Mesiac ubehne ako voda a keď poviem, že v spoločnosti chytľavej hry čas letí ešte rýchlejšie, asi nebudem hovoriť nič nové. Veď si spomeňte, ako ste pri obľúbenom hernom trháku strávili celé poobedie bez toho, aby ste čo i len pocítili nutkanie robiť niečo iné. Túžba postúpiť do ďalšieho levelu, získať novú zbraň či splniť určitú várku questov, to všetko vás ovládlo do takej miery, že ste neboli schopní hru prerušiť za žiadnych podmienok. Samotné víťazné dokončenie titulu už bolo len akousi čerešničkou na torte, ktorú ste tak húževnato konzumovali deň za dňom. A teraz si predstavte gamesu, ktorá nemá konca. Skrátka, hráte ju, hráte ju... a stále ju hráte, až do konca vekov. Žiaden end, žiadne vyslobodenie v podobe záverečnej animácie, žiadne credits; to všetko v podaní “nekonečnej“ hry akosi absentuje a tak ostáva len to gro, ktoré vás ale prostredníctvom špecifických lákadiel neustále drží v strehu, vďaka čomu zrada v podobe zloženia zbraní a odstúpenia neprichádza do úvahy.

Úvodnú vetu som nepoužil len tak zbytočne. Práve v týchto dňoch oslavuje prídavok The Bruning Crusade k MMORPG WoW prvý mesiac svojej existencie, počas ktorej sa väčšina 60-ok stala 70-kami, väčšina hráčov zmenila svoj gear, ale predovšetkým si každý užil hodiny a hodiny výbornej zábavy, ktorú môže tejto hre závidieť nejedna onlinovka. A medzi takýmito šťastlivcami som bol aj ja. Keďže ale preskúmanie kvalít titulu, ktorý má svoje najlepšie momenty odhaliť až po dňoch usilovného hrania, nie je z hľadiska objektívnosti v krátkom čase možné, rozhodol som sa v minulom článku priblížiť vám len základne novinky a informácie, pričom rozpitvanie do hĺbky som si nechal až na teraz. Dnes, keď už mám nejaký ten quest v Outlande za sebou, vám tak konečne prinášam zážitky, ktoré som na ceste za dobrodružstvom zažil. Tak teda, nahodiť buffy, doplniť zásoby jedla a vody, ide sa do Outlands!

Ho, ho, ho, zavaliť vás tonou informácií o novom kontinente a instanciách by bol z mojej strany nerozvážny krok a tak vás v úvode tejto výpravy najprv zoznámim s mojim draeneiom, Kvazigeoidom, budúcim shamanským majstrom, špecializujúcim sa v boji telo na telo, teda v enchantingu (dual wield yay!). Pýtate sa, prečo draenei, keď blood elfovia majú krajšiu štartovaciu zónu a viacero výborných rasových predispozícií? Jednoducho preto, lebo hordu nemusím a navyše ma kolega je2ry zlanáril do ich gildy, hrdo bojujúcej na strane aliancie. No a keďže som si podporných charakterov užil až až (priest, mag), chcel som pre zmenu okúsiť niečo nové, niečo, čo by mi poskytlo nielen úlohu tanka, ale aj nejaké to kúzlenie, keďže doteraz som bol výlučne odkázaný len na to. A tak sa teda zrodil môj nový charakter v Ammen Vale, v mieste, ktoré všadeprítomnými troskami dávalo tušiť, že o stratách na životoch v radoch mojich rasových kolegov nebude núdza.

Samozrejme, že ako skúsený WoW harcovník som pozbieral všetky dostupné questy (mimochodom triviálne), vďaka ktorým som dosiahol lvl 6 vcelku rýchlo a mohol sa tak vydať na prieskum väčšej časti Azuremyst ostrova, na ktorej sídlil aj graficky nádherný Exodar, hlavné mesto draenei populácie. Už v tejto časti budovania postavy som si všimol, do akej miery sa líšia nové úlohy od tých staro kontinentálnych. Žiadna nezrozumiteľnosť, ale naopak polopatisticky vysvetlená úloha, ktorej často krát nechýba originálnosť; asi tak sa dajú najlepšie charakterizovať questy, na ktoré som narazil počas prvých hodín hrania za Kvaziho (obzvlášť získavanie totemu bola vskutku parádna záležitosť). Zabíjaním owlkinov, slizkých naga, nejakých tých murlockov či inej zveri som si tak pohodovo začal budovať budúceho majstra shamana a ani presun na vyššie položený ostrov Bloodmyst, posiaty množstvom krvavo červených kryštálov, nejako výraznejšie nespomalil moju honbu za novými talentami. K dosiahnutiu novej úrovne (ale aj k získaniu kvalitného vybavenia) mi v istom okamihu dopomohol aj závod cez DM v spoločnosti kolegu Thorfina (58), začo mu touto cestou ešte raz ďakujem :-). Samozrejme, že dosiahnutím hranice 20 lvl som už bol nútený opustiť túto malebnú krajinku, ale aj tak musím povedať, že aspoň z hľadiska aliancie sa nová štartovacia zóna spolu s príslušnými questami nad mieru vydarila a opúšťal som ju skutočne nerád.

Čo sa týka druhej novej rasy, teda blood elfov, podrobnejšie som sa ich svetom nezaoberal a aj keď som si ich úvodné lokácie zbežne prebehol, musím povedať, že svojim štýlom a celkovou atmosférou mi v porovnaní s ostatnými horďáckymi zónami akosi nesedeli. To je ale samozrejme vec zvyku a pevne verím, že sa vďaka blood elfom trošku rozrastie populácia hordy, ktorá bola odjakživa menšia než tá aliančná, čo neraz viedlo k problémom s nedostatkom hráčov v rámci vstupu do jednotlivých battlegrounds. Malebný Silvermoon a okolitá lokalita Eversong Woods vo vás evokujú pocity pohody a šťastia a nebyť zákerného Dead scaru, vedeného cez celé územie, krajšiu a atraktívnejšiu zónu by ste na Kalimdore hľadali len veľmi ťažko. Naproti tomu Ghostlands, hneď susedná lokalita, vám vďaka depresívnej atmosfére a všadeprítomným nemŕtvym dokáže, do akej miery môže byť svet Warcraftu nehostinný. Skrátka a dobre, obe nové rasy sú pre tamojší svet jednoznačne prínosom a ak uvažujete o novom začiatku, rozhodne by ste to s jednou z nich mohli skúsiť.

Určite sa väčšina z vás, prechodných obyvateľov tamojšieho sveta, tešila, ako skôr či neskôr zavíta do brlohov, kobiek či jaskýň nových dungeonov, nachádzajúcich sa v odľahlých končinách Outlandu. Verte mi, prvé, čo som chcel na vlastnej koži absolvovať, bol výlet do Hellfite Citadel, nachádzajúcej sa približne v centre Hellfire Peninsuly. Síce to vyžadovalo niekoľko hodinový grinding, resp. questovanie, ale ako lvl 61 som už neohrozene stál pred vstupom do prvej zo štyroch ponúkaných instancií, menovite Hellfire Ramparts. Nutno podotknúť, že moja výbava, tvorená ani nie polovicou Tier 1 setu, nebola pre nasledujúcu akciu práve najkvalitnejšia, ale ako mágovi mi to bolo jedno, keďže mana pool som mal dostatočný a v prípade konfrontácie telo na telo by som bol aj tak mŕtvy behom niekoľkých okamihov.

Nanešťastie, keďže som mága vytrénoval bez účasti v gilde, bál som sa, že nájdenie skupiny odvážlivcov bude pre mňa nadmieru problém. Na moje prekvapenie bol (a stále je), ale záujem o instanciu Ramparts je natoľko veľký, že behom 10 minút bola skupina kompletná, vrátane dobre vybaveného lvl 64 wara, takže nič nám nebránilo obuť sa do prvých trash mobov. V prípade môjho prvého Outlanďáckeho dungeonu som mal navyše šťastie aj v tom, že každý člen skupiny poznal svoje úlohy a tak nám zabíjanie išlo skutočne od ruky. Watchkeeper Gargolmar, Omor the Unscarred či nakoniec Vazruden the Herald a jeho nebezpečný mount Nazan tak padli ani nie po hodine a pol a nebyť jedného zbytočného wipu, určite by sme to stihli aj skôr. Výsledkom celej akcie ale bolo pár skutočne kvalitných odevov, ktoré behom okamžiku nahradili tie pôvodné, vďaka čomu si každý prišiel na svoje.

Niekoľko dní na to som (opäť s tou istou skupinou – nejak sme si padli do oka :-)) vyrazil aj do ďalšej zóny Citadely, menovite Blood Furnance. Opäť kratšia instancia, ktorá ale svojou štruktúrou plne vyhovovala našim požiadavkám. Síce nás niekoľko krát položila na lopatky, ale našťastie sme to nevzdali a s trochou trpezlivosti to dopracovali až k finálnemu bossovi Keli'danovi a jeho parte warlockov, ktorých shadow blesky spôsobovali ukrutnú bolesť (v spojení s debuffom, zvyšujúcim ich účinnosť o 1000 :-)). Vďaka našej súhre sa ale bitka zmenila na prechádzku ružovým sadom a my sme si tak opäť pripísali jeden cenný skalp. Už počas týchto dvoch akcií som mal možnosť sa presvedčiť, že dizajn nepriateľov skutočne nepozná medzí a obzvlášť u bossov sa jedná o stvorenia, na ktoré by normálny človek neprišiel ani v časoch najväčšej hrôzy.

Čo sa týka ostatných navštívených instancií, rozhodne za zmienku stojí The Slave Pens, resp. The Underbog (obe pre skupinu 5 hráčov), tvoriacich súčasť Coilfang Reservoir, a istým spôsobom pripomínajúcich Sunken Temple, ako aj toľko mystifikované Caverns of Time, v rámci ktorých nielenže pomôžete úteku mladého Thralla, ale pokúste sa aj zabrániť Medivhovi v otvorení dark portálu (drak Aeonus je jednoducho božský!) či nakoniec zvediete bitku o Mount Hyjal, vyžadujúcu prequesting väčší než bol v prípade Onyxie.

Ďalšia zaujímavá skutočnosť, o ktorej som už čo to písal v predchádzajúcom článku, sú vskutku veľkorysé dropy, ktoré de facto degradujú najlepšie predmety z high-level ridov typu MC a tak sa aj relatívne čerstvý 60-tnik dostane veľmi skoro k predmetom, ktoré by inak musel získavať pravidelnými a zdĺhavými raidami na starom kontinente. Osobne ma to až tak netrápi, keďže počas spoločných akcií si človek užil aj najväčšiu zábavu, ale je to istá forma diskriminácie pravidelných hráčov, ktorý hre venovali všetok svoj čas a za odmenu dostali takýto podfuk. Nevadí, život je krutý o tom warcrafťáckom to platí dvojnásobne.

Spolu so zmenou PvP honor systému ale prichádza aj množstvo ďalších noviniek, spomedzi ktorých napríklad spomeniem nové bojisko Eye of the Storm, v ktorom je úlohou tímov obsadiť a udržať štvoricu veží s prípadným bodovým bonusom v podobe vlajky (ak ste hrali UT mód domination, viete, o čom hovorím), či známe PvP arény pre 2v2, 3v3, 5v5, v ktorých si skupina hráčov dohodne jednotlivé tímy pre každý súboj a bojuje sa samozrejme o body. No a v neposlednom rade stojí za zmienku aj novinka Outlandu v podobe dvoch opozičných stanovísk, prítomných v každej novej lokácií, kde ich zabraním získa príslušná frakcia nejeden bonus k dobru (vrátane prístupu k špeciálnym predmetom). Nemusím ani dodávať, že o tieto kontrolné body sa bojuje 24 hodín denne a do bitiek sa zapájajú aj relatívne neškodní hráči, pretože v takomto prípade ide o viac, než len o prestíž.

Čo som ešte nespomínal? Užitočný jewelcrafting a neskutočne drahých ale zato parádnych lietajúcich mountov? Pôvodné instancie v režime Heroic? Vybalancovanie väčšiny profesií k prospechu hry? Nové talenty a skilly? Možnosť v nových raidoch poraziť známe postavy Warcraft sveta? Holt, komplexnosť a rozsiahlosť tejto hry nezná medzí a rozhodne by si jej kompletný popis vyžadoval celý román, než tých pár vyššie uvedených riadkov, čo ale samozrejme nie je v mojich silách. Mojou úlohou bolo totižto iba priblížiť tie najväčšie zmeny v systéme hry, pričom ten zbytok si pokojne objavíte aj sami. Verte mi, niektoré hry sú dobré, ale iba malé percento z nich sa radí do kategórie A Must Have. A práve World of Warcraft so svojim prídavkom The Burning Crusade sa takýmto titulom môže hrdo pýšiť. Tak teda, veľa zdaru pri zdolávaní nástrah vám želá budúci shamy Kvazigeoid!