S každou novou adventúrou rastie chuť virtuálnych dobrodruhov na pútavé príbehy, ale zároveň automaticky aj nároky na ich kvalitu. Novinka z dielne No Bull Intentions prichádza potichu, má za sebou pomerne skúseného vydavateľa Phoenix Online Publishing a námet taktiež nie je zlý. Teda by to mohlo klapnúť. K dokonalosti však epizodickému Supreme League of Patriots chýba nie jeden, ale hneď niekoľko nemalých krokov. Opakuje sa situácia ako s Moebiusom, zhodou okolností taktiež od Phoenixu. Takže očakávania a materiál hodný spracovania máme pred sebou ako na podnose, no samotný výsledok, žiaľ, zbytočne pokrivkáva na miestach, kde sa tomu dalo s trochou skúseností vyhnúť.

Komorné dobrodružstvo sa nesnaží zabrnkať na strunu serióznosti a predvádza komické divadielko, pri ktorom sa neraz pousmejete a spomeniete na časy pôvodného Sama & Maxa. Bizarné situácie sa hlavným protagonistom Melvinovi a Kyleovi dejú akosi automaticky. Dokonca sa zdá, že všetko v Supreme League of Patriots je tak trochu postavené na hlavu. Vôbec to nevadí, veď vážnych hier, kde musíte zachraňovať svet, už máme aj tak plné zuby. Mel je až prekvapivo nudná a nezaujímavá postava nerda, britského prisťahovalca (s výborným prízvukom), ktorý sa v USA nesnaží splniť si svoj americký sen. Zodpovedá tomu aj jeho úloha v hre: chladnokrvne komentuje a ironicky podpichuje svojho priateľa, snažiac sa prežiť s čo najmenšími problémami v bláznivom svete. Čo ide pri Kyleovi dosť ťažko. Obézny a tak trochu pribrzdený kamarát žije vo svojom vlastnom svete superhrdinov, z ničoho si nerobí ťažkú hlavu a vzniknuté situácie rieši svojským spôsobom hodným Darwinovej ceny.

Trochu nelogicky je hra rozdelená na tri epizódy, čo by dnes nebola až taká rarita, keby všetky časti nevyšli naraz. Navyše je každú potrebné spúšťať zvlášť a taktiež upravovať nastavenia, ako napríklad rozlíšenie alebo prepnutie do fullscreen režimu. V prvej epizóde sa zoznamujeme s jednotlivými postavami, a to nielen hlavnými protagonistami Melvinom a Kyleom (aka Purple Patriotom), ale i vedľajšími, nakoľko sa opakujú a len sporadicky pribudnú nové. Mel podporuje svojho inteligenčne menej zdatného kamaráta v reality show Amerika hľadá superhrdinu a cieľom úvodnej časti je v tomto predstavení uspieť. Nejde o nič dramatické, zápletka sa hýbe len pomaly dopredu a ako uvedenie do deja ide o mierny prešľap. Nič podstatné sa nedeje, vašou úlohou je dostať sa na javisko a plniť zadané úlohy. Zaujať porotu sa dá iba zákulisnými ťahmi, ale víťazstvo si napokon Kyle vezme, aj napriek menším podvodom. Neteší sa však dlho.

Skutočné dobrodružstvo sa začína až v druhom dejstve, do ktorého sa presuniete po nepríjemnom incidente. Nad Kyleom prevezme kontrolu jeho superhrdinské alter ego Purple Patriot a zábava sa môže začať. Ťažko by ste hľadali hrdinu boriaceho všetky zavedené morálne hodnoty, podkopávajúceho autority, dehonestujúceho poctivosť či urážajúceho nedotknuteľné a citlivé otázky, ako napríklad rôzne menšiny. Ružovému hromotĺkovi nie sú cudzie urážky žien a homosexuálov a vtipné prešľapy postupne gradujú, dokážu si robiť srandu zo spoločnosti a skostnateného systému plného byrokracie. Ak sa vám podarí zaregistrovať svojho superhrdinu, otvára sa brána k hľadaniu prvého prípadu, ale jeho odhalenie už nebudeme prezrádzať.

Všetko sa deje v mestskom prostredí New Yorku, ktorý je rozdelený na niekoľko lokácií, pozostávajúcich zo zopár, dokonca niekedy len jednej jedinej, obrazovky. Pestrosť hre nemožno napriek obmedzeným možnostiam uprieť. Okrem skromného príbytku našich hrdinov navštívite napríklad aj policajnú stanicu, nemocnicu, park, televíznu stanicu, miestny bar a niekoľko ďalších miest, kde na vás čaká pár predmetov a jedna-dve postavičky na klebetenie. Obrazovky nepretekajú aktívnymi miestami, inventár zapĺňate len sporadicky a aj predmety a ich používanie je obmedzené na minimum. Gro hry totiž tvoria dialógy snažiace sa v každej vete zosmiešniť ak už nie pokryteckú spoločnosť, tak aspoň ľudí a ich zmýšľanie, neberúc si servítky pred ústa ani pred citlivými témami či množstvom popkultúrnych odkazov. Paródia ako vyšitá, navyše na rozdiel od nemeckých adventúr (nič proti nim) sa aj skutočne smejete. Neškeríte na obrazovku kvôli jednoduchšej forme humoru ako v nedávnom Poldovi 6.

Point & click adventúrenie je známa rovnica o takmer žiadnej neznámej, avšak málokedy si uvedomujeme, akú cestu za tie roky adventúry vlastne prešli. Dávno preč sú časy krvopotného klikania na príkaz a až potom na daný predmet. Takmer sme zabudli na hľadanie ukrytých predmetov či bizarné kombinácie naťahujúce hernú dobu a nervy hráča na maximum. V prípade The Walking Dead už vlastne skôr sledujeme dej ako hráme. Má to však svoje dôvody a Supreme League of Patriots sa vracia do minulosti. Nie celkom úspešne, respektívne nám ružový superhrdina zostal stáť v polovici cesty a nezmyselne prešľapuje na mieste. Je nesmierne smutné, ak vidíte nelogicky navrhnutý herný systém, ktorý by stačilo prebrať z iných adventúr. Ale nie, v No Bull Intentions na to išli svojsky a – subjektívne – aj značne idiotsky.

Ovládanie je podivné a po celý čas hrania (jedna epizóda vám zaberie cca 3-4 hodiny čistého času) doň poriadne nepreniknete. Aktívne miesta je možné zvýrazniť ružovou (ako inak) farbou, nikdy ich nebude mnoho. Po kliknutí sa vyroluje voľba, čo je možné vykonať. Takmer všetko môžete preskúmať a použiť či vziať, pri postavách sa objaví ponuka k rozhovoru. Inventár nachádzajúci sa v spodnej časti obrazovky je neintuitívny: ak chcete zvoliť iný predmet, než momentálne držíte v ruke a ktorý môžete použiť, musíte klikať na šípky. Pre tablety skvelá voľba, na PC s myšou šlo o utrpenie. Nehovoriac o kombinácii predmetov v samotnom batohu. To musíte ísť s kurzorom do hornej časti obrazovky, aktivovať inventár na celú stranu a drag&drop štýlom ťahať predmety medzi sebou. Je to hlúpe, nepraktické a nebyť skromného počtu kombinácií, písali by sme o masochistickom obmedzení. Koho to bol nápad vložiť do hry dva inventáre? To je skutočne na metál.

Ani rozhovory na tom nie sú lepšie. Voľba z rôznych tém je evergreenom, no to by museli už prediskutované témy miznúť alebo by mohli byť inak zvýraznené, čo sa, žiaľ, nedeje. Dialógy je síce možné odklikávať, no nie kompletne celú časť, treba zrušiť každé dialógové okno zvlášť, navyše musíte čakať, pokým postava nezačne rozprávať. A Supreme League of Patriots je dosť ukecaná hra. Ak sa zaseknete, budete neraz nadávať na toto nepríjemné zdržovanie. Nehovoriac o tom, že dvojklikom sa nikam okamžite nepresuniete, ale sledujete k zúfalstvu doháňajúce animácie pohybu. Fráza „ide ako spomalený film“ pri hraní dostáva nové rozmery. Hrateľnosť má medzery aj v samotnom adventúrení, keďže sa nové možnosti (predmet, téma rozhovoru) objaví až po splnení niektorej podúlohy a zbytočne sa tak vraciate do nie raz prejdených lokácií, lebo nie vždy tušíte, čo sa mohlo stať.

Nápoveda je riešená šalamúnsky. Okrem „to do listu“ môžete kedykoľvek poprosiť o radu Melvina, ktorý vás navedie na správnu cestu, konkrétne riešenie však neprezradí, ale len naznačí, čo by ste mali robiť. Ani to niekedy nepomáha a pokým zistíte, že môžete konečne použiť niektorý z predmetov na už raz preklikané miesto, užijete si niekoľko minút klikania. Vzhľadom k vyššie uvedeným neduhom s ovládaním ide o martýrium stredne veľkých rozmerov. Horšie však je, že sa tým kúskuje už i tak dosť plytký dej a jednotlivé „vtípky" sa opakovaním stávajú skôr otravným bľabotaním. A nedajú sa odkliknúť. Plynulosť je v momentoch, kedy do seba všetko nádherne zapadá a vy idete dopredu, neuveriteľne rezká, no pravidelné stopky s nutnosťou behať medzi lokáciami (aj tie sa nahrávajú niekoľko zdĺhavých sekúnd) zábave nepomáhajú.

Technické spracovanie je skrz-naskrz priemerné. Miestnosti neprekypujú detailmi a sú skôr prázdne. Komiksový look by ako taký nebol problémom, no takmer všetky obrazovky sú až príliš strohé a chýbajú im potrebné emócie, aké dokážu vyvolať aj na prvý pohľad odpudivé, pixel-artové kúsky, ako To The Moon či Gemini Rue. Trojrozmerné postavy sa pohybujú nemotorne alebo strojene tŕpnu v podivnej póze sochy. Hudba má spočiatku správny drive, avšak neustále opakujúce sa melódie sa príliš rýchlo obohrajú. Navyše sa menia nielen po prechode na nové miesto, ale aj pri spustení dialógu. Skladba sa sekne a odrazu začne hrať nová. To sme tu mali pred mnohými a mnohými rokmi a akosi sme z toho už vyrástli. Naopak na výbornú  dopadol dabing. Každá z postáv je nahovorená bravúrne, s charakteristickým prízvukom, zafarbením hlasu a intonáciou, takže ich budete počúvať radi. Isteže, mnoho ich tu nenájdete a spočítate ich na prstoch rúk, no každá z nich sa vyjadruje špecifickým spôsobom. Melvin a Kyle sú vynikajúci, gotická sestrička či gay snažiaci sa preraziť v superhrdinskom kostýme ani nehovoriac, Purple Patriot to všetko ešte viac prebíja a „svalovec“ so silnými rečami by mal znieť presne takto.

Supreme League of Patriots je adventúrka, ktorá dokáže byť zábavná, ponúka bohatú porciu hrateľnosti, no z topánok je trčí slama neskúsenosti. Nie je to vyslovene amatérsky počin, neraz sa zasmejete a zápletka napriek svojej jednoduchosti nesie určité posolstvo, no stále budete mať dojem, že ide len o béčkový projekt, ktorý je určený len pre skalných fanúšikov adventúr. Vysoké očakávania nechajte zamknuté v skrini, ale ak si nájdete cez niektorý víkend chvíľku na nenáročnú zábavu, bude Supreme League of Patriots výborným zabijakom voľného času. O pol roka však po hre ani pes neštekne, čo je možno aj škoda. Druhá sezóna s ružovým nádychom by si zaslúžila reparát. Len či šancu na prepracovanie tvorcovia ešte dostanú...