Olympijské hry patria nepochybne medzi najsledovanejšie televízne programy, o tom, že sú najsledovanejším športovým podujatím ani písať nebudem. Pre krajinu je obrovskou poctou, že môže práve ona organizovať udalosť takéhoto formátu, jej prestíž na medzinárodnom poli rapídne stúpa a aj obyvateľstvo sa má zrazu lepšie. Hry založené na licencii Olympijských hier sú pravým opakom. Už pekných pár rokov ide o tituly prinajlepšom priemerné (doteraz spomínam na omyl menom Salt Lake City 2002, kde sa dalo na snowboarde jazdiť hore kopcom), developeri ich vývoj berú viac ako prekliate a nie poctu a ich prestíž na vývojárskom poli skôr klesá. Ako teda dopadne „licencia“ tých budúcoročných v Pekingu pod patronátom gigantu Nintendo?

A nebolo by to Nintendo, keby si do svojej hry neobsadilo najznámejšieho (mierne obézneho) inštalatéra, ktorým nie je nikto iný ako Talian Mario. Lenže asi samotný Mario nedokáže Olympiádu dostatočne kvalitatívne zabezpečiť a tak si v Nintende prizvali na pomoc chlapcov zo Segy a tí si doniesli aj svojho maskota, turbo-ježka, Sonica. Okrem nich sa môžete v tomto titule teda tešiť aj na kopu ďalších známych tvárí z oboch táborov: Luigi, Tails, Wario, Princezná Peach, Dr. Eggman a iní sa už nevedia dočkať, kedy ich doženiete k tým najlepším športovým výkonom v histórii ľudstva. Takže ako už tu môžete zistiť; jediné, čo má hra spoločné so skutočnou Olympiádou, sú športové disciplíny a malý nápis „Beijing 2008“.

Na začiatku hry si po vcelku štýlovom a pekne nastrihanom intre vytvoríte štandardne profil, kde ma potešila možnosť slovenskej národnosti. Po vstupe do hlavného menu na vás čaká na prvý pohľad chudobná herná ponuka, ktorá vás však svojím rozsahom a náplňou dokáže zabaviť na vcelku slušnú dobu. Prvou a na zoznámenie sa s hrou najvhodnejšou možnosťou je Single Match. Len si zvolíte disciplínu, postavičku, za ktorú chcete hrať (do hry si môžete portovať aj vlastné Mii) a okamžite sa pustíte do hry. Rozoberaniu disciplín sa povenujem neskôr, tak len stručne: vyberiete si najskôr typ, po jeho zvolení sa rozprestrie ponuka s disciplínami a po nástupe do hry vám už len zostáva pozrieť si ovládanie pre danú, ktorú práve idete hrať.

Ďalšou hernou možnosťou je už trošku komplexnejší a zložitejší mód Circuit. Nevyberáte si disciplíny, už si len zvolíte postavičku, ostatné je predvolené. V tomto móde sú športové okruhy rozdelené podľa náročnosti (začínate na úrovni začiatočníka), pričom v každom okruhu sa nachádza ešte niekoľko sub-kategórií, ktoré sa už skladajú z jednotlivých disciplín. Disciplíny spolu nesúvisia, vašou úlohou je v jednotlivých častiach okruhov získať prvenstvo. To nutne neznamená skončiť vždy prvý, plne vám postačí, keď zvíťazíte v jednom zo športov, len sa nesmiete držať v tabuľke ďaleko od celkového prvého miesta. Bohužiaľ to platí aj naopak a rovnako vám po dvoch vyhratých jeden skazený pretek zmarí vaše plány na získanie pohára. Už len dodám fakt, že už tu sa u hráča začínajú dostavovať prvotné pocity frustrácie z neúspechu.

Poslednou hernou možnosťou, ktorú máte na výber, je mód Missions. Myslím, že názov hovorí za všetko. Pre angličtiny neznalých teda spomeniem, že si vyberiete postavičku a s ňou plníte (pre začiatok) pár misií, pričom chyby sa neodpúšťajú. Počet misií sa samozrejme neskôr rozrastie, ich náročnosť vám pridá vrások a poriadne sa pritom aj zapotíte. Misie sú pomerne dosť rozmanité a pre každú postavičku aj trochu unikátne (opakovaniu sa však nevyhnete).Len ako príklad spomeniem povinnosť s Yoshim v stolnom tenise vrátiť 15 loptičiek, pričom pri posledných piatich už väčšinou často prihára pod zadkom a máte čo robiť, aby ste silnú strelu správne odvrátili. Pocity frustrácie z hry sa pomaly prehlbuje.

Keď už som trošku uviedol herné módy, tak by nebolo od veci opísať aj disciplíny, ktoré si v hre môžete vyskúšať. Verte tomu, že to nie je jednoduchá úloha. Na začiatku ich máte obmedzený počet a dosť veľa ich je vyznačených iba otáznikom. Po prejdení základnej časti okruhu sa vám otvorí nie len ešte bonusová časť okruhu, ale aj nové disciplíny, ktoré si tu hneď môžete aj vyskúšať. No a po ich zdolaní sa vám odomyká ďalšia.

Disciplíny sú štandardne rozdelené do skupín, ako sú napríklad ľahká atletika, plávanie, streľba, kanoistika, gymnastika, šerm, lukostreľba, stolný tenis a špecialitka s názvom „dream events“. Keď vezmeme do úvahy, že v niektorých skupinách je disciplín aj viac, tak výsledné číslo nám dáva počet skoro rovnaký ako všetky „olympijské“ hry doteraz.. Možno preháňam, ale počet disciplín ma na prvý pohľad naozaj príjemne prekvapil. Nedajú sa opísať všetky, tak len zopár „vyvolených“, ktoré som si obľúbil, pri ostatných nezostáva nič iné, len vám ich vrelo odporučiť.

Napríklad taký stolný tenis sa stal mojou srdcovkou hneď od začiatku, aj keď, priznám sa, mi to s raketami veľmi nešlo. Princíp zostal od tenisu vo Wii Sports takmer nezmenený. Vyhodíte si loptičku, odpálite a hráte. Len pozor na loptičky prichádzajúce na backhand, hra má vt omto prípade trochu problém preniesť pohyb z Wiimotu. Tlačidlami A a B potom určujete silu úderu. Keď chcete vrátiť loptičku súperovi pomaly a rovno za sieť, tak pri jej odpálení držte A, pre ráznejšie vrátanie zas podržte B. Zo začiatku súpera takto ľahko zdoláte, len si treba dávať pozor, lebo presnosť s narastajúcou rýchlosťou klesá.

Skeet sa tiež oplatí spomenúť, nielenže musíte mieriť na ciele, ale aj si pred každou stanicou určovať veľkosť kurzora. Čím väčší kurzor, tým väčšia šanca trafiť cieľ. Jednoducho pri prechádzaní bodky čo najbližšie k stredu ukazovateľa srdca musíte stlačiť dané tlačidlo. Tiež disciplína nie je taká ľahká, ako sa na prvý pohľad zdá. Nakoniec perlička, pri ktorej sa viac ako len zapotíte; plávanie (hlavne štafeta dá človeku riadne zabrať). Tu hlavné husle hrá aj dobrý výber postavy, keďže s pomalou postavou, ktorá má navyše slabú hodnotu staminy, ďaleko nedoplávate. Hra vyžaduje v tejto disciplíne veľké množstvo úkonov s Wiimote a budete mať čo robiť, aby ste susedom vysvetlili, prečo ste včera večer behali pred TV ako blázon.

Ešte som dlžný vysvetlenie pojmu „dream events“, ide o rôzne šialenosti, napríklad beh na „dlhé trate“ obohatený prvkami prepožičanými z WipEoutu. Striedate pohyb Wiimotu a Nunchuku pre beh, stláčate B pre výskok nad prekážkou, analogom sa pohybujete na trati a tlačidlom A používate získané powerupy.

Ovládanie je šité na mieru Wiimote, no niekedy je až trochu prehnané. Vďaka jednoduchému, ale účelnému ovládaniu vám pohyby ovládača rýchlo prejdú do krvi, len pri viacerých úkonoch už nastanú drobnejšie problémy. Hra je koncipovaná skôr ako „party game“ (ostatne ako väčšina produkcie pre Wii), takže neváhajte zapojiť viac ovládačov a zavolať si pár ľudí, až vtedy to má tú správnu iskru a máte v izbe šialenosť prvej triedy. Čo sa týka dĺžky hry, tak vám vydrží na niekoľko dlhých večerov, ak si ju chcete prejsť sami, ale ako som už spomenul, jej sila tkvie hlavne v hre viacerých hráčov, vtedy sa zabáva ráta na týždne.

Technické spracovanie je na pomery Wii veľmi príjemné a roztomilé. Hra hýri všetkými možnými farbami a kopou detailov, ktoré si možno ani nevšimnete, ale určite sa cenia. Animácie postáv sú plynulé, nesekané, naanimované veľmi kvalitne. To isté sa dá tvrdiť aj o zvukovej stránke, ktorá sa nedá označiť za dokonalú. Jediné, čo by som v tomto ohľade mohol vytknúť je dabing postáv, ktorý pôsobí trochu, ehm, detsky a nevyspelo (detail, že samotný taliansky inštalatér Mario hovorí výrazným maďarským prízvukom radšej ignorujem). Dabing hodne pripomína slovenský dabing Pokémonov, čiže dosť slabota.

Vo výsledku tu máme veľmi kvalitnú párty hru, ktorá svojím rozsahom určite poteší každého, kto vloží disk do mechaniky. Jej hlavným deficitom je bohužiaľ silná frustrácia dostavujúca sa v niektorých chvíľach a v jej neprospech hovorí aj fakt, že ako „lonely wolf“ si síce zahráte do sýtosti, ale pravdepodobne sa skôr, či neskôr prejete. Bohužiaľ momentálne vychádzajú aj lepšie tituly a hra sa pravdepodobne v tohtoročnom pretlaku stratí.