Psychologické first person horory sú stále v kurze a to z niekoľkých dôvodov. Na jednej strane je tu dopyt na strane hráčov, kde si hráči chcú užiť krátke, ale intenzívne herné zážitky. Taktiež je to ale žáner populárny medzi vývojármi. Na kvalitnú a úspešnú hru nepotrebujete veľký tím. Dokážu sa presadiť aj menšie a nezávislé tímy, ktorým stačí nápad, kvalitné spracovanie a dobrý scenár. To sú veci, na ktoré spoliehajú aj autori prichádzajúceho hororu REVEIL. Ten vyjde tento rok a my sme si mohli zahrať zhruba 30 minút z hry, čo vám ukazujeme aj nižšie vo videu. K tomu teraz pridám aj svoje dojmy.

Reveil je zaujímavý titul aj tým, kto za ním stojí. Tím Pixelsplit rozhodne nie je neskúsený, má za sebou už niekoľko hier, ale ani jedna nebola takto veľká, ambiciózna a dokonca ani v tomto žánri. Vývojári z tohto štúdia predtým priniesli puzzle hru, roguelite stratégiu a tycoonovku zábavného parku. Prečo teda teraz horor? Podľa vlastných slov chcú striedať žánre a pomaly rásť, takže nielenže išli z jedného žánru do iného, ale zároveň robili čoraz väčšie hry. Neskrývali svoje ambície, ale zároveň pôsobili skromne. Navyše z hry nechceli prezradiť veľa. Sľubujú zaujímavý príbeh plný zvratov a prezradili nám tak len nutné minimum.

Aj demo samotné bolo stavané tak, aby neodhalilo príliš veľa. Niektoré veci priamo v jeho rámci autori povedali, iné sa už dali domyslieť. V hre sa z vás stane Walter Thompson, bývalý pracovník cirkusu, ktorý teraz žije pokojným rodinným životom. Respektíve žil by taký život, keby sa jedného dňa po podivnom sne nezobudil do domu, kde chýba jeho žena Martha a nevie nájsť ani svoju dcéru Dorie. Možno sú niekde inde v dome. Prechádzate tak izby, prekonávate prvé jednoduché hádanky a prekážky, ste postúpili ďalej. Walterova žena a dcéra v dome ale nie sú, tak sa musíte vydať ďalej.

Ale vážne musíte? Reveil sa z dema zdá byť inteligentnou hrou z pohľadu toho, ako sa s hráčmi zahráva. Vy hráte hru, ale autori sa hrajú s vami. Vedia, že mnohé dojmy a pocity sú len zdanlivé a s tým radi operujú. Máte pocit bezpečia? Ten je veľmi rýchlo pominuteľný. Stačí okamih a čo pôsobilo bezpečne je zrazu nebezpečné a čelíte hrozbe. Pritom toto je ďalšia z hier, kde nemáte veľa možností na boj. Skôr sa mu musíte vyhýbať, monštrá obchádzať a postupovať opatrne. To má byť jeden zo základných pilierov hry.

Koniec koncov, autori chcú nabudiť dojem, že neviete, čo je reálne a čo už nie. Spracovanie hry je veľmi surreálne, pohráva sa s perspektívou, farbami, kontrastmi. Napríklad niekam kráčate istým prostredím. Otočíte sa, no za vami je razom niečo úplne iné. Neustále tajomno a vrstvený príbeh plný záhad je ďalším z pilierov hry. V deme toho príbehu naozaj nebolo veľa, veď si to sami môžete pozrieť v našom gameplay videu, no to máličko budilo naozaj dobrý výsledný dojem. Príbeh nie je rozprávaný scénami. Tu sa hrá skôr na vnútorné dialógy hlavného hrdinu. Je však otázne, či je Walter spoľahlivým rozprávačom.

Rovnako môžete časti príbehu vytušiť z vecí v prostredí. Jednak sú tu priamo odkazy na minulosť a vzťahy postáv. Rôzne listy, poznámky, kresby a mnohé ďalšie. Sú tu ale aj iné prvky, ktoré nie sú tak zamerané na prvú signálnu a možno sa nad nimi musíte aj chvíľu zamyslieť. Začnete pri tom tušiť, že sa asi všetko v minulosti neodvíjalo tak idylicky. Niektoré náznaky sú väčšie, iné menšie. Ale tušíte, že je niečo vo vzduchu, keď sa Walter aj napriek zmiznutiu ženy a dcéry vracia v myšlienkach práve k cirkusu.

Postupne sa veci stávajú šialenejšie, podivnejšie a postupne sa vďaka tomu stiera hranica medzi realitou, predstavivosťou a spomienkami. Nemôžete si byť istí ničím okolo seba, postupne padáte hlbšie v špirále fragmentov pamäte a podivných vízií. Navyše sa svet okolo vás postupne stáva temnejším a aj zdanlivo svetlé či radostné prvky môžu postupne dostávať temný podtón. Až by som povedal, že je to dosť depresívne. Určite to nebude pre každého, ale ja mám podobné veci rád. Niečo mi hovorí, že toto nebude hra s klasickým happyendom.

Nielen príbeh a zasadenie, ale aj ďalšie aspekty hry sú inšpirované americkým cirkusom 60. rokov. A to doslova, navštívite cirkusové stany, cirkusové atrakcie a mnohé iné. Na to, že je Pixelsplit stále relatívne malý tím, je až pozoruhodné, aký dôraz je kladený na detaily. Radi sa zastavíte, aby ste niečo preskúmali. Nemusí to mať priamo nejaký dopad na dej alebo progres, ale chcete si len niečo poobzerať, užiť si spracovanie, nápady, prípadne sa len pokochať. Čo je ďalšia vec, ktorú asi uvidíte aj v našom videu. Rád som skúmal rôzne kúty, všímal si drobnosti, skúšal nájsť niečo, čo v hre ani nie je. Nepôsobí to samoúčelne, stále bolo v deme čo robiť.

Ďalším výrazným pilierom hry budú hádanky, ktoré taktiež môžete vidieť vo videu. Nemajú byť náročné. Autori chcú, aby hra mala dobré tempo, zbytočne vás nechcú naťahovať, zdržiavať a podobne. Nájdete tu hádanky v tom hlavnom zmysle slova. Niekde zoberiete predmet a použijete ho inde. Prípadne niekde využijete nejaký mechanizmus a správne ho postláčate a podobne. Prvky, ktoré poznáte z iných hier, akurát tu to bude v unikátnom zasadení. Ale sú tu aj „hádanky“ v prostredí. Budete dumať nad tým, ako sa odniekiaľ vymotať, kam sa posunúť, ako postupovať ďalej.

Reveil je veľmi pekná hra. Technickú kvalitu tu autori umne kombinujú s veľmi pekne vycibreným výtvarným štýlom, ktorý úplne netrvá na realizme, skôr do neho pridáva jemnú štylizáciu, aby to celé pekne ladilo s atmosférou a vizuálom evokujúcim spomienky, sny, nočné mory. Veľmi dobre sú tu využité cirkusové prvky. Napríklad dom zrkadiel, ktorý neplní len hrateľnostný účel, ale aj vizuálny. Ale koniec koncov grafiku si môžete užiť vo videu. Hudby bolo v deme menej, ale zvuk samotný pôsobil veľmi dobre. niekedy je súčasťou dobrého zvukového mixu aj ticho a to tu funguje dobre. hudobné motívy zastupovala hlavne drobná slučka z hracej skrinky a tá pôsobila fajn.

Mám rád hry s nápadmi, ktoré na prvý pohľad pôsobia možno trochu nenápadne, no dokážu príjemne prekvapiť. Veľmi dúfam, že REVEIL bude práve takouto hrou a v relatívne saturovanom žánri psychologických hororov sa presadí. Z hry som celkovo hral asi hodinu, čo nie je veľa. Prakticky to bola necelá jedna kapitola (z piatich), ale rozhodne ma zaujala. Netradičná téma a zasadenie sú takým prvým háčikom, ktorý vás chytí. Našťastie to pri ňom nekončí a zdá sa, že tu tých háčikov bude viac. Môže to byť hrateľnosť. Môžu to byť hádanky. Môže to byť audiovizuálne spracovanie. Tak si držme palce, aby to vyšlo a my sa budete môcť niekedy tento rok nechať vydesiť aj uchvátiť tým, čo nám v Pixelsplit chystajú.