Rodičia pozdravujú vás aj kolegovia s tímu. Ani neviem ich mená, ale stále mám stále okolo seba spoločnosť gulometčíka, medika a ženistu. Kedy-tedy priberieme ďalších, ale my sme úderná štvorka. Neviem ešte ako to robia, ale zdá sa mi, že nie sú nikdy zranení, ani im nikdy nedôjde munícia. Musím sa ich na to spýtať. Mne dnes došla munícia priamo pred jedným rozzúreným vietnamčikom a mal som naozaj čo robiť, aby som stihol odskočiť. Trafil ma do nohy, ale medik to hneď ošetril, bolo to len škrabnutie a ženistu som hneď zavolal o nové náboje. Pekná spolupráca. Škoda, že o nich neviem viac, takmer vôbec sa nerozprávame, nemávame briefingy a teraz už ani čas, aby sme sa bližšie spoznali. O ich bojovej taktike si myslím svoje, ale radšej nebudem im to hovoriť, základné veci im mali vysvetliť už pri výcviku. Často zaostávajú, stoja mi v ceste, alebo najhoršie práve, keď stieľam postavia sa predomňa. Niekedy by som ich najradšej zabil.

Juniorovi odkáž, že zbraní tu je dostatok a čo sa bude dať to mu donesiem. Najviac používam M16, prípadne niekedy pištoľ, ale podľa toho ako mám náboje, zobral som už aj pár AK47, ako exponáty po mŕtvych vietnamčíkoch. Ich telá síce prehľadávať nemôžem, ale všetko sa z nich po smrti vysype tak beriem čo sa dá. Už som zabavil aj RPGéčo donesiem aj niekoľko rakiet nech máme čím susedov obstreľovať. Jedine ma hnevá, že mi zabavili sniperku, strieľal som s ňou iba raz a tak veľmi som sa chcel s ňou pochváliť. Ale nevadí, ja tu toho ešte pozbieram dosť. Len problém je, že v boji odnesiem len dve veľké zbrane. Nejako to už poriešim.

Mimochodom zbrane sú aj veľmi kvalitné (asi najkvalitnejšie z celého tohto zasraného mesta), majú síce veľký rozptyl a so samopalmi nemôžem prakticky nič dobre zamieriť, ale občas aj motyka vystrelí a vietnamčík padne. Najviac sa mi páči ako sa môžem rýchlo vystrkovať ponad prekážky, skrčím sa pripravím a hneď ako zamierim vystrčím sa len kúsok nad prekážku a pálim. Svine vietnamčícke, však po nás už opakujú a keď sú schované za prekážkou je ich ťažké zlikvidovať. Hádzal by som po nich aj granáty, ale to musím vždy pušku odložiť a zložito ich vyberať. Navyše ich ani poriadne hádzať neviem, takže sa radšej spolieham na môj samopal.  Viete aj tak vietnamčíci nie sú inteligentní a nemáme ich problém pozabíjať, aj celé tlupy aj bez granátov. Väčšinou len čakajú skrytí a stačí si ich trochu obísť alebo presnejšie zamerať a nie je s nimi problém. Najradšej máme keď sa objavujú na balkónoch budov, odkiaľ ich zostreľujeme ako sliepky. Trochu problém je keď ich je viac, guľky potom lietajú takmer všade. Keby táto vojna trvala ešte pár rokov, verte mi, že tu už neostane žiadny vietnamčík.

 Ale nie všetko je tu také ideálne, od džungle, v ktorej som bojoval predtým sa toho veľa zmenilo. V meste je život pomalší, prakticky aj celý svet je tu pomalší napriek tomu, že je len o trochu krajší. Neviem či to je tým zranením, ale niekedy mi všetko zostane stáť alebo sa pohybuje veľmi pomaly. Hlavne keď vyjdem do mesta (preto som najradšej v bare, a nebojte sa nie je to tým LSD). Je to tu zlé. Viem, že to nie je Amerika, ale toto som nečakal. Navyše je to tu všetko také matné, ploché, možno je to tým slnkom. Tiene sú tu rovnako záhadné vidím si v nich len nohy. Jedine vodná hladina sa mi páči, po nej sa odplavím späť domov. Chcem to mať čo najskôr za sebou. Ešte ma aspoň utešuje je fyzikálne zákony sú tu aspoň trochu podobná, ako u nás doma.

Neviem ako to pôjde ďalej, ale vôbec sa mi tu už nechce byť. Po skončení tohto útoku znovu nebudeme mať čo na práci. Znovu zakotvíme v bare prípadne si pôjdeme s našimi Vietnamskými kamarátmi potrénovať na vyhradené bojové polia, je to však rovnaké ako sme predtým trénovali  v džungli. Môže nás cvičiť 64 a stále sa len dookola obstreľovať, ale určite to niektorých chlapcov viac baví ako nič nerobenie.

Mimochodom našli sme zápisník jedného vietnamčíka. Jeho cesta bola ešte kratšia ako naša. Vraj zabil veľa našich, chodil cez lesy a útočil na naše základne. Škoda, že ja som musel hniť tu v tomto meste. Vraj sa pridal k Vietcongu keď sme mu zabili rodinu, smutné, ale taká je vojna. Teraz je to už jedno, počul som, že zasraní politici chcú túto vojnu ukončiť a stiahnuť nás, aj som to čakal už sa na to nedalo pozerať a po minulých bojoch v džungli to už nemalo takú úroveň. Dúfajme, že sa sem už nevrátime.  A ak by sme náhodou prišli späť dúfam, že si nadriadení dajú s prípravou vojny viacej roboty.

S pozdravom Boon

PS. - Prikladám sériu obrázkov a videí, aby ste mi verili.