ARMY OF TWO

7.5

Niekedy memusia armádu tvoriť tisícky vojakov. Občas stačia aj dvaja.

Recenzia na Xbox360 verziu

Xbox 360

PS3

F: Nemáš dačo jesť? Vyhladlo mi.
J: Suché rožky.
F: A dačo na to?
J: Môžeš si natrieť syrom. Ale len taký jemný film, stačí, aby to malo farbu.
F: A piť?
J: Naber si vodu z točky.
F: Nemáš sirup?
J: To je len pre hostí.
F: A ja som akože tatranský luft?
J: Niečo také.
F: Zomri ty potomok Nory Mojsejovej.
J: Tak toto si nemal. I know kung fu.
F: Show me.

Kooperatívne akčné strieľačky sú zrejme v móde. Predsa len, v dvojici rastie porcia zábavy exponenciálne a o počítačových hrách to platí samozrejme rovnako, ako pri ostatných činnostiach (napadá ma hneď niekoľko zábaviek, ktoré v páre dostávajú úplne nový rozmer). Naposledy sme si psychopaticko-vražedné úchylky vyskúšali v koži Kanea a Lyncha a tentokrát nám EA na olovenom podnose ponúka dvoch nájomných žoldnierov z Army of Two.

J: Ok, za koho chceš hrať?
F: Mne to je jedno.
J: Tak ja budem ten veľký a svalnatý?
F: Prečo by si to mal byť ty? Už mám dosť toho utláčania a že stále hrám druhé husle v ko-op hrách.
J: Veď si povedal, že ti to je jedno.
F: Tak to mi teda nie je!
J: Aspoň to bude korešpondovať so skutočnosťou.
F: Skutočnosti zodpovedá len tá holá hlava, ty Shaquille.
J: Nemáš ma rád, lebo som čierny?
...
F: Ak som ťa urazil, tak mi to urobilo neuveriteľnú rozkoš.

Ao2 je v základe klasickou cover and shoot strieľačkou.

Krytie sa za štítom má svoje pozitíva, ale aj negatíva.

Jediným ovládateľným vozidlom v hre je toto vznášadlo.

Blablabla bla bla bla peniaze bla bla bla bla niečo sa pokazí bla bla bla blablabla zrada blabla bla únos blablbla bla bla pomsta. Toľko k príbehu. Za blabla si môže každý dosadiť, čo chce, keďže na hru to vplýva asi tak, ako vezenie na správanie Paris Hilton (nápoveda: nijako). V skratke, Salem a Rios sú zamestnancami organizácie, ktorá za peniaze klientov rieši ich najrôznejšie problémy hrubou silou a ak to nejde, tak ešte väčšou hrubou silou. Bohužiaľ sa niečo zvrtne a miesto peňazí sa dvojica musí obávať hlavne o svoj život.

Ak k Army of Two pristupujete z pohľadu klasickej 3rd person strieľačky pre jedného hráča, neponúkne vám nič nezvyčajné a svetoborné. Klasická akčná hra, kde sa okrem seba samého čiastočne staráte aj o počítačom riadeného spoluhráča, s nadpriemerným technickým spracovaním, ale obyčajným, ba až nudným dizajnom misií. Zachraňujú ju len inteligentní protivníci, ktorí aj na najľahšej obtiažnosti dokážu pekelne podkúriť, upgradovanie zbraní, pár zaujímavých nápadov a zmieňovaný spoluhráč. Ten je našťastie rovnako ako nepriatelia vybavený slušnou AI a keď si k tomu pripočítate možnosť poslať parťáka do útoku, alebo ho stiahnuť príkazom do obrany, dostanete sa k priemerne zábavnému titulu. Situácia sa však dramaticky mení, keď...

J: Kto bude návnada?
F: Ty predsa.
J: Prečo ja?
F: Lebo mňa zabili minule a okrem toho si ten škaredší. Takže ťa nebude škoda.
J: Zober aggro a ja ich zatiaľ obehnem.
F: Ok, môžeš. Nikto tu nie je.
J: Však ich je jak maku. Ty sa kam kukáš? Stade sme prišli!
F: Dajako som sa zamotal, hodil by sa nejaký radar. Tí bastardi sú tam zalezení ako Tribula v Dubničkovi.
J: Hoď granát.
F: Nemám.
J: Snajperka?
F: Náboje došli už vonku pred budovou.
J: Čo ten mrte drahý rotačný guľomet?
F: S tým netrafím ani z pol metra mŕtvemu do oka.
J: Čiže po jedenásty krát ústup?
F: Jednoznačne!

...Ao2 hráte so živým spoluhráčom. Prvky s malým významom v singláči dostávajú úplne iný rozmer, akcia sa z „obyčajnej“ ihneď mení na „neobyčajnú“ a celá hra sa dostáva na iný level. Môže za to niekoľko faktorov, z ktorých najdôležitejší je tzv. aggro. Hráči MMO aggro poznajú ako určitý status, kedy všetci nepriatelia útočia na jednu postavičku, pričom ďalšie môžu v relatívnom kľude útočiť bez toho, aby si ich protivníci všímali. V Army of Two to funguje úplne rovnako. Jeden hráč začne z dobrej pozície strieľať na pozície nepriateľa, čo sa odzrkadlí stúpaním jeho aggro metra. Ak stupnica dosiahne určitú hodnotu, druhý zo žoldnierov prestane byť pre oponentov zaujímavý, čo môže využiť nepozorovaným presunutím sa za ich chrbát.

Čo nasleduje potom, si ľahko domyslíte. Jatky. Aggro v hre rozhodne nie je len na okrasu. Rambo štýlom sa ďaleko, práve vďaka slušnej AI a tiež vďaka dizajnu levelov, nedostanete. Nepozorné vbehnutie do klbka zabijakov končí zväčša ťažkým zranením, v lepšom prípade to rozchodí aspoň jeden z hlavných hrdinov, ktorý musí kolegu odtiahnuť do bezpečia a poskytnúť mu základnú medicínsku opateru. Preto sa taktický, naplánovaný postup so zameraním sa na vlákanie protivníkov do pripravenej pasce stal aj našim mottom, aj keď sa Fendi so svojím krivými rukami, extrémne „presnou“ muškou a reflexami na úrovni šachového veľmajstra snažil až príliš často osviežovať vlastnou iniciatívou. Odkedy sme dohrali Ao2, som alergický na vetu „ja to tam idem vystrieľať“. (Všetko bolo spôsobené chybnými meracími prístrojmi a odchýlkou zakrivenia zemskej rotácie, odmietam akékoľvek osočovania na moju osobu (TM). Jedná sa o čistú závisť, pretože som vo Vlkovi, čo chytá vajíčka, pretočil 3x skóre a je2ry len raz, pozn.: Fendi.) Iste, Aggro funguje aj v singleplayeri, ale rozhodne to nie je taká zábava.

J: No pekne sa ich tu teraz vy**alo z okien. Za tebou! Strieľáááj!
F: Pri tebe by sa hodil načúvací prístroj, ten sa dá aspoň vypnúť.
J: K tomu je vzadu ešte boss so snajperkou!
F: Tak ten tu je teraz vítaný ako telefonát počas súlože.
J: Bože ja som dobrý, jak som ho zložil!
F: Vraj si taký dobrý aj v posteli.
J: ???
F: Tvoja frajerka vravela, že koľkokrát pri tom kričíš vlastné meno.

Celkom pozitívne sme pri hraní vnímali možnosť dokupovania a upgradovania zbraní či vybavenia. Za krvavo (doslova) zarobené peniaze si medzi misiami môžete odskočiť do obchodu, kde zoženiete od Desert Eaglu, cez Kalach, brokajdu, rotačák, až po prenosný raketomet. Ponuka obchodníkov je naozaj bohatá, navyše väčšina zbraní sa dá vylepšovať (zásobníky, tlmiče, granátomety...) alebo aspoň vizuálne upraviť (kto by nechcel mať zlaté AK-čko). Rovnako môžete meniť aj tvar a farbu masiek a brnenia, táto možnosť je však už iba „do počtu“.

F: Aha, tieto dvere sa dajú použiť ako štít. Skovaj sa za mňa teraz.
J: Otoč sa vpravo.
F: Rád by som, ale trvá to dlhšie ako oblet Lajky okolo Zeme.
J: To je ten pes, čo ho zjedol Gagarin?
F: Neuveriteľné poznatky z dejepisu máš.
J: Navyše to je horšie ako posledná pesnička Britney Spears. Vôbec ma to nechráni od zásahov. Zahoď to preč!
F: Tak táto featúrka im nevyšla.
J: Fea..čo?
F: To mal Gagarin ako prílohu k tej Lajke.
J: Aháá!

Z ďalších drobností, ktoré aspoň trochu narušujú rýchlo sa prikrádajúci stereotyp patrí používanie rôznych štítov (či už dvere od auta, policajný riot-shield), ovládanie vznášadla (jeden šoféruje, druhý strieľa), prenášanie ranených, back to back mód (obdoba Stand-off zo Stranglehold – na určitých miestach sa spustí „minihra“, v ktorej bok po boku, alebo skôr chrbát na chrbát, musíte zastaviť lavínu zabijakov) a od hodnoty aggra závisiaci overkill (= bullet time). Vyššie spomínaný stereotyp má na svedomí fádny dizajn levelov. Prvé tri, Somálsko, Irak a Afganistan, vyzerajú takmer identicky, asi najlepší level sa odohráva na lietadlovej lodi, potom sa pozriete na súdruhov do Číny, aby ste svoju 8 hodinovú púť zakončili v Miami. Exteriéry i interiéry sú prvoplánovo navrhnuté tak, aby ste boli čo najviac nútení používať aggro, navyše sú prostredia zúfalo neinteraktívne a 100 % lineárne, čiže prípadná znovuhrateľnosť závisí len od toho, či sa vám podarí zohnať čerstvého spoluhráča.

J: Kry ma! Na šiestich hodinách.
F: Čo sa stane o šiestej?
J: Nič sa stane, to je smer, kde ma máš kryť.
F: Aha. Smerom od teba či odo mňa? Lebo to je dosť relatívne.
J: Relatívne je, keď mi strčíš nos do rite. Obaja máme nos v riti, ale ja som na tom relatívne lepšie, čiže sleduj to modré kolečko, to som ja.
F: Toto?
J: Nie, to je nepriateľ, ty Mongol!
F: Už to mám, kde si?
J: Už v p**i, zabili ma!
F: Nemáš toľko kecať, skús viacej hrať.
J: Asi ti prije**m!

Keď sa minú náboje, k slovu sa dostanú päste.

Lietadlová loď je najlepší level z hry.

Zraneného parťáka treba odtiahnuť do bezpečia a až tam môže začať s oživovaním.

Technická stránka dvojčlennej armády znesie označenie nadpriemerná. Týka sa to najmä modelov oboch hlavných postáv, ktoré sú skutočne poctivo prepracované a nechýba im zmysel pre detail. Ani ostatné objekty a ich textúry nepôsobia rušivým dojmom, takže za vizuálne spracovanie sa Salem a Rios hanbiť nemusia. Extra pyšní môžu byť na medzilevelové CGI animácie, tie znesú aj tu najtvrdšiu kritiku a výborne dotvárajú vojenskú atmosféru. Treba sa ešte na chvíľku pozastaviť pri ponuke herných režimov. Už sme spomínali klasický SP a kooperatívny MP. Okrem nich si zahráte vo versus móde (dvaja na dvoch, plnia sa vopred stanovené úlohy), kde opäť hrajú významnú úlohu peniaze a nakupovanie lepších zbraní.

F: Tak, kedy to dohráme? Zastavím sa zajtra?
J: Čo ja viem? Jeden deň bez teba je ako mesiac dovolenky, takže asi až pozajtra.
F: Ok. Lets get out of here!
J: No ja som doma, ja nikam nejdem.
F: Ja viem, ale v každom dobrom filme je to použité, tak to musí byt aj v recenzii.
J: Damn!
F: Čo je?
J: Nič, aj to sme museli použiť.
F: Aha, jasne. Tak teda večer pri obchoďáku. Dnes by mali prezliekať figuríny.

V závere sa zrejme nevyhneme porovnávaniu s podobne orientovaným titulom, Kane and Lynch. Obe hry ponúkajú rovnaký zážitok, majú podobné plusy i mínusy. Predsa by sme vám však odporučili skôr Army of Two, než Kanea, najmä vďaka lepšiemu technickému spracovaniu, niekoľkým drobným vychytávakam a možnosťou hrať kooperatívne aj po internete. Mŕtvi Muži naopak ponúkajú pestrejšie a nápaditejšie prostredia a sú vhodnejší pre singleplayerové hranie. Takže výber nakoniec záleží len na vás.

napísal je2ry & fendi 19.3.2008

Páči sa mi!

VIDEÁ Z HRY