Štúdio Ertain nemá v svojom portfóliu veľa hier. Keď zablúdite pohľadom na hodnotenie ich najnovšieho počinu, Warriors of the Lost Empire, budete so mnou iste súhlasiť, že je to len a len dobre. Môže vôbec táto hra byť taká zlá? Ubezpečujem vás, že môže. Zoznam negatív titulu, ktorý je dlhší ako 400 útržkový toaletný papier typu šmirgeľ (a tiež podobne kvalitný), môžeme začať hocičím, ale keďže sa predsa len jedná o hru typu akčné RPG, pozrime sa najskôr na príbeh. Dej je zasadený na začiatok nášho letopočtu do rímskeho mesta Antinopolis. V ňom straší duch mŕtveho panovníka, ktorého sa musíte vy, ako žoldnier najatý za peniaze, raz a navždy zbaviť. Príbeh je tak preplnený dejovým zvratkami a má také tempo, že už zhruba po 10 minútach som zabudol, kto som, čo robím a ako som sa sem dostal.

Po vkročení na námestie Antinopolisu sa vaša postava (môžete si zvoliť medzi highlanderom – klasický bojovník, gladiatorom – menej klasický bojovník, dark seekerkou – meč, štít, kúzla, amazonkou – boj na diaľku) ihneď ocitne v strede všetkého diania. Centrum mesta je preplnené masou ľudí. Konkrétne je tam kapitánka stráže, dvaja predavači, dvaja vojaci a to je asi tak všetko. Prvý traja zároveň otvárajú i ukončujú zoznam NPC, s ktorými v hre prídete do styku (ešte jednu úplne nepodstatnú NPC stretnete neskôr v hre). Každý pokec s kapitánkou pre vás znamená otvorenie nového dungeonu, jedna obchodníčka dokáže vylepšovať vaše vybavenie a posledná „klikateľná“ osoba má funkciu klasického obchodu so zmiešaným tovarom. Samotný systém obchodovania je tak dokonale premyslený, že sa k nemu ešte určite v recenzii vrátime.

Naznačili sme si, že Warriors zapadá do škatuľky akčné RPG, v reále si teda treba predstaviť 3D Diablo s dôrazom na rýchle stáčanie tlačidiel, bitky proti viacnásobnej presile a kombinovanie zbraní a mágie. Na papieri to funguje výborne. Kapitánka vám oznámi, že v tej a tej časti mesta sa vyskytol taký a taký problém, na mape sveta sa sprístupní nová lokalita, bez zbytočného zdržovania sa do nej teleportujete (do dungeonu) a rúbanica môže začať. Ako prvé vás v zatuchnutých kobkách prekvapí ovládanie a kamera. Obe stoja za fajku močky. Kamera je plne manuálna, takže keď utekáte pred monštrami, nevidíte kam smerujete a ručné natočenie stojí drahocenné sekundy. Ovládanie je navrhnuté asi najkomplikovanejšie ako sa dalo, používanie vecí z inventára či špeciálne schopnosti sa vyvolávajú kombináciu dvoch tlačidiel, navyše pri otvorení batôžku sa hra nepauzuje, takže v zapeklitých momentoch sa vám určite hodia pevné nervy.

Dungeony sú vždy, a to treba podčiarknuť, VŽDY (až na jednu oválnu arénu) pravouhlé. Ak si pamätáte na levely z Wolfenstein 3D, máte presnú predstavu, čo vás čaká. Dlhá rovná chodba, za ňou štvorcová miestnosť, z nej tri slepé dlhé chodby a jedna chodba, ktorou sa dostanete ďalej. Za dlhou chodbou je jedna obdĺžniková a jedna štvorcová miestnosť s ďalšími dvoma chodbami a tak dookola. Nečudo, že sa autori chvália náhodným generovaním levelov – v takejto forme by to snáď zvládlo aj PMD-čko. Sieť pravouhlých miestností končí dverami, ktoré vedú do nižšieho poschodia dungeonu, kde vás čakajú rovnaké miestnosti, ibaže miesto červenej farby v nich prevláda slabo červená, alebo prípadne silno červená.

K bossovi vedie zhruba 5 až 6 poschodí (levelov), takže to máte 5 až 6 krát toľko štvorcovo-červeného utrpenia, celkovo je v hre cca 20 dungeonov a aj ľahké vynásobenie dáva tušiť, čo všetko vás čaká a neminie. No a ak vás boss alebo nebodaj niekto pred ním zabije, vďaka geniálnemu generovaniu levelov sa pri vašom ďalšom vstupe do tej istej jaskyne obnovia všetky zabité príšerky a úplne (ok, úplne je príliš silné slovíčko) sa zmení level dizajn. Nakoniec to vždy dopadne tak, že k bossovi cez všetky poschodia proste dobehnete a na bežnú háveď (pavúci, včely, potkani, zbojníci, lupiči, psi, duchovia) sa z vysoka vyser... proste ich obídete.

Zdolanie bossa odštartuje obľúbenú fázu prezbrojovania, levelovania a nakupovania. V prípade, že sa vám nedajbože pošťastí prejsť na vyšší level postavy priamo v dungeone, musíte sa vrátiť na námestie a v čarovnej truhle si vylepšiť niektorú z základných vlastností. Rovnako sa v jaskyniach nedá nasadiť nájdená či z monštra vypadnutá vec – vždy sa treba odteleportovať k truhlici, čo znamená, že sa znova môžete tešiť na už raz zabité príšery. Super, že?

Zbraní a brnení vám hra poskytne „tony“, v ponuke nájdete asi 4 typy lukov, 5 typov mečov, pár kladív a palíc. Klincom do truhly sú brnenia, ktoré sú v celej hre len asi tri alebo štyri a ešte ich navyše dostanete vo vopred určenom poradí od kapitánky mestskej stráže. Treba ale podotknúť, že zmena brnenia sa odzrkadlí na výzore postavy. To je priam neuveriteľná featúrka! Nakupovanie je kapitola sama o sebe. Zbytočné a nepoužiteľné predmety môžete buď použiť na upgradovanie iných vecí alebo ich necháte rozbiť. Rozbité veci sa zmenia na úplne nezmyselné ingrediencie - ak to pritiahnem za vlasy, tak za meč dostanete tri šušne, za luk dva kamienky, za bojovú palicu 6 omrviniek z chleba. Prejdete k druhému obchodníkovi, ktorý vám rád predá liečivé flaštičky, potiony a rôzne drobnosti. Za jeden potion chce ale jeden šušňokameň a jeden chlebošušeň, takže najprv z dvoch šušňov a jedného kamienka spravíte potrebný šušňokameň a z troch omrviniek a jedného šušna chlebošušeň a až potom si môžete kúpiť vytúžený HP potion. A teraz si predstavte, že tých potionov potrebujete 10!

Hrateľnosť titulu je rovnako zlá ako všetko opísané vyššie. Nudné stláčanie tlačidla pre útok kombinované s vyvolávaním jednej so 4 superschopností (na výber je ich 8, ale iba 4 môžete mať aktívne a ak si ich náhodou potrebujete prepnúť, nech sa páči, v meste je čarovná truhlička) typu omráčenie, kruhový útok, ľudská bomba a podobne vás bude baviť cca prvých 5 - 6 dungeonov, kým sa vám nesprístupnia všetky skilly. Akúkoľvek motiváciu hrať hru ďalej, budete hľadať zbytočne, katastrofálny level dizajn, neustále sa vracanie do mesta kvôli každej maličkosti, vágny akože príbeh.

Kto videl v pohybe God of War: Chains of Olympus, isto mi dá za pravdu, že malá lesklá čierna krabička s nápisom PSP zo seba dokáže vyžmýkať naozaj kvalitnú grafiku. Presne opačné technické spracovanie môžete očakávať od Warriors. Nevýrazná grafika, monotónne priestory, chudobná paleta farieb, jednoduché modely postáv. AI protivníkov je rovnako úbohá ako zvyšok hry. Nerobí im problém zaseknúť sa o stenu, prípadne 5 krát za sebou prejsť cez pichľavú pascu na zemi. V niektorých leveloch vďaka pasciam ani nemusíte bojovať. Stačí dookola obiehať baranidlá či ostré čepele, ktoré sú pripravené pre vás, a z diaľky pozorovať ako sa v náhlych popudoch sebevražednej mánie príšery vrhajú do náručia istej smrti! Ešte že je v hre aj multiplayer. V dvojici sa herný zážitok URČITE zmení a URČITE sa začnete baviť.

Warriors of the Lost Empire je tak zlá hra, až je takmer dobrá. Vždy keď otvoríte nový dungeon, budete s masochistickým potešením zisťovať, či naozaj tvorcovia vypustili na svetlo Božie niečo tak neuveriteľne nepodarené a či predsa len neurobili aspoň tento (alebo ten ďalší, prípadne ten nasledujúci, alebo ten po tom) level aspoň trochu zaujímavo. Ušetrím vás tohto bolestivého zážitku. Neurobili. Toto dielo sa svojimi (ne)kvalitami úplne jednoznačne usadilo na samotnom konci rebríčku kvalitných PSP hier a pre mňa osobne je dokonca totálne najhoršou vecou, ktorú som mal na tejto platforme možnosť vyskúšať.