EyeToy Play: PomPom Party
Hodnotenie: 6/10

Je dievčenská záležitosť, simulátor roztlieskavačky, ktorého herným princípom je rytmické skákanie, tancovanie a mávanie farebnými Pom Pommi – tými roztlieskavačskými strapcami, respektíve ich hračkárskymi verziami dodávaných spolu s hrou. Skáče, tancuje sa a máva do čoraz náročnejšieho rytmu, strapcami treba vykresľovať čoraz zložitejšie obrazce a to je tak všetko.

Vlastne nie, hra obsahuje čosi ako zárodok veľmi povrchného kariérneho módu, ak teda môžeme za kariéru považovať vedenie svojho vlastného virtuálneho roztlieskavacieho tímu. Kľúčom ku vlastnej choreografii je veľmi precízny nácvik zostáv, najprv sa ich treba naučiť – tancovať, skákať a mávať zas a znova, až kým synchronizácia nie je úplná a pohyby takmer zautomatizované. Nacvičené figúry potom možno variovať a skladať do nových choreografií.

Roztlieskavanie proti hre je zábavné do tej miery, do akej je hráč skutočne ochotný tancovať, ako mu ktosi iný píska, keďže osobne sa mi akýkoľvek koordinovaný fyzický pohyb, čo i len vzdialene pripomínajúci tanec, vyslovene bridí, PomPom Party v žiadnom prípade nebude hrou, ku ktorej sa ešte niekedy vrátim.

Na druhej strane, viem si celkom živo predstaviť žúrku, najlepšie dievčenskú, na ktorej sa pom pom party vytiahne pri tom najoptimálnejšom promile a žúrka sa zmení na skutočne bizarný súťažno-exhibičný večierok. PomPom Party totiž priamo predpokladá, že hráčka nebude pred televízorom osamotená, ale zapojí do hry aspoň jednu kamarátku, aby mohla merať roztlieskavačský potenciál nie so strojom, ale s kýmsi konkrétnym. Ako divák by som sa takého čohosi zúčastnil veľmi rád.

A ak by dievčence zvolili k roztlieskaniu aj adekvátne úbory, som ochotný už teraz si rezervovať lístky do prvého radu.

EyeToy Play: Hero
Hodnotenie: 7/10

Je chlapčenská odpoveď, alebo alternatíva k PomPom Party, netancuje sa v nej do rytmu, ale šermuje hračkárskym mečom z mäkkej zelenej peny, ktorý je súčasťou balenia hry. Pobíjajú sa netvory a príšery, zástupy netvorov a príšer, čo už je samo osebe zábavnejšie ako tancovanie. Hero má však ešte jednu obrovskú prednosť – má štýl, má nápad a skúša pracovať s EyeToyom troška inak.

Zásadným rozdielom oproti tradičným hrám pre EyeToy je, že potenciálne hrajúce sa chlapča nevidí na obrazovke svoj zrkadlový obraz, ale len meč zavesený v priestore. Herná figúra je akoby ukrytá pod čarovným neviditeľným plášťom, oponenti v hre nás samozrejme nevidia a túto skutočnosť zohľadňuje aj herný koncept, postavy v hre - súperi identifikujú našu polohu len podľa svietiaceho meča. Hra je nielen o to ľahšia, ale i o to zábavnejšia, je to taký šermiarsky FPS dungeon. V rozmanitých prostrediach treba rozporcovať rozmanité príšery, zväčša rozprávkové, ale dôjde aj na fantasy netvorov. A keď sa neporcujú príšery, porcuje sa ovocie a zelenina, ktorú po vás hádžu skrývajúci sa nespratníci, elegantne, za letu na dva kusy.

V niektorých pasážach je meč jediným jasným zdrojom svetla, takže sa ním dá nielen svietiť na cestu, ale dá sa aj zhasnúť, obyčajným schovaním meča povedzme za chrbát, tak aby ho kamera nevidela. Túto jednoduchú fintu neohrozený hrdina ocení predovšetkým v momentoch, keď prestane byť neohrozeným, lebo herný priestor pred ním začne byť skutočne prehustený potvorami bažiacimi po krvi. Seknúť a schovať, seknúť a schovať a hneď je miesto, aj na sedenie, ak by bolo treba.

EyeToy Play: Hero je jednoducho veľmi príjemný závan sviežeho vetra v sérii EyeToy, škoda len, že je to naozaj taký vánok, nie poriadny vetrisko. Aj Hero je totiž len súbor minihier, infantilných, s grafikou, ktorá nikoho nenechá na pochybách, že ide o detskú hru, viac menej na jedno použitie. Hre chýba nejaký jednoliatejší koncept, či nebodaj priamo príbeh, čo je síce smutné, ale hra takto aspoň neskĺzava do prílišného stereotypu.

Ak by žiariaci meč sprevádzal onen notoricky známy zvuk, vyzeral a pôsobil by na obrazovke celkom ako plazmový meč Jediov zo Star Wars, podobnosť je taká veľká, že človeka až napadne, že je škoda, že koncept EyeToy Play: Hero neponúkli George Lucasovi. S jeho možnosťami by hra totiž mohla vykročiť zo svojho tieňa a stať sa nečakanou peckou. Takto je len veľmi, veľmi príjemnou chlapčenskou zábavkou.

Buzz! Junior: Ace Racers
Hodnotenie: 5/10

To, čo by sa spočiatku mohlo javiť ako závody kade tade, súšou, vodou a vzduchom na všetkom možnom, vychádzajúce z predpokladu, že pretekársky prvok známy z minihier pre Buzz je natoľko zaujímavý, že utiahne celú hru, sa už v priebehu prvých kôl zmení na štandardnú hru zo série Junior.
Už sme šantili s opicami, robotmi a príšerami, teraz by sme mali šantiť s pretekármi. V praxi to znamená mačkať veľké červené tlačidlo, respektíve menšie farebné tlačidlá v súlade so zadaním tej ktorej minihry. Šrotujú sa autiaky, lieta sa, zbierajú sa balóny, skúma sa cieľová fotografia, driftuje sa v zákrutách, oponenti sa striekajú olejom a vyhadzujú z trate obrovskými magnetmi a hoci to môže znieť novo, respektíve originálne, vždy ide o nápad, ktorý už sa objavil v iných junior hrách, len je inak graficky spracovaný.

Zábavnosť a vlastne i hrateľnosť Buzz! Junior: Ace Racers je tak podmienená vonkajšími okolnosťami – nezáleží na hre samotnej, ale na tom, aký štyria ľudia a pri akej príležitosti sa chopia bzučiakov a koľko toho už majú v sebe. Inak je Buzz! Junior: Ace Racers štandardnou hrou svojho druhu, plná česká lokalizácie jasne naznačuje, že cieľovkou sú tie detváky, ktoré normálne videohry neoslovujú, ich rodičia a potom ľudia, ktorí majú konzolu len preto, aby si občas zabliakali v SingStar, občas zakvízovali a občas, keď zábava s partiou viazne, skúsili trocha nefalšovanej infantilnej radosti zo súťaženia.

Čo ďalej? Už asi len toľko, že okrem štandardnej hry viacerých hráčov ponúka Buzz! Junior: Ace Racers hru v tímoch a čo je asi najdôležitejšie, konečne je v hre prítomná možnosť zostaviť si vlastné poradie minihier. Tých je v hre okolo štyridsať, pričom do najdlhšej hry zvanej maratón sa ich vojde dvadsaťosem. Žiaľ, mnoho z nich je len variáciou identického nápadu v inom grafickom spracovaní.