvorbe autori pristupovali. Umelecká stránka hry je jedinečná a žiadna grafika by niečo takéto nenapodobnila. Čaro však hre nedodáva len vzhľad, ale aj príjemné ozvučenie. Postavičky sú tu nemé, no prehovorí k vám hudba, ktorá je doplnená bohatou paletou rôznych ruchov. Hudba pritom nesprevádza hru neustále, ale len v určitých situáciách, pre ktoré bola šitá na mieru.

Lumino City má dve tváre. Jedna vás bude sprevádzať väčšinu času, ktorý s hrou strávite. Druhá sa ukáže niekde pred koncom. Tá prvá vás uchváti a zabaví, druhá zas trochu unudí. V každom prípade sa však po hre oplatí siahnuť a to najmä v prípade, ak ste fanúšikmi žánru a radi si vyskúšate niečo nové a nezvyčajné. Možno sa len hodí vyčkať na nejakú akciu a potom nemusíte nad kúpou vôbec váhať. Slabší koniec a iné neduhy hre odpustíte. Nebude to najlepšia zábava vo vašom živote, ale na okúzlenie jej jedinečnosťou budete dlho spomínať.