„Aj tak vždy každý v recenziách pozerá iba na číselné hodnotenie na konci a v tom lepšom prípade sa celý ostatný text preletí iba svetelnou rýchlosťou, takže vôbec nebude vadiť, keď už hneď na začiatku prezradím, že hrať túto hru práve v tomto období bolo hádam ako za trest. Človek – recenzent je aj trochu limitovaný svojim voľným časom, ktorý môže obetovať hrám, takže pri jeho aktuálnom deficite, jeho povinné trávenie hraním Zrada a Víra (vo svete sa predáva pod názvom Belief & Betrayal)  vôbec nepridávalo na nálade, práve naopak.“

Možno niekomu aj začalo vŕtať hlavou, prečo sa predchádzajúci text vyskytol v úvodzovkách. Začal by som trošku nezvyčajne a prezradil vám, že úvodný text bol prvá poznámka o hre narýchlo načarbaná na zdrap papiera v jeden neskorý večer po prvom zahratí. Prvé dve až tri hodiny som si za napísaným aj tvrdohlavo stál a nikto by ma v tých momentoch nepresvedčil o opaku mojej pravdy. Z možných aktivít sa na prvé miesto ponúkalo hneď niekoľko, napríklad okamžitý uninstall (hru som však musel odohrať, takže od tejto možnosti som musel upustiť); ďalej som aj mohol cez ICQ okamžite po odohraní prvých hodín vynadať šéfredaktorovi (ale táto práca ma baví, takže od tejto možnosti som tiež upustil); no a nakoniec prichádzalo do úvahy vyhodiť von oknom DVD s hrou, obal, myš, klávesnicu a všetko, čo bolo hrou poškvrnené. Aj od poslednej možnosti som nakoniec upustil a rozhodol som sa, že to nejako prekusnem (čo bolestivo do dnešných dní poznačilo spodnú peru). Stalo sa nečakané a môj neoblomný názor sa začal trošku meniť. Prečo? To sa dočítate v ďalších riadkoch.

Ako dlho ste si už nezahrali poriadnu temnú adventúru? Asi to už nejaký ten piatok bude, však? Táto hra to mohla napraviť, bohužiaľ ostanem iba pri tom, že mohla. Námet je pri tom priam skvelý. Príbeh týkajúci sa sprisahania v najvyšších pozíciách kresťanskej cirkvi, tajného katarského hnutia siahajúc až k zrade Ježiša Judášom bol priam skvelým podkladom, z ktorého by sa dalo nemálo vyťažiť. Našla by sa v príbehu aj istá paralela so skvelým dielom od majstra Dana Browna (sprisahanie, opieranie sa o fakty a ich rozoberanie z iných uhlov pohľadu a ešte určite aj iné). Rovnako aj v hre sa vydáva jeden jediný človek po stopách rozlúštenia zapeklitej záhady a objasnenia vraždy svojho strýka. Ten človek je spisovateľ Jonathan Danter a samozrejme sa na svojich cestách spojí s tajomnou ženou menom Kat. Aby tých odkazov na Da Vinciho Kód a iné Brownove diela nebolo málo, tak náš hlavný hrdina v istej fáze hry aj obdrží falošný pas, ktorý mu prisúdi meno Daniel Brown.

V čom je teda problém, keď je príbeh hry taký pútavý? V prvom rade v hre samotnej, ktorá svojou prezentáciou hráča už od úvodných chvíľ skôr odpudzuje ako priťahuje. Je ťažké stotožniť sa v hre s takým nemastným, neslaným a hlavne nevýrazným hrdinom. Nezachraňujú to ani ďalšie 2 hrateľné postavy, keďže kooperácia medzi nimi je... bratia Češi majú na to krásny výraz: „veškerá žádná“. Proste si len splníte úlohu s jednou postavou a hop rýchlo na druhú. Kde by ste čakali, že dej bude hlavným magnetom, tak tu hra úplne zlyháva. Tie prvé 3 hodiny (čo je zhruba polovica času stráveného pri hre) je podávaný priam hrozne, absolútne nelákavo, až potom sa to zmení a hru sa oplatí dohrať, aj keď vám bude klásť polená pod nohy.

Jedným z tých polien je štýl. Prechádzate po rôznych prostrediach a len hľadáte, kde sa dá na niečo kliknúť, prípadne niečo zobrať a potom zas hľadáte, kde kliknúť s predmetom, ktorý ste získali, prípadne kde využiť nejakú získanú vedomosť a poznámku. Dosť často vás nič nevedie k zbieraniu predmetov a ich skúmaniu a tak bude množstvo vecí, ktoré budete nosiť v inventári, po celú hru a využijete ich až v poslednej polhodinke. Keby bola aspoň náplň lepšia, tak by to nevadilo, no neustále ide len o to niekam prísť a až tam čosi spraviť. Puzzle tu chýbajú ako paradajková zmes na pizzu bez nej.

Za celú dobu ich v hre nájdete strašne málo, spočítali by ste ich na prstoch jednej ruky a to je žalostný počet. Ďalším polienkom kotúľajúcim sa pod vašimi chodidlami je... hranie. Na istú vec nemôžete kliknúť, aj keď musíte, lebo jednoducho nie ste pod správnym uhlom, takže ešte treba hľadať pozíciu, z ktorej na isté miesto môžete kliknúť. Ďalej si napríklad užijete kopec srandy s riešením niektorých vecí. Ide napríklad o obyčajný predmet, ktorý chcete preskúmať, no nemáte takúto možnosť, aj keď tušíte, že by byť mala. Chyba nie je vo vašom prijímači, jednoducho ešte musíte spraviť niečo predtým, než bude na danom mieste/objekte možnosť interakcie.

Kým napríklad v Drakula Zmŕtvychvstání mal človek pocit, že sa po prechode naozaj nachádza v inom prostredí a zmena lokality bola naozaj cítiť, tak tu je to jedno. New York, Benátky, Londýn, Rím, to všetko sú prekrásne a atmosferické mestá, no v hre postrádajú ducha. V Londýne si užijete najviac času, no pôsobí ako akékoľvek iné miesto. Nápis na krabičke neklame, herný dizajn je naozaj netradičný. Hlavne netradične nudný.

Nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som pochopiť, ako niekto v roku 2007 (hra je u nás vydaná s oneskorením) dokáže vydať hru, ktorá nepobeží korektne vo viacerých rozlíšeniach. 1680x1050 a mal som zle posunutý obraz, hra bežala v nejakom divnom nižšom rozlíšení a navyše bol okolo obrazu čierny rám (ale napríklad inventár som nevidel, iba názov predmetu v jeho HORNEJ lište). Žiadne hranie s nastaveniami nepomohlo. Na krabici ospevovaná mimika tvárí - synchronizácia pohybu pier so zvukom - vyzerá v praxi hrozne. Rovnako aj celkovo grafická stránka. Jediné, čo by sa dalo pochváliť, sú odlesky, tiene a nasvietenie. Inak animácie postáv sú trhané, neprirodzené a vyslovene hnusné.

Pri pozadiach ma človek pocit, že sa ocitol opäť v čase ručne kreslených adventúr. Možno filmové sekvencie by zachránili vizuálny dojem z hry, lenže minutážou sa hádam všetky spolu zmestia do 60 sekúnd. Perličkou sú časté kolízie polygónov a preblikávanie obrazu, poteší aj občasné vypadnutie objektov. Zo zvukovej stránky som mal taktiež silný emocionálny zážitok. Hudba by aj bola atmosférická, to áno, ale dabing postáv je príšerný. Podľa možností treba vypnúť zvuk a len čítať titulky, lebo pri tom dabingu sa naozaj dostavujú stavy žalúdočnej nevoľnosti.

Ako to zhńúť? Kvôli druhej polovici hry si Zrada a Víra zaslúži pozornosť. Zabaví aj tých pár puzzlov, aj keď ich je iba málo, tak majú nápad. Navyše sa v hre nachádza aj slušné množstvo rôznych drobných vtipov v dialógoch (napríklad narážka na prehru Francúzska s Talianskom vo finále MS). Je to síce strašne silené, no nejaké plusy sa nakoniec dajú nájsť.