Režim kariéry pozostáva zo 6 kapitol knihy zvanej Chosen One, pričom každá kapitola sa skladá z piatich turnajov. Jednotlivé turnaje môžu mať jeden, ale aj viac (maximálne 5) zápasov. Okrem kariéry v základnom menu hry nájdete ešte ponuku nacvičiť si jednotlivé herné módy či vyskúšať svoje šťastie v multiplayeri, či už offline alebo online. Jednotlivé herné módy? To sa nehrá iba basketbal? Áno, hrá, ale módov je naozaj niekoľko. Najklasickejšou klasikou je zápas 1 na 1, s časovým alebo bodovým obmedzením (väčšinou sa hrá na dva vyhraté zápasy do 11) na jeden kôš. Vítaným osviežením sú zápasy 2 vs 2 na celé ihrisko, netreba zabúdať na strelecké súťaže a tiež režim hry 1 vs 1 vs 1, teda každý proti každému.
Zatiaľ to vyzerá celkom slušne, čo poviete? Máme tu rýchly, dynamický a vďaka AND1 či iným podobným skupinám aj celkom obľúbený šport, k tomu oficiálna licencia NBA, takže sa môžeme tešiť na všetky megahviezdy. Komentuje to „známy“ Chuck D a podľa všetkého hra ponúka dostatok režimov, aby nezačala veľmi skoro nudiť. Realita je však oveľa viac krutá. Prečo? Gameplay, obtiažnosť, frustrácia.
Dobrým zvykom pri všetkých streetbalových hrách je zakomponovanie rôznych viac či menej nereálnych prvkov, ktoré v tých lepších prípadoch dokážu hru správne okoreniť. Chosen One takéto fintičky ponúka tiež, ale je to skôr na škodu veci. Isteže, brutálne smeče má rád každý, alley-oopy rovnako, „tanečky“ a rôzne fintičky s loptou, ponižujúce crossovery a podobné ťahy nemôžu chýbať. Rozdiel je ale v tom, ako sa k týmto trikom dostanete. A tu urobili (súdruhovia) z Midway chybu. So svojim basketbalistom totiž pomocou bežných smečov a fintičiek napĺňate najprv jeden zásobník, ak sa vám to podarí, druhý a ak máte veľa šťastia, tak aj tretí. Šťastia preto, lebo aj AI riadený súper sa pokúša o to isté a každý jeho úspech (kôš, blok...) znamená mierne vybitie vašeho zásobníka.
Najrýchlejším spôsobom, ako dobiť svoj meter sú kombá a ani tie nefungujú tak, ako by mali. Jedná sa o klasické „stlač zobrazené tlačítko“, lenže na úspešné prevedenie finty treba správne stlačiť až 5 tlačidiel po sebe (a to sa na rozdiel od bojoviek používa až 5 tlačidiel – X, Y, A, LT, RT). Doba vyhradená na správne stlačenie je extrémne krátka, navyše kombá majú tendenciu sa v určitých okamihoch buď zrýchliť, alebo spomaliť, takže zabudnite na nejaký štandardný rytmus. Protivníci takéto ťahy používajú rovnako a jedinou možnosťou použitia protikomba je rovnaký postup ako pri ich vyvolávaní – stlačiť dané tlačidlo v správny čas, čo so sebou prináša rovnaké nevýhody (krátky reakčný čas, nerytmickosť, výber z 5 tlačidiel).
Keď sa vám po dlhom a strastiplnom snažení podarí nabiť aspoň jeden či dva zásobníky, môžete použiť tzv. supermove. Pod týmto označením sa skrýva blok, ktorým zastavíte každú strelu, smeč, ktorým zničíte oponenta, strelu, ktorá nikdy neminie svoj cieľ, alebo steal, ktorým so 100 percentnou pravdepodobnosťou odoberiete loptu. Zvoliť si môžete podľa toho, čo práve potrebujete. Každý supermove je sprevádzaný niekoľko sekundovou (približne 10) animáciou, v ktorej sledujete, akou otočkou s preskočením váš hráč obral súpera o loptu prípadne akými neuveriteľnými futbalovými nožničkami dopravil loptu do koša. Animácie vás bavia pri prvom zhliadnutí, každé ďalšie pozeranie je utrpením, ktoré sa nedá preskočiť a navyše rovnaké supermoves na vás skúša aj počítač (teda konzola). Čo na tom, že postupom času si odomykáte nové animácie, keď pre ich zmenu musíte úplne vyskočiť z hry a navoliť si ich v základnom menu!
Konečne sa dostávame k dôvodu, prečo som zložitosti kombo systému venoval toľko pozornosti. Zápasy totiž okrem klasického „vyhraj dva zápasy do 11“ pre úspešné dokončenie vyžadujú často aj vedľajšie úlohy typu: daj dva superbloky a dva superstealy, vyhraj pomocou level 3 supersmeču alebo nedovoľ súperovi skórovať spoza trojkového oblúka. Na tom by nebolo nič hrozného, keby turnaje nefungovali na systéme obmedzeného počtu continues. To znamená, že na prejdenie jedného turnaja v rámci jednej kapitoly máte zvyčajne tri (resp. štyri) pokusy a to bez ohľadu na fakt, či turnaj pozostáva len z jedného zápasu alebo z piatich.
V praxi to vyzerá tak, že prvé turnaje prejdete ako nôž maslom, ale postupom času sa začne situácia komplikovať až sa dostanete do štádia, keď budete v rámci jedného turnaja musieť v prvom kole vyhrať bez faulu, v druhom kole vyhrať v súboji do 30 pomocou smečov, v treťom súboji nebudete smieť oponentovi dovoliť skórovať ANI JEDEN bod a v ďalších dvoch si domyslite podobné sidequesty. A ak do piateho kola dostanete len s jedným continue a súper vás behom pár sekúnd rozdrví, môžete hrať celý turnaj úplne od znova. Sám si rád nostalgicky spomeniem na starú dobrú školu videohier, ale toto je príliš.
Aby to bolo ešte horšie, hra vás nijakým spôsobom neupozorňuje ani nijak neinformuje, čo treba robiť. Jasné, treba hrať basketbal, ale keď na začiatku zápasu príliš rýchlo odkliknete podmienky víťazstva, už sa nikde nedočítate, o čo v zápase ide a na niečo také, ako ukazovateľ splnenia (už ste dali súperovi dva bloky, pre výhru potrebujete ešte ďalšie tri) môžete rovno zabudnúť. Ďalšou občasnou zmenou pravidiel je vypustenie nutnosti vyjsť so získanou loptou za trojkovú čiaru (základné pravidlo streetballu). Kombinácia tohto (ne)pravidla so systémom zápasu 1 vs 1 vs 1 je priam smrtiaca. Hra sa mení na buttonmashing, kedy sa modlíte, aby sa lopta dostala aj k vám a vaši dvaja oponenti vám dopriali aspoň milimeter priestoru. Jedným slovom sa tak dá obtiažnosť niektorých turnajov vďaka limitovanému počtu continues, zbytočne ťažkému systému kombo pohybov, niekedy nezmyselným systémom úloh a tiež nevhodnými pravidlami označiť za frustrujúcu.
Presne takéto 10 sekundové animácie nejdú preskakovať.
|
Drobné chyby sa nevyhli ani technickému spracovaniu. Grafika hráčov ako tak ujde a Dwight Howard naozaj vyzerá ako Dwight Howard, aj keď od spomínaného Homecourtu by sa mohli grafici v Midway čo to priučiť. Prostredia sú na tom lepšie ako hráči, hýria farbami a detailami. Pri púti za korunou najlepšieho streetballového hráča sa pozriete do luxusného penthouse, na čínske námestie do letiskového hangára a podobne. Chybičky začnete objavovať pri hre pod košom, kedy sa často stane, že zlyhá kolízny systém a padajú aj koše spoza dosky. Niekoľkokrát som už spomínal, že Chosen One sa pýši plnou NBA licenciu, takže si zahráte proti Nashovi, Nowitzkému, Kiddovi či ďalším velikánom.
Zamrzí ale, že súpisky sú aktualizované k 1. novembru minulého roka, a za tých 6 mesiacov sa toho veľa zmenilo. Pau Gasol už dávno nehrá v Memphise a Shaq tiež nezarába svoje milióny v Miami. Kladne treba zhodnotiť hudbu, ktorá je ako inak, hip hopová. Všetky tracky pochádzajú od producentského mága Just Blaze a sú čisto inštrumentálne (teda bez rapovania). Zaručujem vám, že aj ľudia, ktorý normálne takýto typ hudby nemusia, začnú pri niektorých skladbách samovoľne pokyvovať hlavou do rytmu. A tak to má byť.
Bez mučenia sa priznám, že som sa ako fanúšik basketbalu a streetballu (zvlášť po prvých traileroch) na NBA Ballers: Chosen One tešil. Úvodné nadšenie zo všetkých tých coolových pohybov, dychberúcich smečov a súbojov s hráčmi toho najzvučnejšieho mena rýchlo vystriedala frustrácia z nezmyselne zostavených turnajov. Obmedzený počet pokračovaní, príliš komplikovaný systém kombo pohybov a ďalšie väčšie či menšie nedostatky ma rýchlo presvedčili, že radšej ako strácať čas so získavaním titulu "najlepší z najlepších" radšej vybehnem von na ihrisko. Nedokážem smečovať, neviem robiť všetky tie skvelé fintičky (a som už starý, tučný a pomalý :-)), ale zabavím sa ďaleko viac ako pri tejto hre.
