Last Remnant je presne tou RPG, akú by ste od ázijských susedov čakali. Historicky bohaté herné reálie, miešanie sci-fi a fantasy, desiatky podivných hrdinov či extravagantné kostýmy, to všetko tu bez problémov nájdete. Jediné, čo tu ale budete hľadať márne, je uhladenosť jednotlivých dielčich zložiek, ktoré vo výsledku kazia inak štandardne kvalitný JRPG obsah do takej miery, že si hru nielen že neužijete, ale dokonca sa jej budete vyhýbať ako čert krížu. A to rozhodne nie je dobrá vizitka titulu, ktorý by mal prilákať masy. No dobre, Last Remnant možno ani taký cieľ nemá, ale pre fanúšikov tohto žánra bude možno ešte väčším sklamaním než nedávny flop s názvom Infinite Undiscovery. Dobre teda, kde súdruhovia z krajiny vychádzajúceho slnka urobili chybu?

Začnem hneď tým, čo vám udrie do oči ako prvé – nefunkčný vizuál. Teda, po stránke umeleckej je rozhodne na čo sa pozerať, ale z hľadiska motora, ktorý Last Remnant poháňa, môžem bez diskusií hovoriť o katastrofe rozmerov armageddonu. Chápem, že Square Enix sa snaží priblížiť západnému publiku a preto si za nosný engine zvolili ten Unrealácky, ale už nechápem to, ako mohli tak lajdácky a bezohľadne pristúpiť k jeho modifikácii pre potreby svojho titulu. Prakticky nič po stránke funkčnosti herného kódu nefachčí tak, ako by malo. Výsledok? Tak napríklad doskakovanie textúr. Ak ste sa hnevali, že v GTA IV sa niektoré textúry objavili zo sekundovým oneskorením, tu si pre istotu radšej odskočte na kávu.

V Last Remnant je totižto dodatočné loadovanie textúr vyhnané do extrému a tak sa počas hry môžete tešiť na scénky typu in-game animácia, kedy postavy vedú dialóg ale ich textúry sa len veľmi nesmelo na seba nabaľujú, takže pekne vidíte, koľko vrstiev ten ktorý hrdina z hľadiska vizáže má. A verte mi, nie je to pekný pohľad. Samozrejme, takýto nanajvýš rušivý element zákonite trhá výslednú atmosféru na kusy a vy tak z celého toho epického dobrodružstva máte len podivnú pachuť v ústach z toho, ako niekto môže tak nedoladený produkt vyvrhnúť na svetlo sveta.

Dobre, keby že to boli len tie textúry.... lenže hra je nefunkčná aj v ďalších bodoch. Každá zóna, ktorú navštívite, je buď zúfalo koridorová, alebo má rozmery sotva pár metrov, takže urobíte niekoľko krokov a už nabieha loading. Apropo, loadingy. Tie zrejme tvoria polovicu herného času, keďže ich vidíte nielen pri prechode medzi lokalitami, ale navyše aj pred a po skončení bitiek, ktorých je v hre prekliato veľa, čo opäť neblaho vplýva na výsledný feeling titulu. No a aby toho nebolo málo, tešiť sa môžete aj na také chyby ako haprujúce animácie, prelínanie polygónov či neprekonateľné problémy s framedropmi, kedy sa občas dokonca aj na moment zastaví, pretože herní inžinieri akosi nezvládli svoje remeslo. Celkovo tak technická stránka zráža výsledný dojem z Last Remnant o poriadny kus dole a pre mňa osobne bolo nad mieru ťažké takto nedokončený titul vôbec dohrať. Obzvlášť keď zoberiem do úvahy tie hromady AAA titulov, ktoré sa za posledný mesiac-dva objavili na trhu.

Z hľadiska hernej náplne pritom Last Remnant vykazuje všetky známky špičkového titulu a už len samotný príbeh sa radi medzi vysoko hodnotný artikel, ktorý by si žiaden fanúšik JRPG rozhodne nemal ujsť. Square Enix, spoločnosť zrejme majúca monopol na poli JRPG, totižto opäť raz prichádza s niečim novým, niečim, čo síce evokuje spomienky na ich predchádzajúcu tvorbu, ale vďaka originálnym nápadom a vynikajúcemu dizajnu jasne poukazuje na skutočnosť, že ľudská fantázia je vskutku nekonečná. S čím sa teda tvorcovia Final Fantasy vytasili teraz? Ústrednou postavou hernej story je mládenec menom Rush Sykes. Táto persóna, v úvode ešte nevykazujúca žiadne črty hrdinských a chrabrých bojovníkov, musí hneď v prvých minútach čeliť ťažkej situácii – milovaná sestra Irina je unesená podivnými bytosťami a tak sa Rush bezhlavo vrhá do jej záchrany neuvedomujúc si, že tentokrát môže byť vo veci o mnoho viac, než by si kedykoľvek predstavoval.

V hre sú totižto záhadné artefakty označované ako remnants (pozostatky), o ktorých sa vie skutočne len máličko (Rushovci sa konieckoncov podieľajú na výskume týchto artefaktov) a keďže určité osoby tieto objekty vedia aktivovať a následne využiť, mnoho obyčajných ľudí ich považuje za dielo božskej sily. Samozrejme, nebolo by to epické dobrodružstvo, keby v ňom chýbal nejaký úhlavný záporák, ktorý v prípade Rushovho univerza dokáže manipulovať s akýmkoľvek remnantom. Základná premisa príbehu sa teda odkryje relatívne rýchlo, vďaka čomu sa aj príbeh bude viesť v zrozumiteľnom podtóne, nie ako v prípade niektorých iných japonských produkcií, kde dejové kľučky pôsobia tak násilným a nelogickým dojmom (navyše plným klišé), že im porozumie skutočne len samotný tvorca (však, Kojima?! Alebo ten, kto si robí poznámky, pozn Junker). Skrátka a dobre, herná story Last Remnant je jednoducho pútavá a ak vám ten mixing odlišných kultúr a reálií nejak vážnejšie nedvíha žalúdok, príbeh Rusha a jeho party si určite užijete.

Siahodlhé dialógy, minimum prieskumu terénu, sústavné boje a automatické levelovanie – to všetko sú znaky klasického zástupcu tohto žánra, ktorým Last Remnant bezosporu je. Nečakajte teda žiadnu revolúciu na poli hernej náplne, čo ale na druhú stranu nemusí nutne vyznieť ako negatívum, keďže uvedené mechanizmy pasujú do bohato vykresleného fantasy sveta tohto titulu ako povestný zadok na šerbel. Dokonca aj upgrade zbraní a ich výmena boli skresané len na vášho hrdinu, takže už nestrávite tak nekresťansky veľa času v rôznych menu tabuľkách, ako ste to robili po iné razy. Príjemne na mňa zapôsobilo aj levelovanie, ktoré vás síce zvyčajne nechá v pochybnostiach, čo ste vlastne dosiahli, ale aspoň sa mu nemusíte zdĺhavo venovať a tento čas môžete vynaložiť na postup v hre samotnej. V súvislosti so zvyšovaním úrovne vašej postavy sa sluší doplniť ale jednu vec a tou sú boje, prakticky jediný prostriedok herného levelingu. A práve na poli súbojových mechanizmov prináša Last Remnant zrejme najväčšie novinky.

U bežných JRPG s ťahovými bitkami je štandardom, že každá postava útočí sama za seba, využívajúc svoju osobitnú sadu útokov a schopností, tak ako sa na individualistický prístup patrí. Tento zabehnutý princíp ale v Last Remnant neplatí a tak sa ku slovu dostávajú o čosi pompéznejšie a veľkolepejšie bitky skupín proti skupinám, kde viac než o čokoľvek iné, ide o správne zgrupovanie vašich zverencov tak, aby v boji mali nielen výbornú ofenzívu, ale aj defenzívu. Ako teda ťahové bitky v praxi vyzerajú? V závislosti od toho, ako ďaleko ste už v hre postúpili, pod vašu kontrolu sa dostanej jedna či viacero až päť členných skupín, pričom ich aktivity ovládate všeobecnou sériou príkazov ako zaútoč, použi kúzlo či vylieč.

Znamená to teda, že nech majú postavy akékoľvek špeciálne kúzla či schopnosti, vždy ich vyvoláte len jedným príkazom. Do bojov teda vstupujete rozdelení do tzv. unions a v prvej etape bitky ste na ťahu vy. Rozdáte príkazy a následne už len sledujete, ako si vaši zverenci počínajú. Ale ejhe! Vašu šnúru útokov náhle preruší protivníkov výpad zo strany a vy tak prichádzate o výhodu prvého ťahu. Na akom princípe a za akých okolností tieto výpady a protiútoky prebiehajú, to som doteraz nezistil (hra vám to totižto v tutoriáli nespomenie – maximálne tak popíše vaše postihy, ale to je asi tak všetko), ale faktom skrátka je, že sa stávajú so železnou pravidelnosťou a preto neurobíte zle, ako poslúchnete moju radu z úvodu a do grupy si pridáte aj statnejších jedincov, ktorí udržia príslušnú skupinu pekne pohromade bez toho, aby ste sa museli strachovať, že o ňu v polovici bitky prídete.

Po skončení vášho ťahu je potom samozrejme na rade protivník, ktorý svojim skupinám rozdá obdobné príkazy, na čo následne spustí chod hry a vy tak uvidíte, ktorá zo skupín si protiútok odniesla zďaleka najhoršie. Relatívne jednoduchý systém tak sprvu nebude hráčom spôsobovať žiadne problémy a pokiaľ nebudú bezhlavo využívať zdrvujúce Rushovo kombo, prvým diskom prejdú bez sebamenších problémov. Tie už ale nastanú prechodom na druhé DVD, kedy boje prerastú do obrovských vojenských stretov, neraz trvajúcich aj pekných pár desiatok minút. V takýchto bitkách už potom pôjde skutočne o veľa, keďže veľkú úlohu zohrá vhodne využitie jednotlivých útokov na jednotlivé skupiny (kúzla proti magickým bytostiam, fyzické útoky proti humanoidom a pod.) ako aj správne navolenie príkazov, tak aby ste neútočili len na jednu skupinu ale súčasne na tie, ktoré vás ohrozujú v najväčšej miere.

Osobne mi rapídne zvýšenie obtiažnosti v druhej polovici hry nerobilo až také problémy, aj keď musím uznať, že niekoľko súbojov som opakoval aj 3 krát, pretože už skrátka neostal nik, kto by bol schopný záverečnej skupine čeliť. Samozrejme, ja som ja a tak môže byť stúpajúca krivka náročnosti bitiek pre mnohých navýsosť frustrujúcou, nehovoriac o tom, že po neúspešnom, 20 minútovom pokuse o zdolanie bitky prídete a akúkoľvek chuť si danú pasáž zopakovať. Z hľadiska spomínaného levelingu potom dochádza po skončení bitky k automatickému zvýšeniu príslušných atribútov, ktorých je ale na môj vkus až príliš veľa a u väčšiny z nich ani len nebudete tušiť, o čom točia a v akom smere vylepšia váš tím. Tak či onak, aspoň ten leveling nebudete musieť ani len pohnúť prstom a pokojne sa tak budete môcť sústrediť na boje samotné.

Pochopiť princípy súbojového systému a následne ho aj zvládnuť vám teda síce zaberie mnoho hodín experimentovania, ale keď sa cez tento ojedinelý mechanizmus prekušete, dočkáte sa vskutku epických a dychberúcich bitiek, takých, ktoré si určite zaslúžia tie najvyššie hodnotenia. Ak k nim potom navyše pridám aj parádnu story či špičkové stvárnenie herného sveta, tak nebyť katastrofálneho technického spracovania, určte by sa jednalo o jasný hit JRPG žánru. Takto ale musím iba skloniť hlavu a prehlásiť, že pokiaľ by autori na hre pracovali ešte nejaký ten piatok navyše, možno by nám priniesli kráľovský titul nielen po dizajnérskej stránke, ale aj stránky funkčnosti. Pretože Last Remnant taký aký je dnes, si nezaslúži, aby ste mu obetovali vaše nervy, nech je po obsahovej stránke akokoľvek kvalitný.