Ak vám po Mario Kart 8 a Super Smash Bros. zostali ešte nejakí priatelia a nezničili ste si úplne všetky vzťahy, môžete ich podrobiť ďalšej náročnej skúške. Tentoraz asi najťažšej. A ak vám aj po Mario Party 10 zostane niekto blízky, budete mať istotu, že sa o toho človeka môžete kedykoľvek oprieť. Opäť sa totiž budete hrýzť, udierať, kopať a nadávať si. A to nehovoríme len o tom, čo sa bude diať na gauči v obývačke. V hre samotnej to bude podobné peklo. Jubilejnú desiatku však Mario neoslavuje až tak, ako by si hráči predstavovali.

Séria Mario Party je tu s nami od roku 1998, pričom odvtedy prešla všetkými systémami Nintenda. A aj keď sme zvyknutí, že si fúzatý inštalatér zvykne držať svoj štandard, práve táto séria patrila medzi tie najviac kolísajúce. Mala svetlé a aj horšie momenty a zdá sa, že sa vývojári z Nd Cube po vlažne prijatej deviatke netrhli. Opäť prinášajú síce zábavnú variáciu na stolnú hru plnú minihier, no tomuto mixu chýba trvanlivosť, vďaka ktorej by ste sa k hre radi vracali vždy, keď k vám príde partia priateľov. Čo je obrovská škoda, keďže ako sa zdá, na Wii U nie je veľký boj o titul kráľa párty hier. Stačilo sa trochu posnažiť a Nintendo mohlo mať vo vrecku ďalší silný titul.

Ťažko hneď povedať, kde sa stala chyba. Je to skôr o dojme. Chýba tu ten pocit, keď ste do mechaniky vložili napríklad disk posledného Super Smash Bros. a nevedeli ste sa dočkať momentu, keď sa bezhlavo pustíte do prvého súboja. Tentoraz ste však už od začiatku chladní. Marioviny zvyknú chytiť za srdce už v úvodných momentoch, no tu na vás nevyskočí žiadna milo-naivno-vtipno-hlupučká animácia predstavujúca staré známe postavičky v novom dobrodružstve. Až tu sa ukazuje, aká dôležitá je pre každý titul prezentácia. Strohé úvodné menu s jednoduchými voľbami navyše nie je dobrým znamením.

Veteráni Nintendo platforiem vytušia, že sa za tým hlboký zážitok neskrýva. Nováčikovia môžu námatkovo zvoliť režim Mario Party, koniec koncov, volá sa tak hra, takže asi bude najdôležitejším, čo ponúka. Nie je to tak. Pozvať si môžete trojicu kamarátov, prípadne môžete živých spoluhráčov nahradiť umelou inteligenciou s rôznymi stupňami náročnosti, no ani po dvoch týždňoch sa mi nepodarilo zistiť, v čom je hard postavička lepšia ako easy spolu(proti)hráč. Rozdiely sú také malé, že by ste ich skôr zdôvodnili náhodou a šťastím ako náročnosťou. Rozdelíte si medzi sebou 12 postavičiek (2 z nich si musíte odomknúť za nazbierané mince), vyberiete jednu z piatich hracích dosiek a idete na to.

Mnoho je známeho, málo nového. Základy Mario Party režimu vychádzajú z predchádzajúcej časti pre Wii, ktorá nezožala práve najlepšie hodnotenia, a práve od toho sa mali autori odpichnúť. Prechádzate hracím poľom so štvoricou postavičiek na malom vozíku a hádžete virtuálnymi kockami, ktoré rozhodujú o tom, na ktoré políčko postúpite. Vašou úlohou je prísť do cieľa s čo najvyšším počtom nazbieraných hviezd, no po tom istom logicky idú aj ďalší hráči, takže si tu a tam pôjdete navzájom po krku. Nechýbajú pasce, neférové podpásovky, vracanie sa späť a podobne, aby ste cestu vpred nemali až takú jednoduchú. No a tu a tam narazíte aj na políčko s minihrou, kde sa o hviezdy pobijete priamo.

Niežeby to nebola zábava. Pár víkendov s hrou bez problémov prežijete, aj na nejakej tej chate na chvíľku zabaví, no jej dynamika nie je práve najlepšia a akosi zabúda v závere každej partie nejako gradovať. Nie je preto nečakané, že do stereotypu prejde skôr, než by ste si želali. Situáciu trošku zachraňujú rôzne herné dosky, ktoré sa nelíšia len prostredím, do ktorého sú zasadené, ale aj prvkami, na ktoré na nich môžete naraziť. No aj v tomto prípade by ich počet mohol byť vyšší. Oveľa väčším plusom hry sú ďalšie dva režimy, aj keď im v Mario Party 10 nie je daný taký priestor, aký by si zaslúžili.

Bowser party je prvou veľkou novinkou, na ktorú sa môže vrhnúť až pätica hráčov. Štvorica hrá spolu a zároveň proti sebe presne ako v režime Mario Party, Bowser stojí sám na opačnej strane barikády. A keďže on je hlavnou hviezdou tohto režimu, hráč v jeho koži získava až neuveriteľne neférové výhody. Nie je nemožné tento režim vyhrať v koži bežných postavičiek. Aj proti AI, aj proti živým hráčom sa to zvládnuť dá. Len je to veľmi nepravdepodobné. Úlohou hráčov je prísť do cieľa, úlohou Bowsera je všetkých zničiť.

Hráči v koži drobných postavičiek dostávajú tiež zopár menších výhod, no nič to nemení na tom, že utiecť Bowserovi je takmer nemožné. A keď vás doženie, nasleduje minihra, ktorá vás chce zbaviť čo najväčšieho počtu životov. Bowser má výhodu aj pri hádzaní kockou. Keďže kociek má hneď niekoľko, môže ich behom hry získať ešte viac a ak sa mu prvý pokus nebude páčiť, hráč v jeho koži môže hádzať znova. V poslednej fáze hry už Bowser hráčov dobieha automaticky a po hracom pláne je obrovská hromada políčok s ďalšími výhodami pre neho. Napríklad ruleta, v ktorej mu môže padnúť možnosť, že všetkých hráčov automaticky pripraví o polovicu životov. Celé to nie je úplný nezmysel, občas sa dobre nasmejete, no väčšinu času budete oscilovať medzi nenávisťou a trpkým smiechom. A raz za čas od nervov zahodíte ovládač, lebo vy potíte krv a tomu - píp - dáva hra všetko zadarmo.

Amiibo Party je taktiež sľubnou novinkou, no jej potenciál je sa len ťažko rozvinie na oklieštenom priestore, ktorý tento režim dostal. Ako už názov napovedá, do hry vstupujete priamo so svojimi amiibo figúrkami. Na figúrky sa ukladá váš progres, odomykajú sa vám menšie bonusy a taktiež si do nich môžete ukladať power-upy, ktoré použijete priamo počas hrania. Všetko sú to skvelé nápady a pri hraní musíte mať figúrku stále v rukách, no herné pole je krátke a príliš jednoduché. Zďaleka neponúka toľko možností ako v predchádzajúcich dvoch režimoch. Do minihier sa pustíte vždy na konci každého kola (po hodoch všetkých hráčov). Spestrením je možnosť uložiť si do postavičky bonus hernej dosky a v priebehu hrania ho použiť. Jedna štvrtina hernej dosky sa vtedy nahradí motívom z inej. Takto nakoniec môžete mať všetky štyri časti rozdielne.

Počas hrania vo všetkých troch režimoch narazíte na obrovskú hromadu minihier. Možno aj najpočetnejšiu v sérii. Je ich tu vyše 70, čo je úctyhodné číslo. Žiadne dve nie sú rovnaké a pokrývajú prakticky všetky kategórie: free for all, 2 vs 2, 3 vs 1, 4 vs 1, súboje s bossmi a podobne. Je fajn, že hra ponúka až takúto variabilitu. Oveľa horšie je, že pri takto obrovskom počte minihier je stále väčšina založená len na šťastí a ani nie tak o zručnosti či schopnostiach. Podfarbuje to nefér charakter titulu, no nie som si celkom istý, či to je presne to, čo chceli autori v Mario Party 10 dosiahnuť.

V oblasti pridanej hodnoty je na tom hra na Nintendo pomery štandardne. Teda veľmi dobre. Za nazbierané body si môžete odomykať množstvo vecí. Okrem už uvedených dvoch postavičiek je to aj master obtiažnosť, niekoľko ďalších vozíkov, herná hudba, modely pre vytváranie fotografií v hre a podobne. Nájdete tu aj akési achievementy alebo skôr výzvy, za ktorých plnenie získavate odmeny v podobe mincí. V hre ich nájdete 49 a kým niektoré zvládnete hneď, s inými sa potrápite. A ak nemáte chuť na normálne hranie, môžete si vyskúšať len niektorú z minihier, prípadne bonusové hry, ako bedminton a ďalšie tri, no ich trvanlivosť je len pár minút.

Ako je už v prípade Nintenda štandardom, Mario Party 10 vyzerá veľmi dobre a taktiež sa aj veľmi dobre hýbe, pričom v každej situácii skalopevne drží snímkovanie. Pri postupe znie príjemná a nie otravná hudba. A vlastne sa to celé ani nehrá zle. Zábavné momenty nechýbajú a pri hre sa dobre nasmejete. Bohužiaľ sa nedá povedať, že by vás hneď chytila a už vôbec nie, že vás dlho udrží. Je pravdou, že rozhodne nie je fér a výhra závisí skôr na šťastí, no dá sa to prežiť. No škoda nevyužitého potenciálu. Nevýhodou je aj to, že vás celá hra môže vyjsť dosť draho. GamePad sa dá využiť len pri hraní za Bowsera a vo všetkých ostatných prípadoch potrebujete štvoricu Wiimote ovládačov, ideálne aj štvoricu amiibo postavičiek.