John Mullins a jeho tajná organizácia The Shop kedysi v dávnych dobách, kedy o premakanej fyzike či pixel shaderoch ešte nebolo ani chýru ani slychu, vzbudzovala v radoch FPS fanúšikov nebývalý obdiv, a to hneď na niekoľkých frontoch. Okrem strhujúcej atmosféry a výborne nadizajnovaným misiám predmetný titul Soldier of Fortune vynikal predovšetkým ultrarealistickým modelom zranenia, kde odstreliť protivníkovi ruku či nohu nepredstavoval ani najmenší problém. Navyše, zranenia boli doprevádzané doslova potokmi krvi, čím si titul de facto získal prvenstvo v naturalistickom zobrazení brutality, ktoré už pravdepodobne ani nie je možné prekonať.

Po úspechu jednotky potom samozrejme nasledovalo pokračovanie, ktoré síce neohúrilo singleplayerom, ale vďaka kvalitnej hre viacerých hráčov si vydobylo dostatok pozornosti. Nanešťastie, to nemožno konštatovať aj o práve vydanom treťom pokračovaní, ktoré okrem nálepky BUDGET neponúka absolútne žiaden pádny argument, pre ktorý by jeho zahratie čo i len stálo za povšimnutie. A obzvlášť to platí teraz, kedy je trh žánrom FPS doslova preplnený. O tom sa presvedčilo aj slovenské štúdio Cauldron.

Ak by som mal jedným slovom vystihnúť tento nepodarok, bolo by to slovko klišé. Teda pardon, KLIŠÉ. Všetko, čo je u FPS titulov akýmsi evergreenom, je prítomné aj tu. Akurát v trošku odlišnej kvalite, myslené samozrejme tej horšej. O tom, že asi nebudem ďaleko od pravdy, vás ihneď presvedčí samotný príbeh, opäť čerpajúci zo všetkých možných príbehov, ktoré sme počas našich herných životov stihli absorbovať. Drobná zmena nastala na poste hlavného hrdinu (nie, ten nesympatický, fúzatý ujo s klobúkom má pre tentokrát dovolenku), ale inak sa jedná o to isté, ako v miliónoch iných FPS – teroristická hrozba, zrada, intrigy, prekvapivé odhalenia. Škoda len, že nič z toho nie je v Payback podané tak, aby to dokázalo zaujať.

Mizivé percento dynamických animačiek je tu kompenzované na výsosť trápnymi dialógmi, neraz podčiarkovanými aj nejakým tým nevhodným skriptom. Práve u nich je vidieť priepastný rozdiel medzi budgetom a AAA titulom. CoD4, nedávna pecka z dielne Infinity Ward, je na nich masívne stavaná, ale narozdiel od Paybacku ich majstrovsky využíva pre dramatizáciu situácie, čím udržiava hráča neustále v napätí a strehu tak, že si to hráč ani len neuvedomuje. Tu je to riešené spôsobom náhodného výberu a tak väčšina skriptov nielenže pôsobí ako päsť na oko, ale neraz vás dokonca tak vyruší, že nestihnete uskočiť pred letiacimi guľkami, predzvesť ďalšieho z mnohých bolestných reštartov.

Apropo, naskriptované scénky. Na náhodne sa objavujúcich nepriateľov, ktorí sa znenazdajky vynoria zo vzduchoprázdna sa ešte u takýchto low-end titulov dá zvyknúť. Ak sa však vojaci nedokážu sami aspoň ako tak rozhodovať o svojej pozícii a o svojich činnostiach, je to skutočne na pováženie. Predstavte si napríklad taký C&C Tiberium Wars. Postavíte si výrobňu tankov a zadáte jej waypoint, kde sa majú vyprodukované jednotky po tom, ako zídu s výrobnej linky, presunúť. Tak a na rovnakom princípe je stavaný aj respawning nepriateľov v Payback. Jednoducho nabehnete do nejakého tábora a v tom sa zo stanov rozbehnú vojaci k pevne stanoveným bodom, ktoré im určil sám veľký dizajnér. Kebyže ale v okamihu stretu s vašou maličkosťou zareagovali paľbou prípadne úhybným manévrom, bolo by to všetko v poriadku.

Oni si pekne bez ohľadu na to, že ich už veselo masakrujete, dobehnú najprv na svoje stanovisko, a až potom vás ako tak zaevidujú. Zvyčajne už ale dávno krvácajú na zemi, keďže ich preddefinované cesty sú nepochopiteľne rozmiestnené kilometre ďaleko. Počas hrania neraz dochádza ku komickým situáciám, kedy k vám naproti s otvorenou náručou beží tucet teroristov a vy sa im v dôsledku zmeny pozície zdvorilo uhnete, aby ste im hneď nato vysypali celý zásobník do chrbta. Skrátka, šialený svet.

Po zadu za “vynikajúcimi“ skriptami a patrične “kvalitnou“ AI neostala ani samotná singleplayerová kampaň, svojou linearitou prekonávajúc všetky priamočiare akcie, aké tento svet kedy videl. Je jedno, či ste v meste, osade, alebo džungli, hra vás prostredníctvom okatých zábran núti ísť len po dopredu vyznačenej trase, vďaka čomu nemôže byť o znovuhrateľnosti ani len reč. Obzvlášť v pralesoch je obmedzenosť priestorov doslova zarážajúca a dokonca sa mi stalo, že som pred nepriateľskou paľbou ani poriadne nemohol manévrovať, tak úzky koridor mi autori pre slobodný pohyb nechali. Náplň väčšiny misií už potom predstavuje len dômyselný vrchol tuctovosti a keď vás to strieľanie miliónov protivníkov či obzvlášť debilné eskortovanie VIP ešte neomrzelo, v SoF: Payback sa tomu určite tak stane. O veciach ako podivná prázdnosť a odduševnenosť lokácií či nepekne podvádzajúci nepriatelia už radšej zdvorilo pomlčím.

Našťastie, každá minca má dve strany a tak aj tretie pokračovanie SoF prináša niekoľko pozitív, vďaka ktorým ako celok nepôsobí tak zúfalo, ako väčšina lacných budgetoviek. Jednoznačne najväčším a zrejme najzábavnejším lákadlom tohto titulu je bezrozmerná miera brutality, s akou môžete vašich protivníkov doslova rozobrať. Množstvo zásahových zón v spojení s kvalitnou fyzikou vykúzli na vašich monitoroch nefalšované krvavé orgie a hra v násilí ide dokonca tak ďaleko, že ani vojak po ustrelení oboch horných končatín neskape, ale ešte chvíľku veselo pobehuje po bojisku, s cieľom nájsť si svoje amputované údy! Mierne úsmevne pôsobí animácia explózie hlavy po vydarenom headshote, ale keď mám byť úprimný, sú to práve rozmanité a vskutku zábavné animácie smrti, ktoré ma pri hre udržali až do samého konca. Okrem toho si výraznú pochvalu zaslúži aj slušný arzenál strelných zbraní, ktoré okrem bonbóniku v podobe modifikovateľnosti poskytujú predovšetkým kvalitný zážitok zo streľby, takže tie hodiny a hodiny zabíjania vás rozhodne neunudia k smrti.

Vidím dve chodiace mŕtvoly... bezruké a bezhlavé, podotýkam

A tu vidíte rozpadávajúce sa telo malomocného. Či nebol malomocný?

Interiérov si v tejto hre veľa neužijete, ale krvavý kúpeľ, to áno.