RollerCoaster Tycoon bola jedna z mojich najobľúbenejších budovateľských stratégií. Nie preto, že ju mal na svedomí otec tohto žánru, ale preto, lebo svojou prepracovanosťou mi poskytla také možnosti, aké dovtedy neponúkal ešte žiaden iný titul. A okrem toho som si ju doniesol až z Anglicka, takže nevenovať jej dostatok pozornosti som považoval za smrteľný hriech. Nasledovali rôzne datadisky, prvé a druhé pokračovanie a keďže sa následne séria začala uberať nežiadúcim smerom, práve tretí diel bol tým posledným, ktorému som obetoval nekresťansky veľa času.

Čo je ale na tejto sérii ešte tak zaujímavé? No predsa prostredie, v ktorom sa odohráva. Horské dráhy, ruské kolá, rôzne nadhadzovadlá a vyprázdňovače žalúdka, desiatky rozličných stánkov, toalety, smetiaky, lavičky, šable na chodníkoch... no povedzte, ktorý stratég by si tak atypický svet nezamiloval? Práve vďaka nesmiernej popularite sa autori tejto ságy nechcú za žiadnych okolností vzdať, čo rozhodne nemusí byť pre dobro veci. Je to ale prípad aj voľného pokračovania s názvom Thrillville: Off the Rails, ktoré sa viac než na čokoľvek iné zameriava na rodinnú zábavu, toľko nenávidený slovný zvrat medzi hard core obecenstvom? Odpoveď je jednoduchá a rozhodne vás (tak ako aj mňa :-)) prekvapí – nie.

Musím uznať, že som k tomuto pestrofarebnému detsky ladenému titulu pristupoval zo značným dešpektom. Veď predsa, ako mohli autori tak úžasne prepracovanú manažmentovku pretvoriť do niečoho tak malicherného? A vidíte, predsudky boli zbytočné. To, že sa séria vydala odlišným smerom, je dané predovšetkým požiadavkami konzumentov a tak ako sa menia trendy v móde, to isté sa deje aj v prípade hier. Z toho dôvodu nemôžem autorom tak drastické zmeny ani náznakom zazlievať. Ba naopak! Dokonca som sa pristihol, že jednoduchšie ladenie titulu ma bavilo omnoho viac, než zložité riadenie a správa, akou sa vyznačovali zábavné parky minulých dielov. Práve o zábavu ide v tej najväčšej možnej miere a z tohto hľadiska sa Thrillville jednoznačne podaril.

Ako je už u „tycoon“ style hier zvykom, základnou singleplayerovou náplňou nie je nič iné, než budovanie obrovských zábavných parkov po okraj naplnených tými najrozmanitejšími kolotočmi, aké kedy tento svet videl. Thrillville nie je z tohto hľadiska výnimkou a tak vás vo vskutku mohutnej kampani čaká pätica rozsiahlych parkov, každý ešte navyše podelený na trojicu tematicky odlišných zón. Tie si zákonite sprístupníte až dosiahnutím určitej úrovne návštevnosti, prosperity či iného ukazovateľa, ktoré si už klasicky zvyšujete, či už výstavbou atrakcií alebo ekonomickým riadením jednotlivých prevádzok. Stanovenie ceny a kvality produktov, marketingová reklama či v neposlednom rade nepopulárne požičiavanie peňazí, to všetko ostalo v rámci tejto série pekne po starom, až na drobnú skutočnosť, že tentokrát nie je manažmentu venovaná až taká pozornosť ako minule. Hra sa totižto svojim zameraním skôr blíži SimTheme Parku než RollerCoasteru, o čom vás presvedčí nielen spomínaná ekonomická zložka, ale aj celkový look parkov a atrakcií.

Keďže povinnosti spojené s riadením a správou parku doznali značného okresania, zákonite sa to muselo vykompenzovať v inej zložke. K tej sa ale dostaneme až o chvíľku, pretože bez vybudovaných atrakcií to skrátka nepôjde. A tu prichádza na scénu jedna z hlavných atrakcií, ktorou sú prekvapivo, atrakcie samotné :-). Od obyčajných centrifúg, lietajúcich kobercov, ghost shipov a ruských, prípadne „ferish“ kolies sa postupným vyvíjaním stále nových a nových zariadení dostanete až k atrakciám, predstavujúcich súčasný vrchol na poli takejto formy zábavy. Samozrejme, nechýba ani patrične rozmanitá zmes rozličných obchodov a fast foodov, takže ak do týchto zariadení dostatočne investujete, budete mať o stabilný prísun peňazí aspoň čiastočne postarané.

Klasickým vrcholom dizajnérstva zábavných parkov sú potom horské dráhy. Osobne sa síce od takýchto šialeností držím čo možno najďalej (to viete – skúsenosť so zavesenou dráhou ma navždy poznačila), ale to mi nebráni v tom, aby som sa s nimi dostatočne nevyšantil vo svete virtuálnom. K dispozícii je pestrá škála v praxi bežne používaných technológií, ako napríklad drevené dráhy, zavesené, stojacie či vodné, ktoré sú navyše doplnené o špecifickú triedu Whoa coasterov, popierajúcich akékoľvek zákony fyziky. Samotný mechanizmus budovania dráh je aj napriek bujarému grafickému stvárneniu dostatočne komplexný nato, aby umožnil hráčom výstavbu dráh, o ktorých sa ešte nikomu nesnívalo. A milý bonus? Ak vám náhodou zakončenie dráhy nevyjde, pokojne ju nechajte tak. Narozdiel od minulých dielov sa podobný závažný konštrukčný nedostatok nepremení na tragédiu, ale na ďalšiu veľmi populárnu atrakciu, pri ktorej bude každému decku minimálne na zvracanie (a ich rodičom minimálne na umretie).

Je jasné, že po adrenalínových zážitkoch na horských dráhach neostanú vaše chodníky čisté a preto príde na rad najímanie nových zamestnancov. Upratovači, technici či zabávači tak dostanú priestor na sebarealizáciu a ak si myslíte, že to bude bez vašeho pričinenia, hlboko sa mýlite. Vtip je totižto v tom, že akákoľvek viac či menej dôležitá aktivita si vyžaduje vašu pozornosť. Prečo? Pretože – a teraz sa dostávam ku koreňu veci – hra je de facto akýmsi mega balíkom minihier veľmi efektne integrovaných do samotného herného konceptu. To znamená, že jednotlivé minihry sa týkajú presne tej sféry, kvôli ktorej ich robíte a nejedná sa o výmysly, ktoré boli do hry pridané preto, lebo to niekoho len tak napadlo. Okrem hier spojeným s manažovaním parku sa ale samozrejme dočkáte aj nespočetného množstva tých atrakciových, častokrát vykrádajúcich všetky populárne žánrové tituly dnešnej doby. A keďže sa jedná o hry skutočne zábavné, aj tá po čase sa objavujúca stereotypná hrateľnosť veľmi ľahko stráca na význame.

Popri rozmanitosti a chytľavosti minihier je nemenej dôležitou súčasťou tohto titulu aj vlastná skúsenosť, prezentovaná v podobe možnosti navštíviť svoj park osobne. Ani nemusím poznamenávať, čo všetko si následne budete môcť dovoliť. Od priameho kontaktu s návštevníkmi (so vcelku prepracovanými dialógovými možnosťami, priamo poukazujúcimi na slabé stránky vášho parku) cez spomínané minihry, až po jazdu na horských dráhach, ktorá má k tej skutočnej až prekvapivo blízko. Samozrejme, veľa pri tom zohrá aj veľkosť vášho zobrazovača, kde na plátne s uhlopriečkou 3m je hrozivý looping na dráhe predsa len pútavejší, než na šumítku s mizivými 55 cm. A ak by som mal autorom poradiť ešte jednu vychytávku, bola by to integrácia 3D technológie (veď viete - modrá-červená), vďaka ktorej by sme si celé to bláznivé jazdenie hore a dole užili približne v rovnakej intenzite, ako v skutočnom svete. Síce nie som odborník v danej problematike, ale rozhodne by také niečo nemuselo byť od veci.

Grafické stvárnenie poukazuje na dve veci – generalizáciu a celkové zjednodušenie titulu, ako aj orientáciu na publikum mladšieho veku. Osobne nemám ani s jednou uvedených skutočností problém, čo ale zákonite nemusí platiť u veteránov žánra, zvyknutých na sparťanský look svojich dlhoročných miláčikov. Samotné stvárnenie sveta zábavných parkov si ale zaslúži výraznú pochvalu, keďže v tej pestrofarebnej zmesi farieb sa nestratila potrebná komplexnosť, tak príznačný to znak minulých dielov série RollerCoaster. Výborným dojmom na mňa zapôsobilo aj stvárnenie jednotlivých minihier, ktoré je v rámci všetkých 50 kúskov natoľko diferencované, že problémy so zamieňaním tej ktorej hry tu v žiadnom prípade nehrozia. Atmosféru žijúceho zábavného centra potom okrem návštevníkov a výborne rozanimovaných atrakcií dopĺňa pozitívne ladený soundtrack, vhodne dotvárajúci už tak výborný feeling z hry. A keďže Thrillville nežmýka výkony Xboxu ani náznakom, o laggoch sa na tomto mieste pre tentokrát nedočítate.

Zameranie na mladšie publikum je bezosporu odvážnym smerom, akým sa kedysi hard core tycoonovka rozhodla vydať. Na jednej strane tony zábavy s atrakciami a minihrami, na druhej až príliš detské stvárnenie, doplnené o značne degradovaný manažment. Výsledný dojem z hry teda záleží predovšetkým od toho, do akej miery ste ochotní pre zábavu obetovať aj nejaký ten prepracovaný prvok. Osobne si ale myslím, že nejaký ten poľahčujúci faktor na úkor hrateľnosti ešte nikomu neublížil.