Nakupovanie v preplnených hypermarketoch, čakanie v radoch alebo vybavovanie reklamácie majú pre mňa jeden spoločný faktor. Nemám ich rád, pretože zdržujú, sú nudné a zbytočne mi zaťažujú život. Teraz si do zoznamu dopíšem ešte Shellshock 2: Blood Trials.

Táto hra je potrebná pre život asi tak ako slepé črevo, panenská blana či šiesty prst na nohe. Vlastne menej, pretože po odstránení slepáku zostane jazva, panenstvo sa cení (ako kde) a šiesty prst na nohe môže niekto dokonca obdivovať. Pri hraní Shellshocku 2 vo vás nezostanú žiadne jazvy, nič, čo by ste ocenili a už vôbec nič, čo by ste obdivovali. Je to proste hrubou čiarou nakreslená maľba, ktorú si nevšimnete viac ako billboard na diaľnici pri 200 km/h rýchlosti. Zachytíte síce, že tam niečo je, no za pol hodinu si už ani nespomeniete, čo tam bolo.

A o tom je vlastne celá hra. Námet sprvoti pôsobí zaujímavo a neotrepane, no ako to väčšinou u podobných diel býva, na celú hru je jeho dopad minimálny. Ocitáme sa vo Vietname, presnejšie povedané vo vietnamsko-americkom konflikte. Vojna sa pre západnú veľmoc nevyvíja najlepšie a my sme sa práve dozvedeli správu, že celá čata pod vedením nášho brata padla pri plnení tajnej misie. Prežil len veliteľ, náš brat Cal, no niečo s ním nie je v poriadku. Javí známky besnoty a prílišnej agresivity. Nesúvislo bľaboce a vojenský dozor ho musel pripútať na lôžko. Rozumieť boli len dve slová: biely rytier, načo vypadol prúd a Calovi sa podarilo vymaniť z pút. Čaká nás teda úloha zistiť, čo sa stalo Calovi a čo je to biely rytier.

Tu by sme hádam pri pozitívach a inováciách skončili, pretože zvyšok hry nás už nič prekvapivé a ani príliš zábavné nečaká. Bohapustá FPS-ka bez štipky niečoho rozveseľujúceho, len rutina, zopár skriptov, enginových animácií a hotovo. Nebudem zakrývať, že hlavnými nepriateľmi tentoraz nebude Vietkong, aj keď samozrejme aj proti nim si zabojujete, no vo väčšej miere sa budú v hre vyskytovať, teraz to príde, zombíci. White Knight je totiž záhadné sérum, ktoré „dobrovoľníkov“ mení na uslintané vražedné stroje, no akosi sa vymkol spod kontroly.

Tunelo-cestou a koridorovou-necestou naprieč desiatimi úrovňami prejdete za necelých päť hodín, čo bolo v tomto prípade len dobre. Džungle sú detailne naplánovane dva metre široké jamy, z ktorých sa nedá vybočiť, no pocit megalomanstva a šialenstva autorov vás zasiahne, keď vstúpite do dediny, v ktorej sa dá voľne pohybovať takmer všade. To znamená vo všetkých desiatich chatrčiach. Po dedinke opäť spadnete do starých koľají (doslova) a budete prechádzať vietkongské meter vysoké a meter široké vyhrabané chodbičky, čiže veľkosť takmer na chlp podobná hándrám, ktoré u nich kúpite na trhu. Z klaustrofobických chodieb sa zatúlate ešte do jaskynných sústav chodieb (dá sa jedna chodba považovať za sústavu?), vojnových zákopov (detto ako chodby, len je pridaná placka neba) a už ste vlastne pomaly na konci celého putovania.

Do kroku vám vyhráva kalašnikové kvarteto Vietkongu, ktorí okrem toho, že sa vynorujú priamo pred vami, na vás zaútočia aj nechutne zopár krát zo skál. Ešte že sa tu hráme na automatické zdravie a stačí sa niekde na sekundu zašiť za roh a smelo znovu vpred. Hlavnú trúbku ale hrajú samozrejme zombíci. Polygónovo sa rozdeľujú na cca 4 druhy, no akčne len na dva. Prvý, latinským názvom zombíkus-ultrakuvapomalus, sa ku vám bude šinúť kľudne aj zopár minút, než ho spásnou guľkou pošlete do zombie neba. Druhý druh, brutus-megafastus, je pri vás za pár sekúnd, no než prehryzie americké armádne šaty, stačíte v pohodičke prebiť zbraň, zapáliť si cigaretu, pozrieť sa na fotku ženy a dieťaťa zastrčenej za prilbou a zaspomínať na staré časy doma v Alabame. Špeciálnym typom sú zombie bossovia, je to len jeden druh so sekáčikmi a v celej hre sa vyskytuje v počte 3 ks. Je tuhší ako všetky ostatné zombie, čo znamená, že zapaľovať cigaretu a spomínať na Alabamu sa neodporúča. Nabíjať stíhate.

Občas sa stávajú zaujímavé kvázi infarktové situácie, a to také, že zombík alebo rákosník na vás skočia spoza rohu a musíte sa ho zbaviť. Na obrazovku vtedy začnú vyskakovať niektoré z písmen WSAD a tie treba stláčať v správnom poradí. Áno, je to niečo ako minieventy z konzol, len nezáživnejšie. Už prvý krát je to otrava, no stane sa to ešte minimálne desať krát. A nakoniec pravým alebo ľavým tlačidlom myši zvolíte, ako ho dorazíte. Invenčne prvky tu tečú potokom.

Plejáda zbraní je rôzna, ale nie nečakaná. AK47, M16, brokovnica, ťažký guľomet, bazuka (vystrelíte z nej až raz počas celej hry, lebo viac nábojov niet), pištoľky a nepoužiteľné granáty a svetlice. Maximálne ale môžete zobrať jednu sekundárnu (pištoľ), jednu primárnu (čokoľvek iné) a jednu chladnú zbraň ako mačeta alebo nožík. Munície je všade dostatok a až na jednu výnimku, keď padnete do zajatia, inú ako primárnu zbraň použiť nemusíte.

Graficky by sa dal Shellshock 2 prirovnať zhruba k obdobiu kedy speváčko-dvojičky Tweens ešte nemali silikóny, čiže dnes tým už nikoho neohúria (grafici, nie Tweens, aj keď vlastne...) Skrátka čistý priemer. Hudbu som veľmi nezaznamenal a až na činelové a sláčikové eskalácie pri minieventoch tam asi ani nebola.

Shellshock 2: Blood Trials by mohol byť hrou typu Virtual Cop alebo House of Dead, pretože odbočiť nie je veľmi kam a herná doba, grafika a prezentácia sú na podobnej úrovni. Nepriatelia nabiehajú rovno pod nôž ako prasce na porážke, umelú inteligenciu nikto neprogramoval a zážitok z toho celého vyráža na tvári sladko-kyslý úsmev ako keď kňaz rozpráva o bilingsovej metóde a o tom, ako nie je správna súlož pred svadbou. Nie je to úplne zlá hra, niekoho možno zabaví, pretože je nenáročná (technologicky, hratelne aj myšlienkovo), no osobne som na tom už teraz tak, ako ten vodič na diaľnici. Čo bolo na tom billboarde?