Povedzme si na rovinu – odkedy sa herný trh stal dominantou next-gen platforiem, žáner plošinkoviek akoby zmizol z povrchu zemského. Schválne si skúste spomenúť, kedy naposledy ste hrali skutočne zábavnú „hopsačku“. Ratchet and Clank na PS3, nový Banjo, LBP... a... a to je všetko. Kde je Sly a jeho banda lúpežníkov? Kde ja populárny Jak? Kam zmizol Gex či dávny Crock? Nuž, zrejme sa odobrali na dlhšiu dovolenku, keďže okrem svojich mini verzií pre handheld PSP nám už pekných pár dní nič nové nepredviedli. A to je rozhodne škoda, keďže podobné odreagovačky by sa v týchto dobách, kedy hernému svetu vládnu samé FPS, resp. 3^rd person žánrové rýchlokvasky, jednoznačne šikli.

Príbeh, aj keď je to na pomery tohto žánra vec relatívne zbytočná, nás v úvode opäť dostáva do konfrontácie medzi Sonicom a jeho nemesis, doktorom Robotnikom. Modrý ježko, posilnený sedmičkou chaos smaragdov, ale netuší, že jeho nepriateľ si pre neho pripravil pascu a tak je v okamihu priamej konfrontácie Sonic zbavený svojej super sily. Čo je ale horšie, túto energiu v zápätí využíva Robotnik na zničenie Zeme, čím oslobodzuje v útrobách planéty ukrytú bytosť, zvanú Dark Gaia. No a len tak okrajovo, nešetrné hrátky s mocnou silou z neznámych príčin zalternujú aj ego modrého ježa, ktorý sa (podobne ako Power Rangers) premorfuje do svojej agresívnejšej podoby, ktorá v prípade hrozivého ježkodlaka vo vás vzbudí minimálne rešpekt. Takto poznačený hrdina, vrátený pekne na zem (resp. jej trosky) tak opäť stojí pred neľahkou úlohou záchrany sveta, tak ako už konieckoncov stál nespočetekrát. Či sa mu tu po x-tý krát podarí, už ale bude plne vo vašej réžii.

Herná náplň je v zásade dvojakého typu + jeden medzi článkový. Čo tým myslím? V rámci hlavnej príbehovej kampane sa v spoločnosti Sonica a jeho nočného ja (jež sa totižto mení v ježkodlaka len po západe slnka) zúčastníte ako klasických levelov, tak aj levelov čiste platformovitého charakteru, nie nepodobných tým v Ratchet & Clank. Tretím, osobitným typom herného prostredia, sú lokality medzi jednotlivými levelmi, v rámci ktorých vediete s miestnymi siahodlhé dialogy o ničom, len aby ste si odomkli ďalšiu porciu úrovní. Sluší sa doplniť, že každý level má dvojakú podobu, tzn. že si ho prejdete ako za dňa, tak aj počas noci. K systému odomykania levelov sa potom viaže aj klasický trademark plošinkoviek a to zbieranie určitých predmov, tu majúcich podobu slnečných, resp. mesačných medailí. Tie sú neraz šalamúnsky poskryvávané a tak ak budete túžiť hru skutočne dokončiť, väčšinu levelov budete musieť chtiac nechtiac absolvovať hneď niekoľko krát. Prečo ale to podozrivé chtiac nechtiac?

Nuž, ak by som mal hovoriť čiste len v súvislosti so štandardnými, patrične svižnými dennými misiami, našiel by som skutočne len málo nedostatkov, ktoré by mi nedali spať. Graficky nádherné, príjemne estetické, kontrastne vybičované úrovne totižto oplývajú nebezpečne návykovou hrateľnosťou, a to predovšetkým vďaka úžasnej rýchlosti a veľmi dobre zvládnutému tempu, kde behacia 3D pasáž tak povediac za Sonicovým chrbtom je nenásilne striedaná menej zbesilým, ale rovnako chytľavým plošinkovským úsekom z klasického kvázi 2D pohľadu, tak, že si ten prechod ani len nevšimnete. Azda len mierne problémy s odozvou ovládania či niektoré až príliš rýchle pasáže vám nedovolia naplno si užiť krásy, ktoré tieto denné levely ponúkaju. Inak ale nechýba nič, čo by ste u Sonica čakali (zbieranie zlatých prstencov napríklad), pričom ale autori modrého ježa obdarili aj dvojicou nových schopností (boost a rýchle úkroky), takže vo výsledku je tejto rýchly tvor ešte agilnejši, než minule. Skrátka a dobre, pokiaľ ste sa tešili na klasického Sonica v tom najlepšom svetle, denné levely vám ho bez diskusií ponúknu.

Horšie na tom už ale sú misie v koži chlpatého ježkodlaka. Ono, nie že by boli nejaké hrozivé či nebodaj frustrujúce, sú len neskonale fádne a tuctové. V praxi totižto ponúkajú len povrchnejšiu verziu štandardných hack´n´slash titulov a pokiaľ nie ste človekom trpezlivým, ľahko vás tie repetitívne bitky či skákacie pasáže prestanú baviť. Jeden čudlík pre rýchly úder, druhý pre silný, grab, skok, skrátka, nič čo by ste už nevideli hádam milión krát, len v tomto prípade je to servírované v maximálne nevyrovnanom pomere. Konieckoncov, veď uznajte sami. Zatiaľ čo vám denné levely zaberú nejakých tých 15 - 20 minút, nočnými verziami tých istých lokalít sa budete potĺkať minimálne raz toľko. Slovami matematika-laika, 1/3 hry si užijete v koži normálneho Sonicka, zatiaľ čo 2/3 v koži jeho alter ega.

A tu je ten zásadný problém, ktorý pravdepodobne ani z Unleashed nespraví titul, hodný oživenia tejto legendy. Jednoducho, namiesto toho, aby autori dodali hráčom prevažne tej klasickej Sonickovskej zábavy, nasilu im natlačia ich ďalší experiment, hrateľnosťou ani náznakom nevybočujúci z priemeru. Navyše, ježkodlak so sebou prináša aj celý rad vedľajších symptómov, akými sú ťažkopádna kamera či ovládanie, vďaka čomu si jeho úseky rozhodne nebudete užívať tak, ako zbytok hry. Nanešťastie, zbytok hry je ale o dosť v menšom počte, než uvedené nočné pasáže a tak mi ostáva len konštatovať, že niekedy je predsalen lepšie kvôli chodníku tu cestu neopúšťať.

10 hodín potrebných na dokončenie Sonic Unleashed rozhodne nie je málo a pokiaľ sa zmierite s tým, že väčšinu času sa budete len tešiť na tých pár okamihov, aby ste nimi následne prebehli rýchlosťou črevnej prehánky, možno vám nové dobrodružstvo modrého ježa predsalen niečo ponúkne. Príjemný a svižný vizuál, podporený kvalitných audiom a relatívne triviálnou hernou náplňou totižto sprvu sľubuje nenáročnú oddychovku, ktorú ale veľmi skoro strpčí totálne zbytočná zmena herných princípov, ktoré autori museli do hry zakomponovať skutočne len pod vplyvom omamných látok. Pretože takto drsne narušiť inak tradičnú (a legendárnu) plošinkovku môžu len ludia, ktorí nevedia, čo je dobré. Tak či onak, nový Sonic rozhodne nie je prepadákom, ale žeby sa zapísal do siene slávy medzi tip-top platformovky, o tom nemôže byť ani len reč.