Mortal Kombat ibaže pekne na nože (prípadne katany, kosy a pod) a s príbehom, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden scenárista brazílskych telenoviel. Tak to je pokračovanie ultra-ťažkej sekačky Ninja Gaiden, ktorá sa po premiére na prvom Xbox a vedľajších produktoch na ostatných platformách konečne dočkala nástupcu, opäť sľubujúceho hard-core akciu len pre tých, u ktorých sú aj železné nervy vyrobené čistého titanu. Osobne sa ale medzi takýchto expertov neradím a preto som k inkriminovanej záležitosti pristupoval s maximálnou mierou opatrnosti, pevne dúfajúc, že sa dostanem aj ďalej než do druhého levelu. Na moje prekvapenie som si ale s výnimkou poslednej kapitoly viedol tak dobre, že v tom stave eufórie som sa odvážil k heroickému kroku a do mechaniky dosluhujúcej PS2 som s odhodlaním vložil krajne nebezpečný disk označený nápisom Devil May Cry 3. A viete ako to dopadlo?

Nedostal som sa ani cez prvého bossa! Hmm... Žeby som mal nejakú super schopnosť, ktorá sa ale spúšťa len na nejaký podnet? Podnet typu krvavá kúpeľ? Alebo to boli zohavené torzá s odseknutými končatinami, povaľujúcimi sa všade navôkol? Či to môžem prisúdiť výbornej hrateľnosti, vypínajúcej funkčnosť mozgu na desatinu percenta? Neviem. V rámci hodín strávených v spoločnosti Ninja Gaiden 2 sa totižto na povrch dostalo hneď niekoľko WOW aspektov, pričom ale hneď na to boli konfrontované zmesou kontrujúcich WTF prvkov, nad ktorými mi skrátka ostával rozum stáť. Teda, ak tá desatina percenta jeho funkčnosti sa nepovažuje za takmer nulovú hodnotu. Čo som ale chcel povedať? Akokoľvek sa NG2 tvári ako veľkolepé dobrodružstvo namočené až po uši v krvi, v konečnom súčte nemôže zvíťaziť nad konkurentom DMC4, pretože jednoducho na to nemá gule. Teda má, len sú akosi scvrknuté, zle rozvrhnuté, nemastné-neslané a celkovo, značne nevyvážené.

Začnime hneď tým, čo by vás malo upútať ihneď na prvý pohľad – príbeh. Lajdácka a nanajvýš fádna, klišovitá, gýčovitá, tuctová, prekomplikovaná a neviem ešte aká story spolu s jej mizernou prezentáciou dokážu aj z nádejného titulu urobiť len zmes výbornej hrateľnosti a zábavy, postrádajúcej ale dôležitú spojnicu medzi tým všetkým (námatkovo spomeniem sériu MGS, ktorá je síce vrchovate zábavná, ale jej príbehy, splietajúce do neba volajúce výmysly, konšpirácie a prekomplikované fabulácie skrátka bežný človek bielej pleti nemá šancu pochopiť – osobne som ako-tak pochopil len trojku, čo je podľa skalných fanúšikov vraj PRIMITÍVNY príbeh).

Isté je, že príbeh Ninja Gaidenu 2 ide vo vyššie uvedených intenciách a aj keď nepredstavuje vrchol neatraktívnosti, rozhodne ho nemožno považovať za tak kvalitný, akým sa pýši jeho konkurent s Nerom resp. Dantem na čele. Problém je totiž hneď na viacerých frontoch. Ryu Hayabusa, zamaskovaný ninja dračieho klanu totižto oplýva minimom charizmy a tak si ho ani náznakom neobľúbite tak, ako jedného, druhého, či oboch spomínaných aktérov DMC4. Problémom je skutočnosť, že aj napriek snahe tvorcov, postava tajomného ninju nevie navonok prejaviť svoje pocity a tak bude väčšinu cut-scén len čosi mumlať popod náhubok, iba sem tam vykoná niečo dynamické a ak dôjde aj na nejaké to vyhrotenie konfliktu, ten sa skončí skôr, než ho stihnete vôbec zaregistrovať.

Je jasné, že zlé veci je najlepšie vyklopiť na začiatku a tak u tej mojej kritiky ešte trošičku ostanem. Samotná hra sa skladá zo 14 kapitol a ak ma skúsenosti neklamú, dá sa zdolať za nejakých tých 12 hodín. V rámci singleplayeru ale nepoteší jedna vec. Vlastne, dve... teda 3. Prvou a zrejme najviac viditeľnou bude voľba a dizajn lokácií. Ak dobre rátam, asi 3 levely sú hodné prívlastku next-gen, pretože ma svojim vizuálnym stvárnením dokázali upútať do takej miery, že som nimi neprebehol ako v rýchliku, ale som im venoval aj trošku toho prieskumu. Zbytok je ale ťažká depresia a nepomáha tomu ani fakt, že hra beží na zastaralom engine, neschopnom vykreslenia nejakých zložitejších textúr či priestorov, ktoré by tie lokácie aspoň ako tak oživili. Metro, nejaké kanály, rozbité mesto, otrasná džungľa s ešte otrasnejšími tunelmi, skrátka vizuálna ošklivosť, nulová originalita a rozmanitosť. A to som z pre-release obrázkov usudzoval, že hra bude tvorená výlučne krásnymi prostrediami, ako tomu bolo napríklad u spomínaného DMC4. Asi som sa mýlil.

Bod 2 – nevyvážená obtiažnosť. Vďaka bohu, že som v úvode nerozhajdákal všetky tie orby na upgrade každučkého nového vybavenia! To, že Ninja Gaiden 2 bude obtiažnou záležitosťou, som vedel už poriadne dlho a preto aj pri výbere novej hry padla nekompromisne voľba na „path of acolyte“ ľahšiu z dvojice ponúkaných obtiažností. Na moje prekvapenie, vďaka racionálnym upgradom vybraných zbraní (k tomu sa ešte dostanem) som jednotlivými kapitolami prešiel viac menej bez sklonov k verejnému násiliu, aj keď o vyváženosti jednotlivých herných zón sa rozhodne hovoriť nedá. Osobne mi ťažšou pripadala hlavné prvá polovica hry (a potom kapitoly 9, 10, 12 a 14), v ktorej sa nachádzalo hneď niekoľko vskutku brutálnych pasáží na čele so súbojom s metro démonom, ktorého som zdolal až vďaka jeho záseku o neviditeľnú prekážku, pretože inak to bolo zrejme mimo mojich schopností.

Ťažkosti mi robili aj ninja maníci s vybuchujúcimi šípkami, raketometčíci či viacerí bossovia, u ktorých stačilo jedno kombo a hneď ste mali o polovicu života menej. Vrcholom potom bola časť, ktorá vás v rámci levelu obšťastnila hneď štvoricou boss súbojov, pričom hneď ten prvý vám vyčerpal všetky lekárničky, čo ste mali. Dvojica ohnivých armadillov, ktorí nielenže po vás sústavne metali firebally a robili ďalšie nepekné kombá, ale po smrti vybuchli v takom rozsahu, že pokiaľ ste nemali skoro plné zdravie, vzali vás do pekla so sebou. Dvaja. Dva výbuchy. A hneď za tým vládca ohňa Zedonius a za ním vládca búrok, vlkolak Volf (s bandou kentaurov a novou super silnou kosou). No skrátka, prechádzka ružovým sadom. A to radšej ani nehovorím a finálnom zúčtovaní, lebo by som ihneď začal od zlosti peniť.

Tretí kameň úrazu – kamera. Je jedno, ako budete k boju pristupovať - “geniálna“ kamera vám prakticky znemožní dokonale kontrolovať situáciu. Jednoducho vidíte postavičku hrdinu, ale nevidíte, čo sa to na neho rúti, ani do čoho to vlastne reže (ak teda bude vôbec do dačoho rezať!) Chopíte sa teda pravého analogu (keďže kamera nie je statická) a pokúsite sa pohľadom trošičku pohnúť. Kamera ale zareaguje na váš podnet s nebývalou laxnosťou a tak kým sa ležérne presunie do vhodného uhla, je už dávno dobojované. A predstavte si, že sa množstvo bitiek odohráva v úzkych koridoroch, kde sa kamera takmer vôbec nechce pohnúť! Vaša šnúra bojových komb tak bude často krát vyznievať do stratena, pretože vďaka zle zvolenému uhlu nebudete vidieť, kde vlastne ste a kde sú vaši oponenti, nehovoriac o slabej úspešnosti vašich zásahov. A verte mi, keď vám budú monštrá natrhávať zadnicu kvôli tomu, že na nich nebudete vidieť, dosť vás to vytočí.

No dobre, možno predchádzajúca šnúra negatív vyznieva silne v neprospech titulu, ale opak je v skutočnosti pravdou. Ninja Gaiden je totižto vo väčšine prípadov silne návykovou hrou a to najmä vďaka bohatému a značne prepracovanému kombo systému, ktorý rýchlo prejde do krvi a tak sa ani nenazdáte a už budete porcovať protivníkov ako ten najprofesionálnejší mäsiar. Navyše, autori do hry pridali vynikajúci „fatality“ útok, ktorý v prípade, že vaša obeť už stihla prísť o niektorú zo svojich končatín (prípadne hlavu), sa končí jej nevyhnutnou smrťou. Pôžitok zo zabíjania navyše umocňuje parádna brutalita a krvavosť bitiek a tak po bojových stretoch ostávajú doslova zakrvavené miestnosti plné torz a končatín, ktoré ak náhodou v leveli zablúdite, vám dajú jasne najavo, že tam už ste svoju prácu stihli dokonať. Príjemne vyvážene na mňa potom zapôsobili jednotlivé zbrane. Jedna katana, dual katany, kosa, malá kosa, malá kosa na reťazi, veľká tyč, malé tyče (do *cenzúra*), skrátka, rýchle a ostré zbrane sa striedajú s pomalými a tupými náradiami, pričom ale ani jedno z nich nepôsobí ako výlučne nepoužiteľné, aj keď osobne si myslím, že na kosu sa nechytá skrátka nič.

Tie ladné útoky, ktoré vám umožní prevádzať, sú nielenže extrémne účinné, ale aj prekvapivo rýchle, takže aj proti takým psom sa v pohode ubránite. A to ani nehovorím o jej plnom potenciáli pri bojoch s gremlinmi (či čo to tie fialové ohavnosti vlastne sú), resp. jednookými bombardérmi, s ktorými dokáže urobiť vskutku krátky proces. Tak či onak, počas hry sa ale nevyhnete dôležitým rozhodovaniam, keďže každú zo zbraní je možné hneď na 2x upgradovať a keďže nakupovacích žĺtych orbov je relatívne málo, určite si jednotlivé investície poriadne premyslite. Navyše, tá istá mena vám poslúži aj na nákup liečivých rastlín, nových zbraní či ďalších vecí, takže neraz sa vám stane, že budete ten nový upgrade ešte pekných pár minút preklínať.

Okrem primárnych zbraní na blízko sa ale k slovu dostanú aj nemenej zaujímavé hračky na diaľku, kde okrem luku a shurikenov vyniká hlavne vybuchujúca šípka, ktorá v prípade priameho zásahu doslova roztrhne nešťastníka na kusy. Čo som ešte nespomenul sú pre boj nevyhnutné akési kúzelné schopnosti hrdinu. Plamenný útok, lietajúce dýky smrti či nejaký vortex efekt, to všetko vám v boji neraz poslúži, jednak ako okamih nesmrteľnosti (pri bossoch) a jednak ako účinný nástroj, pekne redukujúci rady vašich protivníkov. A to už rozhodne stojí za uváženie.

Spestrením v rámci hernej náplne sú akési bonusové arény nazvané Test of Valor, ktoré sú skrátka arénami so všetkým čo k tomu patrí, tj. uzavretý priestor, húfy protivníkov, pekná odmena na záver. Vďaka bohu že som sa na tieto doplnkové minilevely nevybodol, pretože inak by som nezískal vylepšenia zdravia, tak potrebné v neskorších fázach hry. Vylepšiť si ale môžete aj spomínané kúzla, takže z tohto hľadiska nemožno označiť NG2 len za sterilnú, prudko elementárnu sekačku. Teda, prudká je, ale niekedy jej to nadmieru škodí. Tempo hry je totižto neraz prerušované zbytočnými skákacími vložkami, vďaka kamere veľmi nepríjemne frustrujúcimi aj pre toho najvytrvalejšieho hráča. A ak k tomu pridáte aj zle rozvrhnuté save pointy a spomínané nehrateľné súboje s bossmi, môže sa vám veľmi ľahko stať, že jednoducho vstanete od telky a pôjdete niekoho surovo zmlátiť. Do nepríčetnosti.

Keď sa tak spätne pozerám, akosi mi tie negatíva nesedia s udeleným hodnotením. Vec sa má takto. Aj napriek tomu, že Ninja Gaiden 2 trpí množstvom nedostatkov a nedorobkov, výsledná hrateľnosť a zábava je natoľko pútava, že som skrátka nemohol hodnotiť horšie. Tá radosť, keď v skupine protivníkov rozpútate kosou doslova peklo, sprevádzané štýlovým zvukom rezania údov, aby ste následne na každom z nich predviedli iný zakončovací hmat, je totižto tak intenzívna, že by ste ju jednoducho nemali prepásť. Tak chytľavé akcie akou je NG2 sa totižto nevidia každý deň.