Hoci rozhovor s tvorcami The Last Guy, zverejnený v rámci proma na E3 naznačoval, že v hre samotnej by aspoň nejakú funkciu mohla zohrať koza, v hre jej niet. Ani ovečky, ani capka, ani barančaťa, The Last Guy je celkom bez kôz a vôbec to nie je na škodu, lebo The Last Guy má čosi onakvejšie, má gule.

Snakea, nie Solida, normálneho hada, tú hru, pozná každý, Pac-Mana tak isto, The Last Guy sa teda prichádza pobiť o miesto, ktoré už je roky obsadené. Zaprášený hráč pamätník, veterán pokrytý pavučinami, sedí v nevetranom hráčskom kutlochu, sliepňa na monitor a pomaly obrastá machom. Hrá Snakea na striedačku s Pac-manom a hoci nerád, hľadiac do tváre faktom, musí pripustiť, že už sa predsa len trocha nudí. Dozrieva v ňom rozhodnutie, posledných desať rokov dozrieva , už už je zrelé.

Hráč vstáva, preťahuje artritídou pokrkvané končatiny, každý jeho ďalší pohyb je rýchlejší a rýchlejší, vo finálne už priamo trieli do obchodu a kupuje si nejaké ale celkom fungl nové hi-tech hráčke zariadenie, super mašinku, do ktorej už ani hry netreba. Dajú sa kúpiť priamo na sieti, predavač povedal.
Hráč prichádza domov, vyvetrá, zapojí konzolu a stiahne hru. Podľa názvu, ten je mu sympatický, že The Last Guy, posledný chlapík, veď to je ako on, posledný pravoverný. Hrdina. Legenda!

Svet postihla katastrofa, kataklyzma, apokalypsa, nešťastie preveliké, zachrániť treba koho sa dá, evakuovať. Veteránovi chvíľu trvá, kým zvládne pad, ale hranie má v génoch, takže to zase taký veľký problém nie je. I pochopí veterán herný koncept, precitne a slza v mútnom oku sa mu zablyští, akoby to bolo včera, nie bolo to včera, čo čosi také isté hral.

„Anička“ zrúkne na kostru roky mŕtvej družky „veď toto ja poznám, toto je predsa had. Maskuje sa, ale legendu neoklame“. Had, mixnutý Pac-Manom, ale had. A ako sa hadí, radosť, čistá radosť.

The Last Guy je zlý žart, pľuvanec do tváre každému, kto volá po originalite a nových herných modeloch, retro také retrospektívne, že ak by bolo ešte viac retrom, už by to nebolo retro, ale hnedé uhlie.
Chlapík v červenom plášti (aby ho bolo vidieť), vraj zombie odkiaľsi z Tibetu, či z ktorej rite, ehm zapadnutého kúta sveta, čo chodí zdanlivo pustým mestom a hľadá preživších, aby ich doviedol na miesto, odkiaľ ich vyzdvihne evakuačný tím. Herný svet snímaný z vtáčej perspektívy, zvrchu ak chcete, kamerou úplne bez náznaku ambícií opustiť pohľad zhora v prospech čo i len náznaku 3D. Aj ten zoom má len dve polohy. Z hora a viac z hora. A prepínanie na infra kameru, aby hľadanie neprebiehalo celkom naslepo.

Pandrláčik svižne kráča mapou, doslova mapou, a ľudia, ktorých nájde, sa stavajú do radu za ním a celkom bezhlavo ho nasledujú. Najprv je ich hŕstka, potom dav a veru tupý dav. Nestačí prejsť okolo miesta, kde sú obete zhromaždené, treba počkať, až kým sa zaradia. Nepoznajú skratky, ani žiadne iné kompromisy, ak pobehnú, aby sa zaradili, tak len kúštiček. Inak stoja ako taký drúci, kde ma necháš, tam budem.

Ulicami kráča pandrláčik a za ním všetci ďalší, na ktorých narazí, pokojne ich môže byť tisíc, ale ukočírovať ich v tomto počte už je riadna fuška. Kde tu stojí v ceste prekážka, päťdesiathlavý dav si s ňou neporadí, keď sa ich ale do nej oprie dvesto, nemá šancu. A aby to bolo ešte ťažšie, ulicami sa tmolia príšery, zombíci, pavúkochorbáci, guľaté čierne čudá s ostňami a ďalšia háveď. Tým sa treba vyhýbať, lebo keď nie, jednak môžu dav vydesiť, jednak doň vtrhnúť a narobiť v ňom paseku, a jednak môžu knokautovať vodcu a to už sa potom nedá robiť nič iné, len si znova napchať bongo a reštartovať úroveň.

The Last Guy je bravúrny, skvelý až geniálne jednoduchý kúsok čistej hrateľnosti rezignujúci na všetko okrem samotného spracovania. Ak by to bola veľká hra za veľké peniaze, ktosi by si zaslúžil facku, dve, alebo komplet bitku, ale takto, ako malá hra, či skôr hračka, za malý peniaz funguje fantasticky.

Oni sa tí pandrláčikovia v dave totiž tešia, výskajú, pokrikujú, a boja sa a skrývajú a všetko je to počuť a vidieť, takže komu je tento druh veselej ironizujúcej štylizácie blízky, bude sa tešiť s nimi a bude za nich, veď hrá vodcu, cítiť zodpovednosť. Časové limity, v ktorých treba zachrániť predpísaný počet pandrláčikov, síce spočiatku nie sú nijako zvlášť krvavé, zhromaždiť tisíc hláv na predpísané miesto za povedzme sedem minút nie je výraznejší problém, ale hráč na to neberie ohľady a snaží sa tých neborákov zachrániť koľko sa dá. Občas sa dá zachrániť aj celebrita – pandrláčik troška dôležitejší ako ostatní a preto zväčša poriadne skrytý. Keď ho ale človek nájde, radosťou mu až srdce stisne, akoby Hawkinga zachránil, alebo Lasicu, alebo Willa Wrighta, jednoducho skutočnú celebritu, v ktorej by sa Ďurianovej nožom nedorezal. To by síce tiež mohla byť sranda, ale do celkom inej hry.

K veci

S každou ďalšou úrovňou – teda s každou ďalšou mapou a s každým ďalším mestom síce náročnosť stúpa, až k pomerne frustrujúcim výšinám, hra je ale nastavená tak, aby neodradzovala. Ono to naozaj nie je len tak nechať tam tie rozkošné postavičky napospas temnému osudu.

The Last Guy jednoznačne prekvapil, naozaj je to len taký sofistikovanejší hadík, čo si sem tam čosi vypožičia od Pac-mama, dôležité je však len to, že vo výsledku to funguje. Perfektne funguje, a keď sa minú úrovne prítomné v hre, možno si vytvárať ďalšie s pomocou Google Earth. Malých hier už je na PS3 dosť, The Last Guy je ďalšia, znova jednoznačne lepšia, ako horšia, len už by sa konečne hodila aj normálna veľká hra, alebo viac hier. V prestávkach medzi veľkým hraním sa môžeme vyhrať do sýtosti, len tie prestávky akosi nemajú byť medzi čím.