Trend zvyšovania nárokov na výkon počítačov v závislosti od veku herného titulu je nezastaviteľný. Technológie si žiadajú čoraz viac a zdá sa, že ich hlad je nekonečný a smäd neutíšiteľný žiadnym z upgradov. Tento scenár je najsmutnejší v žánri adventúr, kde nie sme zvyknutí na polygónové bomby, realistické zobrazenie textúr a na milimeter presné výpočty svetla derúce sa spomedzi listy paliem. Predrenderované pozadia sú raz predrenderované a polygónové postavičky nemajú šancu zamestnať systém až tak, že sa zadýcha.

Dnes akákoľvek adventúra kladie primerané nároky na hardvér, pričom kvalitatívne je niekoľko rokov stále pozadu. Prakticky od Syberie nás nedonútilo nič otvoriť sánku dokorán (samozrejme okrem Tungusky a Runaway 2) a to od uvedenia zásadného dvojdielneho diela epických rozmerov Benoíta Sokala uplynulo bezmála šesť rokov. Adventúra Undercover: Operace Zimní Slunovrat je nielen že pažravejšia, čo sa týka systémových prostriedkov, ale aj horšia po kvalitatívnej i kvantitatívnej stránke ako šesťročná „vykopávka“ Syberia.

Druhej svetovej odzvonilo

Undercover má problémy s detekciou grafického subsystému a z toho aj prameniacej nefunkčnej časti v nastavení kvality obrazu. Tváre protagonistov sa po spustení skrivili do podivnej grimasy, polygóny nabrali podivných prasačích tvarov (prišli o oči atď.), z prostredí vypadli vrstvy a nahradila ich nechutná farba, pričom tu nenarazíte na pokročilé efekty ani na skrolovacie obrazovky, ani na volumetrickú hmlu či odrazy vyžadujúce zapojenie pokročilých shaderov. Hra aj po štyroch inštaláciách na dvoch systémoch odmietala spustiť antialiasing, či donútiť postavy, aby vrhali do prostredia tiene. Navyše herný kód často končil pádom do systému, čo nepoteší, ak vám ukladanie pozície nič nehovorí.

Problém však môže byť na strane mojich prijímačov. Tak či onak, chýbajúce efekty by prostrediam na kráse veľmi nepridali. Autorský tím predkladá sterilnú zmes, ktorou nič nepokazí, ale zase ani vodu nenamúti. Tradičná zostava prostredí v spojení s plytkým scenárom vytvára rýchlo prchajúci zážitok už tesne po dohraní. A pritom v námete z prostredia špiónov driemal silný potenciál a dalo sa z neho vytrieskať oveľa napínavejšie dobrodružstvo, ako suché pátranie po tajnej superzbrani nacistov doplnené ešte suchším anglickým humorom.

V hre sa to hemží špiónmi, tajnými agentami a jednou zbraňou, ktorá môže zmeniť vývoj druhej svetovej vojny a drasticky nakloniť šťastenu na stranu Nemcov. Prevratná technológia vyvoláva strach v očiach spravodajských agentúr, ale vám bude predstavená ako niečo samozrejmé a nevyhnutné. Postava Johna Russella, znudeného profesora, ktorý je do terénu vyslaný spolu s vycvičeným špiónom anglickou MI6, aby našli, overili pravosť a nakoniec zlikvidovali zbraň, je typickým predstaviteľom všade som bol, všetko viem.

Nefungujúca chémia 

Ponúkaná rivalita medzi mozgom profesora, jeho teoretickými vedomosťami a svalmi špióna zostala opomenutá. Chránenca opúšťajú postavy práve v okamihu, keď ich najviac ako nováčik v teréne potrebuje. Lakonicky povedia, že nájdu spôsob, ako sa dostať do stráženej budovy a potom vás nechajú s tonami predmetov premýšľať, kam odišli, keď stojíte pred jediným vchodom k tajným dokumentom. O spolupráci či nebodaj zapojení špiónskych ručičiek k dielu (až na jednu výnimku) nemôže byť ani reč. Všetka špinavá robota leží na vašich pleciach a všetku si budete musieť povinne a pracne odkrútiť.

John Russell sa bez slova púšťa do čohokoľvek, či už je to odlákanie snipera, zlikvidovanie stráží, snorenie v stráženej budove, deaktivácia bomby, miešanie chemických koktejlov a iných pre kravatového profesora bežných činností. Problémy a hádanky sa držia logiky, ale ich charakter nezodpovedá aktuálnej situácii či osobnosti postavy. Do skrinky z tenkého plechu by ste sa dostali skôr vylomením ako hľadaním drobného kľúčika, vojakov spred stráženej budovy odlákali komplikovanou diverznou akciou s pomocou ďalších postáv ako namontovaním gumovej hadičky na neviditeľný držiak a vystreľovaním kamienkov.

V Undercover sa bežne stretnete s pixelhuntingom a to dokonca v takej podobe, že po predmetoch budete pátrať doslova po milimetroch. Prázdne polygónové schránky, ktoré sa tu nechávajú nazývať postavami, sa s vami nepodelia o nápady ani nenaznačia riešenie daného problému. Počas rozhovorov z nich nevypáčite nič a ani sa nič o nich nedozviete. Zostáva vám tak skúšanie desiatok predmetov v preplnenom inventári vzájomne kombinovať a používať ich na hotspoty, ktoré by sa mali zvýrazňovať v móde pre začiatočníkov. V mojom prípade sa tento režim nedal vôbec zapnúť.

Neviem, kde je moje miesto

Undercover patrí medzi tie predvídateľné seriály, kde dopredu viete, čo sa stane. Jasné, že profesor zabráni hrozbe, že možno dôjde k ťuťu muťu s agentkou, ktorá tu hrá tretie husle, ale neviete ako, kedy a či vôbec. Nie je to zrovna hra, u ktorej by ste žasli, alebo zízali prekvapením na rozuzlenie. Po dohraní vám zostane na jazyku pachuť cukrovej vaty, ktorá vám už minule nechutila.