JTR je rozdelený do 12tich dní, počas ktorých vyjde James Palmerovi 12článkov venovaných Jackovi. Počas celej hry sa snaží hráč pozbierať čo najviac informácií o vraždách (Jack nezostane iba pri jednej) o miestnych ľuďoch a pomeroch v Low Side District. Tu je iná spoločnosť, nik vám nezavesí na nos dôležité veci, budete si musieť u ľudí najprv vybudovať rešpekt aby vás medzi seba vpustili a vy sa tak mohli nerušene pohybovať medzi lokáciami. Každý deň je rozdelený na dve doby, dennú a nočnú, počas ktorých sa otvárajú niektoré lokácie, ktoré nie sú prístupné cez deň a naopak, v noci stretáte úplne iných ľudí. Princíp hry sa však nemení, neustále krúžite po okolí nadväzujete kontakty, zbierate dôkazy a striehnete na vraha. Prvé hodiny prežité s touto hrou sú neskutočne atmosférické, keď sa New York ponorí do tmy, začne pracovať fantázia a niekedy sa musíte prinútiť aby ste sa vydali úzkym koridorom, alebo na miesta kde bola spáchaná vražda. Veľkou mierou sa na hororovej atmosfére podpísala výborná hudba s temnými motívmi a na niektorých miestach aj grafika, o ktorej si povieme neskôr.

Zhromažďujete dôkazy, časom vám polícia dovolí nazrieť do niektorých spisov a aj ľudia začínajú byť otvorenejší, články vychádzajú jeden za druhým a vy sa ocitáte v začarovanom kruhu, v stereotype. Niekde od stredu hry si začnete uvedomovať, že sa stretáte s tými istými ľudmi, navštevujete tie isté lokácie, a že počas dňa alebo noci vlastne nič nespravíte a hra sa posunie ďalej. Miest, ktoré navštívite je rovných 12, ktoré obsahujú niekoľko obrazoviek a väčšinou dve až tri NPC postavy. Cestovať medzi jednotlivými lokáciami môžete pomocou mapy, ktorú si vyvoláte pravým myšítkom. Vedľa mapy máte zobrazený inventár a z tejto obrazovky sa dostanete aj k množstvu materiálov, správ alebo analýz. Osobne ma pri hraní JTR od polovice držala iba túžba chytiť vraha, ostatné sa dialo podľa schémy, vypočujem ľudí či náhodou na niečo nezabudli, pozriem sa na nové miesta a napíšem článok a takto dokola. Autori od začiatku vytvárali hru, ktorá osloví čo najširšiu masu ľudí, hardcore hráč jej bude vyčítať prílišnú jednoduchosť a krátkosť, laik sa v nej bude dlhé hodiny vyžívať.

JTR je detektívnou hrou zameranou hlavne na dialógy, nerozumiem však zjednodušení aj tejto časti hry, z ktorej mala najviac ťažiť. Rozhovory sú jednoduché, budete sa pýtať vždy iba na tri témy!, a vôbec nie sú vetvené, navyše niekedy James viedie rozhovor sám so sebou a na položené otázky aj bleskurýchle odpovie, bez toho aby NPC postava niečo povedala. Rozprávanie s postavami je však dôležité a pokiaľ sa niečo nedozviete nedostanete sa ďalej. To platí aj pri používaní predmetov alebo v navštívení lokácií v presnom poradí, ak nedodržíte postup môžete sa vrátiť k staršej pozícii. Občas sa mi pri hraní stalo, že som nemohol ďalej postupovať, alebo sa hra zasekla a ja som ju musel reštartovať. Kurzor sa pri nabehnutí na interaktívne miesto vôbec nezmenil, ale po kliknutí sa James začal rozprávať alebo opustil obrazovku. Príliš zbytočné chyby kaziace celkový dojem.

Autori pri stvárnení sveta JTR použili staručký engine Virtools (Cameron Files, Lochness), s možnosťou otáčať sa o 360stupňov, v kombinácii s 3D postavami a predmetmi (Post Mortem). Výsledok pôsobí ako britva na oko, rozmazané predrenderované pozadia a oproti nim ostré 3D modely, ktoré je vidieť z veľkej diaľky. Na pozadiach je opäť poznať stopy po kompresii a nepomáha ani zvyšovanie rozlíšenia ani zapínanie antialiasingu, to čo fungovalo včera, dnes už nie je atraktívne. Jediným pozitívom na technickom spracovaní JTR je hudba, verný dabing a niekoľko naspievaných trackov.