Musím uznať, že tak veľké haló som okolo „obyčajnej“ bojovky skutočne nečakal. Uznávam, že v prípade Street Fighter IV ide o návrat ku koreňom a teda aj na výslnie, ale žeby si titul takéhoto špecifického žánra behom niekoľkých týždňov získal tak extrémnu popularitu, to sa mi naozaj nechce veriť. No dobre, možno nie som bohvieaký fanúšik bitkárskych hier, ale ta vlna zájmu, ktorá sa zdvihla okolo nového SF ma nečakane prekvapila. Veď predsa, zato že to najúrodnejšie hráčske obdobie skončilo, ešte nemusí byť každá (s prepáčením blbina) velebená len preto, že nastalo obdobie sucha? Alebo sa mýlim?

No dobre, možno moje predchádzajúce slová vyznievajú mierne zaujato, ale ak mám byť úprimný, z toho čo som doteraz videl a čítal, usudzujem, že nejaké to kúzlo nový Street Fighter predsa len musí mať. Dnes, keď som dostal do rúk jeho finálnu verziu, musím chtiac nechtiac konštatovať, že aj napriek prehnanému hypu je štvrtý diel pouličného bitkára nadmieru atraktívnou bojovkou a aj keď som si z neho nesadol tak silno na zadok, ako to spravili niektoré konkurenčné média, rozhodne som sa pri ňom bavil. Čím si ma teda skupina viac či menej výstredných bojovníkov získala?

V prvom rade vskutku luxusnou hernou ponukou, sľubujúcou dostatok možností realizovať sa ako jednotlivcom, tak aj dvojiciam, samozrejme s bonusom v podobe multiplayeru, tak ako sa na dnešné bojovky patrí. Evergreen tohto žánra v podobe Arcade hry (v skutočnosti by som ho skôr nazval Story módom), kedy sa chopíte postupne každého z dostupných bojovníkov, aby ste ho následne na pozadí skutočne minimalistickej story previedli sériou bitiek, získava v podaní Street Fightera IV prekvapivo svieži nádych, keďže každý hrdina je sprevádzaný atraktívnym video úvodom, verne kopírujúcim grafickú štylizáciu hry.

Samozrejme, akokoľvek sa animácie javia ako vítané spestrenie, slúžia skutočne len k naznačeniu motívu jednotlivých postáv, pričom nejakú väčšiu hĺbku v nich hľadať určite nemožno. Druhým klasickým módom je Versus, umožňujúci súboje či už s počítačom riadeným protivníkom alebo organickým mozgom komandovaným bitkárom, to v prípade, žeby ste sa pri konzole zišli viac než v počte jeden kus. No, možno postačí aj ten jeden, ak máte schizofréniu alebo vám za podivných okolností narástol aj ďalší pár rúk (alebo ste do bojoviek ľaví a len to dianie na obrazovke sledujete z diaľky :-).

Čo ďalej? Challenge mód! Nečakajte od neho nič prepracované na úrovni napríklad Soul Calibur IV (Tower of Souls), iba zoskupenie viac menej už štandardných možností ako Time Attack či Survival, doplnených o mód Trial. V ňom si budete môcť v niekoľkých po sebe nadväzujúcich výzvach dokonale otestovať všetky možné aj nemožné údery zvoleného bojovníka a pochopiť niektoré z kľúčových princípov potrebných pre zvládnutie boja. Čerešničku na torte potom predstavuje už spomínaný online multiplayer, v ktorom sa naozaj ukáže, čo vo vás v skutočnosti je.

Už z predchádzajúcich riadkov vám musí byť jasné, že autori sa vydali nanajvýš konzervatívnou cestou, takže vo výsledku sa koncentrovali primárne na samotné jadro hrateľnosti, než by hráčov zaplavili desiatkami noviniek. A čo je tým najchutnejším z celého Street Fightera? No predsa bitky samotné! Pred tým než sa pustíte do šarvátok, spočinie na vás dôležitá úloha v podobe výberu jedného z dostupných bojovníkov. Okrem klasických hrdinov typu Ken, Ryu či Chun-Li sa ponúkajú aj výzorovo extravagantnejšie postavy ako napríklad tlstoprd Rufus, plastický jogín Dhalsim či zelené monštrum Blanka značne oživujúci bežný, dalo by sa povedať, že „normálny“ štandard.

V súvislosti s postavami si nemôžem odpustiť jednu zásadnú výtku – vládne medzi nimi značná nevyváženosť; jeden bojovník má hádam nekončiaci zoznam úderov a kómb, zatiaľ čo ten druhý sa musí uspokojiť iba so zanedbateľným počtom. Neviem či to bol zámer autorov, ale hrať za niektoré postavy skutočne nemá význam, lebo svojim obmedzeným repertoárom si v konfrontácii s inými (zrejme autormi preferovanými kolegami) ani len neškrtnú. Na jednu stranu sa tým síce otvára priestor pre hard-core fanúšikov, ktorí sa budú snažiť aj so slabými bojovníkmi dokázať divy, ale na tú druhú je ukracovaný bežný hráč, ktorý sa chce len baviť a nezaujíma ho odkaz série či nejaký skrytý motív. Tak či onak, našťastie je počet rovnocenných bojovníkov dostatočný a tak neverím, že by si z tej plejády postáv nik nevybral.

Hra samozrejme ponúka aj celý rad ďalších špecialitiek, medzi ktorými vyniká hlavne blokovanie či akési koncentrované údery, ktoré nielenže odrazia proti vám vedený útok, ale v prípade že sú prevedené správne, na moment paralyzujú protivníka. Je teda jasné, že aj napriek relatívne obmedzenému a jednoduchému konceptu je možné v Street Fighterovi IV taktizovať viac než dosť a neraz tak zmeniť čiste svalovú záležitosť na šachovú partiu, kedy každý z hráčov bude len strategicky vyčkávať na to, čo ten druhý urobí, aby mohol podľa toho adekvátne reagovať.

Tam, kde Soul Calibur IV útočil prekrásne spracovanými 3D arénami a ešte atraktívnejšími ultra-res bojovníkmi, tam aktuálny diel Street Fightera kontruje next-gen návratom do minulosti, ktorý je nielenže nápaditý, ale navyše aj maximálne osobitý na to, aby si vás získal už od prvého okamihu. Farebne pestré a nanajvýš rozmanité arény vás zaujmú obrovskou mierou detailov (zvery hrajúce sa na pozadí, tackajúci sa čučkelesák v stave opitosti a pod.), rovnako ako jednotliví hrdinovia, štylisticky stvárnení do takých extrémov, až vám možno aj bude ľúto, že si ich nemôžete pozrieť z väčšieho detailu.

Krajne pohodovým a (ne)rušivým dojmom (ešte teraz ma straší ta otrasná muzika u Soul Calibur IV) na mňa zapôsobilo audio, ktoré príjemne dotvára atmosféru a dokonca musím povedať, že tá úvodná pesnička spolu so songom hrajúcim pri výbere bojovníkov sa mi až nečakane zapáčili a kľudne by som si ich pustil v aute na ceste do práce. Keď to teda mám nejako zhrnúť, z hľadiska technického spracovania sa nový Street Fighter rozhodne nemá voči konkurencii za čo hanbiť a určite nesklame ako polygónových maniakov, tak aj ľudí, ktorým ide skôr o umelecký dojem, než o ľudovo povedané väčší klacek.

Nakoniec som aj celkom rád, že sa mi dostal Street Fighter IV do rúk. Nečakane svieža zmena mi priniesla toľko potrebné oživenie jedálnička a tak som si tie šarvátky medzi jednotlivými hrdinami užíval ako nikdy pred tým. Svoje pri tom zohrala aj kvalitná audio-video stránka či z princípu jednoduchosť konceptu, autormi titulu ale predsalen dotiahnutá vyššie, než je len bežný štandard. Street Fighter IV tak splnil presne to, čo sa od neho očakávalo a mne neostáva nič iné, len vám ho suchým spôsobom vrelo doporučiť. Nič iné ma totižto v súvislosti s tak precízne a poctivo zvládnutým titulom nenapadá.