Niektoré tituly to majú skrátka ťažké. Nielenže sú často beztrestne podceňované, ale neraz sa stane, že vďaka slabému marketingu ostanú doslova na pokraji hernej spoločnosti. Je ťažké pochopiť jednotlivé zhody nešťastných náhod, ktoré k takýmto prípadom vedú, ale isté jé, že hráčska verejnosť týmto spôsobom neraz prichádza o dokonalé skvosty. Veď za príkladom nemusím isť ďaleko, stačí mi iba napísať trojicu písmen (pre zaostalých je to ICO) a hneď vám bude jasné, o čom hovorím. A práve do podobného súdka (ale nie žánrového) sa radí aj v našich krajoch pomerne neznáma séria s názvom Project Zero, o ktorej ale jej ázijskí fanúšikovia svorne tvrdia, že sa jedná o nefalšovaného kráľa survival hororov.

Ešte pred niekoľkými dňami som sa nad takýmito výrokmi iba schuti pousmial, avšak absolvovaním niekoľkodňového all-inclusive výletu do opusteného strašidelného sídla, sa môj názor radikálne zmenil. Desiví duchovia ma zrazu budia čoraz častejšie než samotný pyramid head a mne tak neostáva nič iné, iba túto kliatbu preniesť na vás vo forme článku, prerozprávajúceho tie najhoršie nočné mory, ktoré vás pri hraní Project Zero 3: The Tormented postihnú. Ok, baterka zapnutá, foťák pripravený... hurá na duchov!

Príbehy, ktoré píše sám život. Aj tak by sa dali stručne charakterizovať knihy z dielne Danielle Steelovej, o ktorej mám, verte neverte, v súčasnosti iba tu najlepšiu mienku :-)). A prečo vlastne začínam takýmto blábolom? Dôvody sú hneď dva: za prvé, snažím sa vás trošku rozveseliť predtým, čo bude nasledovať a za druhé, chcem poukázať na fakt, že príbehy hier majú častokrát väčšiu hĺbku, než niekoľko stoviek narýchlo napísaných strán, predávaných ako to najlepšie, čo si môže čitateľ beletrie obstarať. Späť ale k našej kauze. Dva mesiace po strašnej nehode, ktorá zmenila život všetkým zúčastneným tejto story, sa hlavná hrdinka Rei Kurosawa spolu so svojou asistentkou Miku Hinasaki vydáva do útrob schátranej usadlosti, aby potvrdila resp. vyvrátila fámy, podľa ktorých v danej lokalite straší. Niekoľko zábleskov dá vedieť, že Rei je skúsená fotografka, avšak pri poslednom zábere si všimne čosi desivé.

Na konci polorozpadnutej chodby sa totiž z ničoho nič objaví Yuu Asou, jej snúbenec, a niekoľkými posunkami jej naznačí, aby ho nasledovala. Na tom by nebolo nič zlé, ale keďže Yuu sa stal jedinou obeťou spomínanej havárie, jeho tajomné objavenie neveští nič dobré. Túžba ho znovu vidieť je ale predsa len silnejšia než pud sebazáchovy a tak sa Rei vydáva po jeho stopách, aby sa krátko nato ocitla pred akýmsi opusteným sídlom, ktoré je iba na oko opusteným. Tíško padajúci sneh a ťažké drevené dvere pôsobia tak hypnotickým dojmom, že naša hrdinka neodolá a aj napriek znepokojivému pocitu do tohto paláca vstúpi. Výsledky tohto omylu myslím nepotrebujú ďalšie vysvetľovanie a tak vám už len prezradím, že počas potulkov v tomto sídle sa Rei nedobrovoľne zblíži s akousi potetovanou ženou, čoho výsledkom bude rozrastajúce sa tetovanie na tele našej hrdinky, predznamenajúce jej približovanie sa k svetu mŕtvych.

Toľko teda k úvodu do deja, ktorému nechýba potrebná prepracovanosť, vďaka ktorej sa na väčšinu otázok počas hrania nájde vždy aspoň ako-tak uspokojivá odpoveď. Ďalším veľkým plusom príbehu je fakt, že hra okrem hlavnej línie sleduje aj osudy jej hrdinov, resp. niektorých obetí, takže informačnú chudobu nepocítite ani len zďaleka. Z takýchto postranných príbehov spomeniem napríklad jediného preživšieho leteckej katastrofy, o ktorom sa postupne dozvedáte bližšie a bližšie informácie, až jedného dňa nájde nemocničný personál jeho lôžko prázdne, pričom jediná stopa, ktorú po sebe zanechal, je čierny obrys. Do pozornosti sa taktiež dostane aj osud asistentky Miko, ktorá bola hrdinkou prvého Project Zera či pátranie Kei Amakuri po svojej sesternici Mio, jednej z protagonistiek tentokrát druhého dielu z názvom Buterfly Effect. Viac už vám ale neprezradím, pretože inak by som vás o to kúzlo dejových zvratov značne okradol.

Najväčší podiel na vynikajúcej atmosfére  má bezosporu dizajn samotného sídla, vďaka ktorému budete s každou novou miestnosťou chytať hrozivejší strach, až vám kdesi v miestnom parčíku dôjde dych a nútená pauza nadobudne reálnu podobu. Tento nepríjemný, úzkostlivý pocit už len umocňuje neprítomnosť akéhokoľvek osvetlenia (V dobe, kedy sa sídlo stalo útočiskom duchov, ešte neboli poznatky z oblasti elektrotechniky na vysokej úrovni.) a tak sa budete v opustených priestoroch orientovať výlučne len za pomoci vernej baterky, prípadne tu a tam zapálených pochodní, osvetľujúcich nejedno desivé zákutie. Ale nebojte sa; Manor of Sleep vám svoje hrôzostrašné tajomstvo neodhalí hneď, ale urobí to pekne kúsok po kúsku, takže tie najhoršie výjavy uvidíte až po niekoľkých, úspešne zdolaných, nočných morách. Apropo, nočné mory.

Project Zero 3 prichádza ako prvý v tejto sérii s dualitou svetov, takže okrem výletov do Manoru (snový svet) si užijete aj niekoľko hodín vo vašom dome (prekvapivo realita :-)), spoločne obývanom s asistentkou Miko. Tieto navonok mierumilovne pôsobiace pasáže vám potom poslúžia na zisťovanie nových informácií a vyvolávanie fotiek (o tom už čoskoro), ktoré vám pomôžu pri plnení úloh vo svete duchov. Musím uznať, že autori sa v tomto smere trošku inšpirovali posledným Silent Hillom a podobne ako aj tam, aj tu začnú do vašej reality postupne prenikať duchovia, robiac z vášho domova krajne nehostinné miesto. Analógiu so SH možno odpozorovať napríklad aj v používaní očistných sviečok, ktoré sa po otvorení jedných zapečatených dverí stanú nevyhnutnosťou v obrane proti obzvlášť nebezpečným duchom.

A keď už som načal tému duchov, tak si ju teraz trošku priblížime. Opustená usadlosť je v praxi osídlená dvoma skupinami duchov: agresívnymi a mierumilovnými. Poskytnúť možnosť snímky a poriadne vystrašiť, to sú základné úlohy mierumilovných duchov, ktorí sa zvyčajne objavujú v tých najnevhodnejších okamihoch a miestach, takže ich zachytenie objektívom fotoaparátu vám dá poriadne zabrať. Ak sa vám to ale podarí, odmena v podobe bodov vás rozhodne poteší a ak sa vám náhodou podarí zachytiť aj špeciálnych, tajných duchov (ktorých dokonca nezaznamená ani hľadáčik objektívu), radosť zo zisku bodov bude dvojnásobná. Niekedy sa takýto bezbranný duch po odfotení stane agresívnym a preto sa rozhodne oplatí byť neustále v strehu. Rope Man, Tatooed Priestes, Engraved Man, Crawling Woman (obzvlášť hnusný duch, s ktorým sa stretnete v úzkych priestoroch pod podlahou – ešte teraz mám zimomriavky pri spomienke na jej útoky), to je len malý výpis toho, čo sa vás bude snažiť sprovodiť zo sveta a verte mi, že pri súboji s takým Rope Manom sa poriadne zapotíte.

Autori sa taktiež výborne pohrali z vizážou jednotlivých duchov a aj keď sa vo väčšine prípadov stretnete so ženskými nepriateľmi, sem tam sa proti vám postaví taká ohavnosť, až vás to totálne paralyzuje (príkladom je napr. taká Kuze Family Head, okolo ktorej levitujú uťaté ruky). Je jasné, že bibliou, svätenou vodou či nudnou konverzáciu sa týchto duchov nezbavíte a preto sa skoro po vstupe do Manoru dostanete k tzv. kamere Obscura, jedinej hračke, schopnej exorcizmu. Mimochodom, o pozadí jej pôvodu sa čo-to dozviete z viacerých informačných zdrojov, ale to teraz nie je podstatné. Dôležité totiž je, že vďaka tomuto výdobytku techniky (po pravde ale značne archaickému) sa budete môcť vysporiadať aj s tým najnebezpečnejším duchom, nehovoriac o upgradoch a doplnkových šošovkách, vylepšujúcich jeho už tak slušnosť účinnosť.

Avšak každé pozitívum má aj svoje negatívum a tak si budete musieť zvyknúť na obmedzené možnosti pohybu pri fotení, ktoré vám prakticky neumožnia uniknúť pred prichádzajúcim útokom. A tu sa musíte prejaviť ako schopní fotografi, pretože ak nestlačíte spúšť Obscury v tom správnom momente, vaša postava pocíti doslovný dotyk smrti. Spomínané šošovky vám síce pridajú aké-také výhody (blesk oslepí ducha a umožní vám tzv. Fatal Frame, ďalšia šošovka vám umožní krátkodobé spomalenie času a podobne), ale bez dobrého načasovania sa skrátka nikam nedostanete. Účinnosť vašich snímok potom závisí aj od použitého filmu (typ 07 má takmer nulový exorcistický účinok, typ ZERO naopak maximálny) a vylepšenia foťáku (dosah, rýchlosť odozvy atď.), ktoré si kupujete za body, získané z odfotených duchov. Na tomto mieste ale musím spomenúť ďalšiu novinku v tejto sérii, ktorou je, ako už asi tušíte, existencia až troch verzií kamery Obscura.

Prečo tomu tak je? Odpoveď je jednoduchá: trojica hrateľných charakterov. Prvých pár výletov do usadlosti ešte strávite v koži hrdinky Rei, ale ako sa bude dej vyvíjať, postupne sa do strašidelného zámku pozriete očami asistentky Miku, resp. známeho Keia, ktorí podobne ako Rei, taktiež stratili milované osoby. Musím povedať, že som sa trošku bál, aby hranie za rozdielne postavy nebola len nastavovaná kaša, ale našťastie sa moje obavy nenaplnili a tak sa s každou osobou pripravte na mierne odlišný herný zážitok. Ako príklad uvediem postavu Keia. On, ako jediný mužský ovládateľný charakter, oplýva spomedzi trojice najväčšou silou a tak sa zvyčajne dostane ku slovu v momente, keď v predchádzajúcej noci narazíte na dvere, zablokované ťažkou komodou (a že ich je v Manor of Sleep požehnane). Okrem toho sa v úvode za túto postavu dočkáte aj nervydrásajúcej pasáže, pretože kým sa dostanete k vašej kamere Obscure, budete musieť Manor prešmejdiť skrz naskrz, vyhýbajúc sa jeho obyvateľom, čo najlepšie to pôjde.

Našťastie, v tomto vám dopomôže špeciálna schopnosť tejto postavy, ktorou je ukrytie sa pred prichádzajúcim duchom, takže vhodne zvolenou taktikou sa k vytúženému cieľu dostanete bez väčších problémov. V podobnom duchu sú diferencované aj ostatné dve postavy, kde obzvlášť za Miku si užijete nespočet stiesnených priestorov, keďže sa jedná o najútlejší charakter a teda má prístup aj tam, kde sa zbytok nedostane. V sumári sa tak trojica ovládateľných postáv javí ako vítané osvieženie hrateľnosti, ktorá by mohla dosiahnuť úroveň nirvány, nebyť niektorých zbytočných nedostatkov. Tým zďaleka najvážnejším pochybením zo strany autorov je nedostatok informácií o tom, čo máte robiť. Jednoducho sa objavíte v paláci a čo teraz. Je pravda, že občas vás znaviguje nejaký ten duch, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nebyť návodu, ešte teraz by som v tamojšom svete blúdil bez akejkoľvek nádeje na postup ďalej.

A uznajte, že bezcieľne túlanie sa tými istými priestormi skôr či neskôr znudí, obzvlášť ak vás obťažujú sústavne sa respawnujúci duchovia. Veľký podiel na tom má aj samotná rozloha sídla, ktorá spolu s mätúcou mapou, vytvára základné predpoklady pre stratenie sa. Z toho dôvodu sa potom hranie mení na doslovné prečesávanie územia, pretože kvôli nedostatku informácií skúmate každý kúštiček Manoru s vidinou, že narazíte na sekvenciu, posúvajúcu dej opäť o krôčik dopredu. Aspoňže autori nezabudli na save pointy, ktoré sú vcelku rozumne rozmiestnené a tak sa v prípade potreby dokážete vcelku rýchlo dostať do našej reality, bez straty vášho doterajšieho postupu. Druhým vážnejším nedostatkom je potom kamera, ktorá vás občas sleduje z toho najnevhodnejšieho uhla, z čoho profitujú iba jediní – duchovia.

Keď príde reč na technické spracovanie, všetky obavy strácajú na významnosti. Hlavné postavy spolu s čiastočne transparentnými duchmi, predstavujú špičku v oblasti detailov charakterov a ak k tomu pridám aj už spomínané kvality prostredia, ostáva mi len konštatovať, že tak dokonalú atmosféru a parádny vizuálny zážitok len tak ľahko nezažijete. Veľký podiel na tom má aj hra svetla a tieňov, vďaka ktorej vás zamrazí pri akomkoľvek pohybe, čo si myslím, že je hlavnou devízou tohto titulu. Po zadu neostáva ani audio stránka, ktorá popri šramote a podobných zvukoch ponúka aj kvalitný hudobný doprovod, ktorý už len dokresľuje bezútešnosť a depresívnosť tamojšieho sveta. Z tohto hľadiska je len na škodu, že autori do hry nepridali kvalitný surround sound, pretože stereo pôsobí v dnešných dobách len ako z núdze cnosť. Ale čo už, človek nemôže mať všetko.

Pre fanúšikov survival hororov je pokračovanie Project Zero jednoznačnou nutnosťou a ak mám byť úprimný, bavil som sa pri ňom o čosi viac, než pri hraní posledného Silent Hillu. Možno je to tým, že táto séria ma ešte nezasiahla a teda s The Tormented som si odbil premiéru, ale aj tak musím povedať, že podobný atmosferický zážitok som v poslednom období nezažil (s výnimkou SOTC, ale to je iná méta). Tak či onak, nový Project Zero stojí rozhodne za vyskúšanie. A s tou Steelovou to neberte až tak vážne :-).