Virtuálna zábava bola dlhú dobu pomerne konzervatívna, bez náznakov inovácie, nápadu, revolúcie, ktorá by ju posunula o ďalší level vyššie a vyviedla zo zaužívaného stereotypu. Drvivá väčšina kritikou chválených a inovatívnych produktov (či už HW, alebo SW) komerčne neuspela, čiže kvôli zaisteniu neopakovania neúspechu sa zas len vsádzalo na tisíckrát prevarenú (a už aj mierne zapáchajúcu) spodnú bielizeň. Spomínanú revolúciu sa do reality snažilo previesť japonské Nintendo a tak takto pred málo viac ako rokom uzrela u nás svetlo sveta konzolka Wii.

Už základný koncept okrem revolučného ovládania si zakladal hlavne na zábave pre väčšie množstvo ľudí pred jednou obrazovkou. Jedným z prvých obrovských titulov, ktorý dokázal pred obrazovkou rozhýbať aj ten najlenivejší zadok bol štvrtý diel slávnej série Rayman s podtitulom Raving Rabbids. Zbierka minihier pre partiu hráčov síce pod prísnym okom nejedného kritika až tak neuspela, ale išlo o masovo úspešný titul portovaný na iné platformy.

Hra na hráčov útočila už dlho pred vydaním a ak si dobre pamätám, tak aj sectorácky Event bol tohto roku plný plagátov práve tohto počinu. Vychádzal jeden trailer za druhým, v každom sa parodovalo niečo iné a bolo jasné, že hra to vezme priamym útokom na naše bránice. Spider-Man, Transformers či legendárna Tour de France (asi najlepší herný trailer, aký som kedy videl), proste nič nezostalo nepovšimnuté, už bolo len otázne, ako sa s touto záležitosťou frantíci z Ubisoftu potrápia.

V minulej časti vykosteneho hlavného hrdinu Raymana uniesli šialené králiky a podrobili ho viacej úlohám, ako Cézar Asterixa. Tentoraz takí skromní tí chlpatí hajzlíci neboli a rovno to zobrali na Zem útokom, teda presnejšie hlavne Francúzsko, domovskú krajinu Ubisoftu. Invázia sa začína, pohodlne sa usaďte a počas jazdy prosím nevystupujte a nepožívajte alkoholické nápoje (zvýšené riziko úrazu zaručené).

Na modrej planéte sa to hemží ušatými chlpáčmi a jediný, kto môže pomôcť, je Rayman – koniec príbehovej zložky hry. Tu sa na celistvosť a „tmel“, ktorý spája jednotlivé časti naozaj nehrá. Bohužiaľ to je najväčšia slabosť hry. Prospelo by jej, keby mala okolo jednotlivých eventov aj istú omáčku, predsa len idú špagety ľahšie dolu krkom, keď na ne čosi kydnete. To je jedna vec; druhá, čo by sa dala vytknúť, je neladenie minihier s príbehom hry. Ako príklad si zoberme, že náš hrdina spolu s králikmi tancuje na ulici v daždi a podobne. Je hádam logické, že keď už sa tých zmätkov treba zbaviť, tak s nimi nebudete tancovať. Aby článok nepôsobil tak pesimisticky, tak musím dodať, že absencia „tmelu“, ktorý by hru robil celistvejšou a komplexnejšou v konečnom dôsledku až tak nevadí, keď zoberieme do úvahy zameranie a štýl hry. Tu ide o kryštalickú hrateľnosť v najčistejšej podobe obohatenú o množstvo zábavy, bohužiaľ všetko ostatné chýba.

Kto sa dostal do styku s predchádzajúcim dielom, tak má poňatie o čo ide, pre tých, čo nevedia, o čom sa točí, dávajte pozor. Hra je vlastne kompilácia obrovského množstva rôznych minihier od vcelku normálnych, až po šialenosti, pri ktorých budete krútiť hlavou frekvenciou novučkej karbobrúsky zo skladu. To je ale nepodstatné, dôležité je množstvo zábavy, čo vám táto kompilácia prináša. Ak vám to ešte nedošlo, tak k hraniu si pozvite susedov z okruhu minimálne 50 metrov, pretože toto je riadny „grupáč“.

Tentoraz v hernej ponuke absentuje akékoľvek spojenie sérií minihier, čiže len prichádzate do hernej ponuky, vyberáte možnosť Trips a idete podľa jednotlivých kontinentov. Vyberiete si single, alebo multiplayer a to je tak všetko. Ďalšie herné možnosti pozostávajú z toho, čo sa vám podarí postupom času odomknúť.

Kontinenty sú v hre 4: Severná a Južná Amerika, Európa, Ázia; po ich prejdení sa vám odomkne ešte aj bonusový s názvom Tropic. Keď sa vám túto časť hry podarí prejsť na úrovni Normal na hi-score a už vás to začne nudiť, tak tripy si môžete aj sami navyberať do vášho kontinentu, alebo si jednoducho v možnosti freeplay vyberiete len jeden, ktorý si chcete skúsiť.

Niektoré minihry už v predchádzajúcej časti nedávali zmysel, no tentoraz sa hlavou nakrútite ešte viac. Ľudia z Ubisoftu musia mať parádne firemné párty. Kladom je, že nedochádza k opakovaniu obsahu z prvej časti a každá jedna je originálna. Raz fackáte malé deti v autobuse, keď kričia. O niečo neskôr hádžete v škole po profesorovi papiere, keď sa k vám otočí chrbtom. Potom zas nosíte občerstvenie, odpaľujete nálože, telefonujete, tancujete, plávate a podobne, je toho obrovská kopa. Ani medzi jednotlivými tripmy nenájdete dva rovnaké a keď už, tak sú si podobné len minimálne, čiže sa nemusíte báť, že by sa vám úlohy v nich často opakovali.

Úlohy sú však väčšinou trápne jednoduché a ani voľba Normal mode tento problém veľmi nerieši, náročnosť hry sa zmení iba minimálne. Kontinenty sú zakončené veľmi zábavnou rytmickou minihrou, v ktorej si vyberiete nástroj a proste hráte song, popularita Guitar Hero asi nedala autorom zaspať a tiež si chceli aspoň trošku prihriať svoju polievočku.

Jednou z vecí, ktoré si počas hry odomykáte, sú aj strieľacie minihry známe už z prvej časti. Trochu to v človeku až evokuje názvy automatoviek typu House of the Death a podobne. Tým z prvej časti akoby z oka vypadli, no aj napriek tomu sa podstatne líšia. Na konci vás vždy čaká istý „boss“, sú aj kratšie, menej zbesilé, máte viac času a ich grafiku môže závidieť aj najnovší hit Crysis – nachádzate sa totiž v skutočnom prostredí niekde vo Francúzsku (hlavne Pariž) a to je doplnené o animovaných králikov, ich vzduchoponorky a ostatné detaily. A vyzerá to sakra dobre! Berte svoj záchodový zvon a hor sa do akcie. Bohužiaľ ani táto časť hry nevyniká vo svojej dĺžke a tak na ich spočítanie si vystačíte s veľmi malou matematikou, dokonca s tou najmenšou.

Jediné, čo vás v hre ženie dopredu sú odomykateľné položky. Okrem spomínaných minihier už toho veľa nie je, tradične kostýmy pre Raymana a králikov, songy v jukeboxe a to by bolo asi aj všetko. Systém motivácie má hra silno prepracovaný až do najväčších podrobností. Samozrejme myslené značne ironicky. V čom zas hra vyniká, je humor. Hra paroduje všetko, čo sa momentálne dá, aj nedá. Uťahuje si hádam z celého terajšieho portfólia firmy, takže v hre narazíte napríklad na Altair králika, Teenage Mutant Ninja Rabbid, a mnohé iné. O tom, že eventy humorom priam prekypujú, je asi písať zbytočné.

Čo sa technickej stránky hry týka, tak sa toho veľmi nezmenilo. Ovládanie stále rovnako prirodzené, človek sa doň okamžite dostane. Grafické spracovanie sa nachádza niekde v štandarde konzoly Wii, bohužiaľ progres oproti minulému dielu zaznamenáte minimálny. Zvuky v hre, kašlime na ne, radšej rozoberiem songy. Zahráte si klasiky ako Satisfaction od Rolling Stones, Smoke on The Water od Deep Purple a ešte iné, no tie nie sú až tak notoricky známe.

Výsledné hodnotenie berte s rezervou. Hra je dosť oklieštená a tie chyby ani nemajú kde byť. Šestka je poctivo zaslúžená, berte to ako množstvo zábavy bez všetkej tej omáčky okolo. K hraniu si ale bezpodmienečne niekoho musíte prizvať, keďže človeku samému dlho nevydrží a ani si ju toľko neužije. Trošku väčšia náročnosť, podstatné predĺženie hracej doby a hodnotenie by bolo podstatne vyššie.