Všetko to začalo, keď sme sa dostali do týchto zákopov. Rozkaz bol jednoduchý – všetkých zabiť. Keby to však bolo také jednoduché. Chlapi padali jeden po druhom ako muchy. Videl som tu neskutočne zohavené ľudské torzá. Sprvoti som veril, že tieto zverstvá robia krauti, čo mi dodávalo ešte väčšiu silu proti nim bojovať. No včera sme narazili na zmasakrovanú posádku nemeckého bunkru a telá boli doslova roztrhané dookola. Nižší dôstojníci mi nahlásili, že videli ako niektorí mŕtvi vstávajú znova na nohy. Neveril som im, dokiaľ som sa nestretol zoči-voči vojakovi, ktorý bol omotaný ostnatým drôtom a miesto rúk mal len pahýle pripomínajúce pavúčie nohy. Čo sa to deje?

Necrovision sa zaraďuje medzi tzv. frenetické FPS ako boli napríklad Serious Sam alebo Painkiller (robili ho tí istí autori), no veľa spoločného by ste v ňom našli aj v porovnaní napríklad s takým Wolfensteinom.

Do rúk sa mi dostala novinárska preview verzia, ktorá obsahuje druhý a siedmy level. Celková herná doba každého sa drží okolo jednej hodiny, čo by pri takých desiatich až pätnástich úrovniach v plnej hre dávalo celkom slušnú hernú dobu. Keďže sú úrovne vytrhnuté z kontextu, ste hodení hneď do víru diania a že to pôjde od začiatku pekne stuha. Okamžite v úvode ste vrhnutí do súboja s bossom, ktorý sa vznáša vo vzduchu a pripomína ducha. Metá po vás energetické modré gule, ktoré majú plošný damage, čiže aj pri uhnutí dostanete menší zásah. Čo je však horšie, konštantne oživuje zombie vojakov zo zeme, ktorí vám nedajú poriadne dýchať a úplne najhoršie je, že na všetko máte len pár pištoliek a zopár granátov. Keď už sa mi podarilo na niekoľký pokus nájsť pekné miestečko skade sa dal boss aj zombíci zvládnuť, vyrútila sa na mňa zhruba 5x väčšia príšera pripomínajúca orka s mega kladivom a nedala mi dýchať. Naskočil časový limit troch minút, za ktorý som musel nájsť výbušniny na odstránenie zasypaného priechodu, inak hrozilo, že otrčím kopytá pri útoku artilérie. Pekne frenetický začiatok.

Zostatok levelu už pokračoval v komornejšej atmosfére podzemia, no nepriateľov neubúdalo, práve naopak. Zombíci nemajú problém útočiť v desiatkach a nie sú to žiadne orezávatká. Jediný spôsob, ako sa ich zbaviť nadobro, je rana do hlavy, čo pri ich kolísavom a nepredvídateľnom pohybe bol celkom problém. V chodbách sa nemŕtvi nepriatelia striedali so živými Nemcami a potešujúce je, že ak náhodou na nemŕtvych naďabili oni, pustili sa s nimi do boja o prežitie. Mne stačilo len tíško počkať za rohom ako sa situácia vyvinie a doraziť preživších.

Siedmy level bol zasadený do pokročilejšej fázy hry, kde bola zmenená architektúra na pekelne gotickú, čo znamená kombináciu klenutých chodieb, sôch a schodísk s bublajúcou lávou a všadeprítomným ohňom. Tiež sa zmenil repertoár útočníkov a okrem zombíkov pribudli nepríjemne rýchli vojaci omotaní ostnatým drôtom s krvavými pahýľmi miesto rúk. Odstreľovať sa dali všetky údy, no ak prišli o nohy, tak sa ku mne vedeli ešte s radosťou doplaziť. Podpornú paľbu im robili podivní vojaci v plynových maskách, ktorí boli vyzbrojení guľometmi a raketometmi a všetko to zastrešovali mechanickí roboti pekelne ťažkí na zničenie. V poslednej fáze sa k celému ansáblu pridali ešte pavúky s ľudskými hlavami, prerastení goblini a krysy s plameňometmi (he?) Pri toľkých nepriateľoch uvítate, že stiesnené prostredia zákopov a úzkych chodieb z druhého levelu nahradili priestornejšie námestíčka a haly, pretože strafovanie a sústavné ustupovanie niekam je podmienkou prežitia.

Zbraní sa mi v rukách vystriedalo celkom dosť. Od nemeckých a anglických pištolí, cez pušku a guľomet v skoršej úrovni až po upírie SMG, raketomet, brokovnicu a oceľovú rukavicu menom Shadow Hand (taktiež všetko upírie) v úrovni neskôr. Tajomný hlas vám síce rozpráva, čo máte robiť, ale jeho podstata a prečo (ak vôbec) sa meníte na upíra zostáva záhadou.

Zaujímavým spestrením bolo, že môžete nastúpiť do opusteného robota a v púti pokračovať s ním. Ľavé tlačidlo myši ovláda samopal, pravé raketomet. Len si treba dávať pozor, aby ste si nikoho nepustili blízko tela, inak sa rýchlo premeníte na kopu šrotu. Všetky zobrané zbrane sa dajú použiť duálne, teda pre pravú aj ľavú ruku. Použitie dvoch guľometov naraz je síce efektné, no proti nepriateľom na diaľku dosť nepresné. Druhou novinkou oproti klasickým FPS-kám je železná rukavica s čepeľami ala Wolverine na blízko a dvoma ďalšími streleckými módmi. Prvým vystreľujete ohnivé gule, druhým luminiscenčné kolíky.

Boj z blízka je niekedy oveľa efektívnejší ako doťahovanie sa s nepriateľmi na diaľku a autori priamo k takýmto činom nabádajú. Použiť môžete vojenskú lopatku a trebárs aj nájdený bodák a samozrejme aj rukavicu. Okrem toho sa vrátil aj klasický kop nohou známy z Duke Nukem 3D a stredným myšítkom uštedrujete rany pažbou zbrane. Linkovať sa týmto spôsobom dajú zaujímavé kombá, z ktorých sa potom dopĺňa ukazovateľ zúrivosti, ktorý funguje ako spomalenie času okolo vás.

Grafický motor použili autori z Painkillera a obohatili ho o nové efekty, no aj tak už je poznať dlhovekosť tohto enginu a ani so všetkým zapnutým na ON vo vyšších rozlíšeniach to nevyzerá impozantne. Všetko kazia hlavne nízke rozlíšenia textúr a všetko je celé nejaké rozmazané. V manuáli sa tiež dočítate, že pre mód viacerých hráčov budú prichystané klasické módy ako deathmatch, teamdeathmatch a capture the flag a tiež by mali byť implementované špeciálne Challenge rooms, ktoré sa odomknú po dohratí danej úrovne a ich pokorením dosiahnete zaujímavých odmien.

Čo by potrebovalo ešte trocha dopiľovať, je chôdza po schodoch, ktorá vyzerá trocha divne a skackavo a dúfam, že bude pridaná aj voľba obtiažnosti, pretože v preview sa nedala zmeniť. Zostáva len dúfať, že obtiažnosť Man of Courage nebola tá najľahšia, pretože toto bolo peklo a mnohých hráčov môže odradiť už po pár minútach. Ovládanie komb by chcelo tiež zjednodušiť, keďže ovládať postavu aj mieriť plus stláčať klávesy komb je trocha zložité. Vcelku som bol ale spokojný a myslím, že tu máme zaujímavého nástupcu Painkillera. Vydanie je naplánované 20. februára tohto roku.