Škola mágie sa v zásade nezmenila, v jedálni, na terase a v učebniach sa stretávajú študenti Chrabromilu, Bystrohlavu a Slizolínu, na chodbách sa s vami rozprávajú živé obrazy a pri výstupe na pochodia vám spred nosa uletia schody. Harryho okamžite a prakticky až do konca, sprevádza verná „bifľoška“ Hermiona a ryšavý Ron a stretáva aj ďalších dobrých známych ako je profesor Dumbledore, profesorka McGonagallová a tajná láska Cho Chang. Nechýba však ani odporný profesor Snape, Harryho sok Malfoy a neskôr “ten koho meno sa nesmie vyslovovať“ a jeho prívrženci. Harry je v neľahkej pozícii, pretože mnohí majú o ňom zlú mienku a to najmä kvôli  klebetným novinám. Napriek tomu sa odhodlá  pomáhať a založí Dumbledorovu armádu, teda spolok, kde chce učiť študentov, ako sa majú brániť proti čiernej mágii.

A práve zhromažďovanie 28 členov tohto spolku a plnenie misií pre spolužiakov, aby spolupracovali, vám zaberie bezmála polovicu hry.  Tu riešite väčšinou banálne úlohy ako je hľadanie rastlín, hovoriacich gargoylov a učebníc, ale aj o niečo zábavnejšie questy, kde používate jednoduché prvky mágie napríklad na opravenie pokazených vitrín , alebo častí budovy, či prenášanie predmetov na určené miesto. Občas sa naučíte nové kúzlo alebo absolvujete duel s Malfoyom a ďalšími Slizolinčanmi. Keď sa Ronov otec ocitne v ohrození, konečne si užijete trochu napätia. Bohužiaľ naozaj len trochu, pretože vzápätí pokračujete lacnými sabotážnymi misiami, aby ste podryli autoritu samozvanej riaditeľky Dolores Umbridge. Absolvujete však aj niekoľko nápaditejších úloh ako povedzme tréningy na obranu mysle s profesorom Snapeom. Naozaj dramatických chvíľ je však zúfalo málo a vlastne sa k nim dopracujete až v závere hry.

Povinné úlohy sú doplnené vedľajšími zadaniami. Mnohé sa týkajú profesorov, ktorí od vás požadujú referát, alebo nejakú menšiu službu. Odmenou sú skúsenosti a prístup do nových učební. Vítaným spestrením sú mini hry ako je čarodejnícky šach, vyrážanie gúľ z ihriska alebo čosi, čo môžeme nazvať explodujúce pexeso. Napokon tu nájdete početné bonusové úlohy a síce opravovanie poškodených sôch, zažíhanie ohňov alebo objavovanie trofejí a stôp živočíchov, za čo získate slušnú porciu bodov.  Celkom zábavné je oslobodzovanie duchov tak, že  na stene, samozrejme pomocou kúziel, skompletizujete štvordielny obraz. Za nazbierané body sa vám automaticky odomykajú bonusové videá v miestnosti odmien, kde  vidíte aj  poháre za výhry v mini hrách a kolekcie.

Keď uvážime, že titul je určený najmä mladším hráčom, v podstate je sortiment úloh prijateľný. Problémom, ktorý výrazne tlmí dynamiku a zábavnosť hry, je frustrujúce prechádzanie tými istými lokalitami. Nekonečné kráčanie po chodbách Rockfordu a blízkom okolí síce podstatne predĺži životnosť hry, ale hráči vďaka tomu čoskoro otupia, navyše keď obvykle majú len vlažnú motiváciu. Naozaj si ťažko vychutnáte inak skvelú atmosféru hry, keď desať minút kráčate na miesto zadania, ďalších desať minút na opačnú stranu Rockfordu, aby ste tu splnili nejakú banálnu misiu a potom sa opäť desať minút presúvate k zadávateľovi úlohy, aby ste oznámili svoj úspech. Toto utrpenie mierne znižuje možnosť použiť beh ako aj skratky, ktoré sa sprístupnia po splnení extra úloh pre postavy na obrazoch. Aj tak však hra pripomína „streštený“ maratón a obdiv atraktívnych miestností a schodiska s úchvatnou galériou vystrieda nervózne konštatovanie „bože, už zase som tu“ a „kedy sem konečne priletia tie poondiate schody“.

Ďalšou veľmi nepríjemnou súčasťou a to v prípade konzol aj PC je, musím to napísať takto,  idiotská kamera. Pohľady na hrdinov sú automatické, chaoticky sa prepínajú a často vám neukážu dôležitú časť priestoru. Navyše zmätené prepínanie kamery vás zneistí, aj pokiaľ sa týka ovládania. U konzol je síce bežné, že klávesa, ktorou idete dopredu, vás pri inom pohľade otočí doľava, ale vďaka spomínanej kamere si aj „konzolisti“  ponadávajú, nehovoriac o tom, že  „písíčkárov“  bude určite triafať šľak.  Samotné ovládanie je pre konzolistov šité na mieru, ale na PC sa hra myšou a klávesnicou ovláda skutočne mizerne. Kúzlenie pomocou myši síce znie ako dobrý nápad, ale  v realite je to bieda a pripadáte si, akoby ste mydlom drhli dlážku. Normálne som s týmto nenápadným kúskom hardvéru cítil súcit, keď sa v šialenom tempe pohyboval po doske stola. Lepšie a istejšie sa mi čarovalo pomocou šípok. 

Apropo kúzla, už ste zrejme pochopili, že ich vyvolávanie je založené na pohybe Harryho rukou v stanovenom smere. V hre ich je dosť veľa, hoci mnohé, najmä tie bojové, sú si veľmi podobné. Okrem útočných techník a obranného „patronusa“ nechýba  „wingardium leviosa“, teda levitácia predmetov, ďalej tlačenie a ťahanie objektov, vyvolanie ohňa a opravovanie objektov (tieto budete používať najčastejšie), plus niekoľko ďalších. Ich zoznam spolu s názornou ukážkou aplikácie nájdete v Harryho menu.

Vhodným pomocníkom pri putovaní, väčšinou stále tými istými priestormi, je vcelku prehľadná mapa. Na lište vľavo si môžete zvoliť  miestnosť, kam sa chcete dostať, na pravej zas vidíte zoznam dôležitých postáv aj s úlohami, ktoré s nimi súvisia. Po výbere vás potom na miesto určenia navigujú praktické stopy, ktoré sa zjavujú kúsok pred vami a smerujú najkratšou cestou na stanovenú pozíciu. Ak vám ani to nepomôže, spýtajte sa Rona alebo Hermiony a tí vám naznačia, čo by ste mali robiť ďalej. V prípade dlhšieho váhania sa objaví aj duch Sira Nicolasa a tiež vám dá nejakú tú radu, no aj tak sa vám občas stane, že neviete, kam z konopí.

Grafika produktu je dobrá, klasicky v konzolovom štýle, nie síce špičková, ale optimálna, čo znamená, že hra vám slušne pobeží aj na slabšej zostave s priemernou kapacitou 30 až 60 frejmov (exteriéry) a pritom dizajn a miestnosti vyzerajú veľmi presvedčivo a nepostrádajú bohatú výzdobu a detaily. Postavy sú skôr priemerné, ale modely tvárí vydarené (hoci Umrnčaná Myrtha  vyzerá ako Harry Potter s copmi). Väčšinu osôb nahovorili samotní aktéri z filmu, ktorých si mimochodom užijete do sýtosti v odomknutých videách, a aj orchestrálnu hudbu dôverne poznáte z plátna kín. V tomto smere tvorcovia neponechali nič na náhodu.

Hoci hra Harry Potter and The Order of the Phoenix má veľmi dobrú atmosféru, dizajn a ozvučenie, chýba jej vygradovaný a dobre naservírovaný príbeh, čo by udržiaval vašu pozornosť. Zábavu prudko ubíja aj otrasná práca kamery a neustále behanie po tých istých lokalitách. Titul dobrovoľne vydržia hrať do konca len fanatickí vyznávači Harry Pottera, ale aj tým by som odporúčal, nech si radšej pozrú film, alebo ešte lepšie, (znovu) prečítajú knihu, čo vo vás zanechá hlbší dojem, ako silne komerčná hra.