MARIO AND SONIC AT THE OLYMPIC WINTER GAMES |
MARIO AND SONIC AT THE OLYMPIC WINTER GAMES |
Mario a Sonic boli po dlhé roky nezlúčiteľní hrdinovia vo svete japonských videohier. Ale keď Sega prestala vyrábať vlastné konzoly, Nintendo rado prichýlilo modrého ježka a navyše ponúklo lukratívny priestor v kalendári vydávaných hier i ďalšie výhody. Aj preto bolo fajn vidieť, ako sa pri veľkom Wii publiku mohli dať dokopy pre bláznivú športovú arkádu s olympijskou tematikou. Ich prvý titul bol solídnou kolekciou minihier – a keďže sa z nej predalo parádnych 10 miliónov kusov, nemohla si SEGA nechať ujsť príležitosť zarobiť parádne znova, keď už sú tie zimné hry. Je to tak, už na obale vidíte aj oficiálne logo.
Ako správna SEGA novinka, aj zimná olympiáda začína parádnym introm, ktoré, tipujem, zhltlo tretinu rozpočtu a predstavuje v ňom množstvo športov i pelotón animovaných hrdinov. Je to fajn otvorenie, kde vás čaká križovatka k trom možnostiam objavovania obsahu – Festival (hráte počas 17 dní olympiády a dosahujete najvyššie skóre), jednotlivé športy a Party Games.
Odporúčam začať od jednotlivých športov, kde dostane do krvi ovládanie, odhalíte disciplíny a možno si postupne odblokujete aj pár nových. Hra obsahuje 27 disciplín, no tie sú už od začiatku rozdelené do dvoch základných kategórií – reálne a snové športy. Do reálnych patrí 16 druhov deviatich športov, pri ktorých máte k dispozícii všetky okamžite. No ako v správnej japonskej hre, časť obsahu si treba zaslúžiť, a tam presne patrí jedenástka s bláznivými variáciami. Keď sa vám darí v reálnej verzii, potom si odblokujete snovú. Je to zaujímavý koncept, pretože zhruba 60 % obsahu máte po ruke, ale zároveň existuje motiváciu hrať a dosahovať najlepšie výsledky, aby ste sa dostali ku každej kategórii.
Deviatka športov ponúka rozličné stupne zábavy, ovládania i chuť hrať ďalej. Lyžovanie je štandard – či ide o zjazd alebo obrovský slalom, vašou úlohou je držať Nunchak a Wiimote pri sebe, perfektne štartovať a potom sa len triafať do bránok. Je to fajn disciplína, s trochou napätia, adrenalínu a vhodne nastavenou obtiažnosťou – ak iba fičíte dole, ste v strede tabuľky, ak sa snažíte, máte šancu postaviť sa na stupienky víťazov. Lyžovanie vo voľnom štýle alebo zdolávanie bubnov zase namiesto bránok nasadí skákanie vo vzduchu, kde otáčate Wimote a postavička môže predvádzať rôzne triky a získavať body.
Skoky na lyžiach nie sú tiež žiadnou novinkou a osobne mi pripadajú trošku fádne – opäť rozbeh v správnom čase, držanie rovnováhy a odlepenie sa v správnom momente a dopadnutie. Či spoločné alebo individuálne skákanie, už ste ich zažili a myslím, že aj v lepšom prevedení. Snowboarding je na tom máličko lepšie, hoci v skutočnosti ide iba o variáciu na existujúce disciplíny lyžovania, t.j. či už skáčete na rampe a predvádzate triky alebo sa rútite nadol svahom, je to v podstate len rovnaká zábava s inou doskou na nohách.
A preto poďme radšej na korčule, či sa Mario so Sonicom nepochlapia. Žiaľ, rýchlokorčuľovanie bolo pre mňa vždy veľmi frustrujúcou disciplínou (už na starých Winter Olympic Games!) a ani u novinky sa nedá veľmi chváliť, i keď je tu posun vpred. Problém je, že ovládanie nie je príliš intuitívne a ani zábavné. Striedanie mykania Wiimote, trasenia do strán a potom jeho mávanie do určených bodov v správnom čase vlastne berie zábavu z rúk hráča do prísneho režimu hry. Je to škoda, pretože sú tu tri dobré disciplíny – či už šprint na 500 alebo 1 000 metrov, resp. štafeta.
Je to paradox, no korčuľovanie nájde opodstatnenie a slušnú porciu zábavy, ale nie to, kde sa šprintuje – skôr to, kde sa skáče, ladí s hudbou a predvádzajú sa figúry. Krasokorčuľovanie prekvapí pri voľbe, kde si možno vybrať zo šiestich hudobných skladieb (Labutie jazero, Luskáčik, Ave Maria i Vivaldiho Jar). Samotná disciplína je kombinácia pohybu Wiimote na bodoch na ľade, skákaním v správnom momente, možnosťou robiť figúry či stáť na jednej korčuli a držať balans. Je to síce rovnaká náplň ako v iných športoch, ale oveľa lepšie skombinovaná a navyše hrá do nej patričná hudba. Páči sa mi aj jej variabilita – škoda, že lyžovanie nemá viac svahov, lebo krasokorčuľovanie svojou hudobnou šesticou ukazuje, že autori predsa len na určitú variabilitu mysleli.
Od tohto momentu už zábava prekvapivo stúpa. O curlingu som dlho veľa nevedel, až na to, že sa tam vrhajú nejaké balvany a potom šermuje s metlami, ale v tejto disciplíne som konečne pochopil. A je to celkom veľká švanda presne hádzať, metličkovať i vyrážať súpera z kruhu. Navyše disciplína obsahuje aj malého pavúka, takže hráte pár zápasov, aby ste sa dostali k zlatu.
Podobný pavúkový systém má aj ľadový hokej. Je to síce len arkáda, kde sa postavičky preháňajú po ľade, zjednodušene nahrávajú, strieľajú či bodyčekujú, no pretože tretina má len jednu minútu, hra sa často mení na pekne zbesilé stretnutia. Hneď v prvom semifinále som prehrával na začiatku poslednej tretiny 0:1, aby som dal svoj prvý gól 13 sekúnd pred koncom a na 2:1 zvýšil nenápadný Yoshi jedinú sekundu pred záverečným hvizdom! Myslím, že toto je tá pravá zábava, ktorú SEGA chce ponúknuť.
Na záver bežných športov sa núka dvojica v bobovej dráhe, takže či idete sólo alebo vo štvorici, čaká vás naklápanie celým telom s Wiimote v ruke. A je to celkom zábavná bodka za bežnou šestnástkou. Jedenástka snových športov neponúka ani tak variáciu na športy či ovládanie, ale kopu bláznivých prvkov. Napríklad zjazd obsahuje mäsožravé rastliny, bomby, zber krúžkov zo Sonica a iné bonusy. Úprimne, je to celkom milé spestrenie, ale opäť platí, že zábavnosť disciplín varíruje.
Čo sa rozhodne nedá povedať o Party Games. Táto kategória obsahuje totálne iritujúce tri kategórie, pričom spomeniem len jednu za všetky – Baloon Attack. V nej ide o súťaženie v športoch, pričom za vaše umiestnenie získavate počet snehových gúlí, ktorými potom hádžete do balónov a čím viac ich trafíte, tým viac bodov získate (bingo!). A hop sa opäť na svah, získať body, gule a opäť ich hádzať. To je krásna ukážka, ako už Nintendo svoju arkádovosť nadobro prepísklo a stráca zmysel i zábavnosť.
Ovládanie všetkých športov prebieha klasicky cez dvojicu Nunchak-Wiimote, ale k dispozícii je aj podpora Balance Board z Wii Fit. No tá akoby tvorí samostatný mód hry, pretože si ho vyberáte hneď na úvodnej obrazovke a ponúka 14 z 27 športov. Množstvo športov sa na Balance Board ovláda lepšie a je to cítiť aj na výsledkoch. Napríklad na boboch som sa nikdy nevedel dostať z druhého miesta, keď som skúšal Wiimote, ale na Balance Board sa mi to podarilo skôr. Zakomponovanie podložky je teda fajn, nie je iba na okrasu, akurát je škoda, že ostáva v samostatnom móde a nie celistvo v celej náplni – napríklad na Festivale, teda celkovej olympiáde si na doske nezahráte.
Zloženie hrdinov vás už na druhýkrát neprekvapí: všetci známi zo svetov Maria a Sonica sa vracajú v plnej paráde. Opätovne sa núka zakomponovanie vlastného Mii, čo je celkom vtipné, napríklad na štvorbobe, kde súťažíte vy, Vector, Peach a Yoshi. Táto totálne infantilná, ale inak milá zábava prekvapivo funguje – a čím radšej máte tieto postavičky, tým viac vám bude imponovať celá hra.
Mario And Sonic at the Olympic Winter Games je teda celkom dobrá kolekcia minihier. Určite sa mi pozdáva viac ako sterilný Vancouver 2010, no oproti prvej olympiáde s postavičkami ponúka síce fajn variácie (menej frustrujúcich hier, zakomponovanie Balance Board), ale už nie toľko originality a neohúri. Ale keď sa dostane na polovičnú sumu a mali ste radi prvú olympiádu, nájdete tu dosť podobnej zábavy.
RECENZIE HRÁČOV |
Wii
DS Vývoj: SEGA / LOGUS / Nintendo Štýl: Šport Web: domovská stránka hry
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|