Istá podobnosť s hrou Max Payne sa nedá uprieť, DtR začína pôsobivým introm ala Matrix, pokračuje rýchlym tutorialom, bleskovými epizódami a ku koncu mu dochádza dych. Raketový nástup, nápady sa začínajú opakovať a jediné čo sa mení je prostredie, v ktorom kosíte nepriateľov. DtR je silne inšpirovaný Max Payneom, od podobnosti príbehu, cez hlavnú postavu a zápletku až po bullet time. Druhou hrou, ktorá bola inšpiráciou je séria Virtua Cop, kde hráč strieľal zloduchov, ktorí mu skákali do kamery. V praxi to funguje asi takto: nabehnete do miestnosti, už vo dverách vidíte laserové zameriavanie ako sliedi po stenách, nemusíte zapínať bullet time, prepínate silnú zbraň na blízko, zameriavate prvého nepriateľa a pálite, potom príde rad na druhého, tretieho... Po vystrieľaní všetkého živého, vždy nájdete na zemi kľúč alebo kartu, ktorá vám otvorí ďalšiu miestnosť a tak dokola, ako na kolotoči. Zbraní je dostatok, Jack preferuje všetky projektilové zbrane od pištoliek, uzín a revolverov po brokovnice a samopaly. Natrafíte aj na granátomet a raketomet, veľmi efektívne maliarske nástroje. Ako zbraň môžete použiť kanistre, efektne vybuchujúce pred nepriateľom. Inteligencia protivníkov je na jednej úrovni, hra využíva presilu a moment prekvapenia, keď sa za vami z nenazdajky objavia ďalší adepti čakajúci na olovo. Vojaci, špeciálne jednotky, nájomný vrahovia alebo mafiáni sa vedia hýbať, schovávať a pri väčšom množstve som mal pocit (v tom zmätku na obrazovke sa to nedá isto povedať :)) ako keby spolupracovali navzájom. Jack po vystrieľaní nábojov zbrane zahadzuje a prepína na ďalšiu v poradí, v prestrelke môžete využiť aj Shadowa, ktorý skáče po krku a ukoristenú zbraň protivníka poslušne prinesie. Kde zlyháva pes a náboje, tam poslúžia päste a rýchle nohy, nie Jack nebude tancovať, ale biť všetko hlava nehlava. Kombináciou kláves pre útok päsťou a nohou môžete docieliť veľmi efektných komb, dokonca môžete nepriateľa použiť ako živý štít alebo ho odzbrojiť. Jack vie strieľať spoza rohov alebo keď je schovaný za prekážkou, so zameriavaním si nerobte starosti, to obstará pravé myšítko a označí prvého najbližšieho nepriateľa, ku ktorému budú smerovať všetky guľky. Každá zbraň má rôzny dostrel a rozptyl, čo reprezentuje farba mieridla, zelená (ďaleko, malá pravdepodobnosť zásahu), žltá (šanca na zásah je väčšia) a červená, kde každý výstrel predstavuje zásah.
Obtiažnosť má tri stupne, najjednoduchšia je prechádzka ružovou záhradou, kde vás neprekvapí ani presila. Na strednej už treba využívať pomoc psa a trocha taktizovať, strieľať z úkrytu a používať bullet time (podľa mňa úplne zbytočný), najvyššia obtiažnosť je výzvou pre samovrahov. Autori sa snažili spestriť bezduché vyvražďovanie niekoľkými minihrami, čo je asi najväčšie plus tohto titulu. Medzi najzaujímavejšie iste patrí zneškodnenie bomby (rotáciou vonkajšieho plášťa nálože), pretláčania rukou (arm wrestling), naháňanie áut vrtuľníkom alebo striptíz, pri ktorom stláčate v časovom limite klávesy a tanečnica sa pekne vrtí :). Minihier je samozrejme viac, každú z nich si môžete cez menu spustiť nezávislo od hry a skúsiť dosiahnuť najlepší čas. V menu sa vám postupne odomykajú aj CGI animácie, ktoré nesiahajú intru ani po členky.
Technické spracovanie DtR je kontroverzné, na jednej strane je výborná priestorová zvuková kulisa a na druhej slabučká grafika, množstvo chýb v skriptoch a zlá optimalizácia. Grafika sa nedá zrovnať so vzorom Max Payne 2, textúry sú v malom rozlíšení a na postavách je málo polygónov, čo vyzerá neprirodzene, keď uvidíte tancovať na začiatku striptérku dáte mi za pravdu. Prostredie sa strieda každou novou epizódou, zastrieľate si v čínskej štvrti, v prístave, v skladoch, v továrni, budete bežať pred ohňom v hoteli a stále budete mať pocit ako keby sa design úrovní neustále opakoval. Kvalite grafiky nezodpovedá hardvérová náročnosť a hra je špatne optimalizovaná, engine počíta aj objekty, ktoré nie je vidieť, na niektorých grafických kartách (R9600) dokonca odmieta hra korektne bežať. DtR obsahuje aj množstvo chýb, nemôžete postupovať ďalej v hre, pretože z nepriateľa nevypadol kľúč, prázdne nábojnice divne nadskakujú na zemi, postavy sa zasekávajú vo dverách atď.
Z DtR som bol zmetený, nevedel som či sa dal Max Payne premenovať na Jack Stalea alebo som hral nejakú aplha verziu Max Payne 3. Na začiatku zaujímavá, ale ku koncu otravná hra s neustále opakujúcim sa designom a nepriateľmi. Už vidím ako sa napĺňa diskusia príspevkami „spacejunker zase podcenil hru“. Dead to Rights aj napriek značnému kopírovaniu môže zaujať jedine minihrami a možno ľudí, ktorým je fenomén Max Payne cudzí. Pre ostatných iba pár hodín zábavy a nič viac.