Séria Castlevania je v hernom svete známa už dlhé roky. Keďže nepatrím k tým najstarším, tak je dokonca staršia ako ja. Nie, počkať. Ona je nielenn známa, ale aj neskutočne obľúbená a veľmi uznávaná. Časom si stihla vybudovať silnú značku, záruku skvelého herného zážitku. Bežne nenájdete hernú (ani iné druhy zábavy nie sú výnimkou) sériu, ktorá by to úspešne tiahla už 22. rokom a aké čaro upútalo hráčov kedysi dávno, to sa snaží ukázať táto kompilácia.

Ak patríte medzi tých, čo nevedia, o čom táto hra je, tak vám asi aj uniká zmysel použitia slova kompilácia. Dracula X Chronicles je totiž zbierkou 3 hier. Hra samotná je remakom legendy Rondo of Blood z roku 1993, ďalšie 2 si potom môžete počas hrania odomknúť a verte, že ide o klasiky všetkých klasík. Nájdete tu pôvodnú TurboGrafx CD verziu Rondo of Blood a (poprosím aspoň na chvíľku zatajiť dych) pôvodnú PSX verziu klasiky Symphony of The Night z roku 1997. Naskytla sa tak jedinečná príležitosť zahrať si 2 nezabudnuteľné legendy, jednu navyše aj v modernom prevedení. Rondo of Blood navyše hráča zavedie do úplných počiatkov série, keďže v rámci nej ide o poslednú hru neobsahujúcu RPG prvky, čiže ide o starú dobrú akciu z prvej polovice 90-tych rokov so všetkými náležitosťami. No poďme radšej pekne poporiadku.

Pôvodný Rondo of Blood a samozrejme aj hlavná dejová línia Dracula X Chronicles sa točila samozrejme okolo jedného člena rodiny Belmontovcov. Mladý Richter sa musí postaviť Drakulovi, aby zachránil milovanú Annette. To by znelo ešte dosť tradične, no Drakula sa na svet nedostal len tak náhodou. Bol výsledkom pomätenia jedného kňaza, ktorý sa takýmto spôsobom snažil spasiť ľudstvo a zbaviť ho jeho hriechov. Vedľajší efekt krvavej očisty vládcu Transylvánie v podobe teroru a smrti už asi do úvahy nebral. A práve tu, na ceste do Transylvánie, do deja vstupujete v koži hrdinu a najbližších niekoľko hodín o vás okolitý svet počuť nebude.

Hra sa drží štandardného, zaužívaného konceptu akcie z doby svojho pôvodného vzniku. Z boku videná svižná akcia s príbehovými vložkami v „prestrihoch“ s pomerne malým množstvom herných možností, no aj napriek tomu napínavá a neskutočne chytľavá. No ešte stále som nespomenul hlavnú devízu hry a aj jej najcharakteristickejšiu črtu. Tou (ako bolo v danej dobe dobrým zvykom) je vysoká obtiažnosť. Úprimne, niekedy až neúmerne vysoká. No tu som (pri mne nečakane) narazil na zaujímavý úkaz. Osobne totiž naznášam ťažké pasáže a neúspech vo mne vyvoláva silnú frustráciu, ktorej sa už dosť ťažko zbavuje a ktorá mi značne kazí zážitok z hrania. Tu je to niečo iné. Či už level idete prvý, alebo stý krát, vždy vás to baví a dostavený neúspech vás už len motivuje v ďalšom postupe hrou. Tentoraz to tým parchantom už predsa musím ukázať!!! Žiadna deprimujúca frustrácia, len hlad po ďalšej krvi vašich nepriateľov a neuveriteľný pocit zadosťučinenia, no najmä eufórie po každom krôčiku ďalej. Dokonca aj po krôčiku o jeden savepoint v rámci jednej úrovne! Hladina dopamínu v krvi kulminuje a vy sa neviete dočkať, čo na vás vyskočí spoza rohu.

Ak by si naozaj stále niekto nevedel predstaviť, ako sa to hrá, tak čujte. S Richterom prechádzate naozaj rozmanitými úrovňami (tých plnohodnotných je 9, ak sa nemýlim) a len ničíte svojim bičom prichádzajúcich nepriateľov. Aby ste si ubránili drahocenné body života, tak často zapojíte aj šedú kôru mozgovú. Aby ste mali zase náročnejšie pasáže uľahčené, tak okrem životov v hre nachádzate aj isté „kúzla“. S väčším účinkom často iba na jedno použitie, no dokážu vám v nejednom prípade zachrániť kožu. Ďalšou vecou, ktorá v hre tiež výrazne pomáha, sú savepointy. Že by boli husto rozmiestnené sa povedať nedá, no dosť často budete ďakovať aj za to máličko. Zvlášť pred súbojom s bossom. Nie že by vadilo, keby ste mali opakovať dlhšiu pasáž z úrovne, no stačí malé zaváhanie a bossa už nezložíte. Náročnosť levelov má pozvoľne stúpajúcu tendenciu. Úroveň za úrovňou, krok za krokom je to stále ťažšie a ťažšie, dávkované po malých množstvách, len aby ste boli v tej správnej nálade. Až si musím nostalgickú slzu utrieť.

Nedá mi nespomenúť záverečné súboje s bossmi v každej úrovni. Sú veľmi podobné, no aj tak je každý úplne jedinečný. Zo začiatku nebudú robiť problémy, no v neskorších pasážach hry bude tých pár opakovaní priam nutných. Musíte začať predvídať kroky (skripty ich správania sú si dosť podobné, no nikdy nie presne rovnaké) a už sa podľa toho aj pohybom po úrovni začať zariaďovať. Tak isto musíte presne nájsť chvíľu, kedy môžete zaútočiť bez obavy, že by vám nejako rapídne ubral zo života (chyby sa často trestajú). Teda nielen bossov, ale vlastne celé úrovne sa musíte učiť naspamäť! Bossovia sú nápadití, každý jeden je jedinečný, či už spracovaním, alebo správaním. Tieto pasáže mňa osobne bavili najviac.

Úrovne si zamilujete. Štýlová výzdoba, žiadna monotónnosť, stereotyp, skvelý dizajn. Tak by sa dali stručne charakterizovať. Pôsobia, že nič v nich nie je umiestnené len tak pre zábavu (vlastne ono to je celé len pre zábavu :-)), všetko tu má svoj zmysel. Nezabudnite využiť každú jednu možnosť vidieť alternatívnu časť úrovne. Každá diera, každé schody, všetko tu môže priniesť nový herný zážitok, ktorý značne predĺži gameplay a aj keď vás to bude stáť veľa času (slabšie povahy aj nervov pri umieraní), tak odmena bude sladká – krásne spracované, doteraz nevidené úrovne; noví bossovia a nakoniec aj nová postava v podobe Marie Renard s úplne odlišným štýlom hry.

Bonusové orgie

V tomto odstavci pravdepodobne nič nové neprezradím, všetko je už vyššie spomenuté, len dopodrobna rozoberiem a rád by som už na začiatku varoval, že sa tu môže nachádzať spoiler, ktorý naznačí spôsob, akým sa dajú odomknúť Rondo of Blood a Symphony of The Night. Ako som už spomenul, hra prekvapuje svojou bonusovou nádielkou. Alternatívne úrovne, bonusová postava, no hlavne ďalšie 2 hry. Bohužiaľ, hrať pôvodný Rondo of Blood viac-menej nemá zmysel. Jedine z nostalgie a len preto, lebo pôvodne oficiálne mimo Japonsko hra ani nevyšla. Máte tu krajší, modernejší remake a navyše pôvodná hra na PSP beží s problémami.

Pravdepodobne iba cez nejakú emuláciu, tá nie je zvládnutá práve najlepšie a má technické problémy. No ak predsa len chcete a neviete si rady, tak si v 4. úrovni dávajte pozor na plošinky a nezabudnite, že niektoré steny sa dajú rozbiť. Symphony of The Night je už úplne iná káva. Toto je povinnosť. Hra beží krásne a existuje jediný výraz, ktorý by ju vyjadril: „wow“, takže keď budete utekať pred Minotaurom (aj keď mne skôr pripomínal prasa), nebojte sa spadnúť. Bohužiaľ mi toto povinné odomykanie prišlo ako zbytočná buzerácia voči hráčom. Alternatívne úrovne by si správny hráč tak či tak prešiel neskôr a nie každý sa vyznačuje pevnými nervami, vytrvalosťou a najmä trpezlivosťou.

Technickému spracovaniu prakticky nie je čo vytknúť. Spracovanie úrovní som už spomenul, hra obsahuje štýlové animácie, samozrejme perfektne spracované a rozšírenie o tretí rozmer prinieslo do hry nové čaro. Čiže grafická stránka hry odvedená na výbornú. Zvuky a hudba tak isto patria k lepším, hlavne niektoré melódie sú veľmi príjemné. Ovládanie nijak neutrpelo týmto remakom. Snáď len tie schody, kedy musíte stlačiť na D-pade šípku hore, keď na ne vychádzate, alebo skáčete. Pri viacerých nepriateľoch vo vašej blízkosti to spôsobuje veľký problém a kým si na to zvyknete, tak „párkrát“ nápis GAME OVER zaručene zočíte.

Čo viac dodať? Tri skvosty v jednom balení, ktoré určite patrí do zbierky každého majiteľa PSP. Zamrzí síce vysoká obtiažnosť, no tá sa dá so zatvoreným okom prehliadnuť a nakoniec čas strávený hraním nebudete ľutovať. Navyše niektoré časti hry si môžu zahrať aj dvaja.