Chápem, že živiť jednu sériu dvadsať a viac rokov nie je vôbec jednoduché. Postupne vyčerpáte veľké množstvo nápadov, zmeníte viacero platforiem, zoznámite sa s novými technológiami. Popritom dbáte o hlavného hrdinu a jeho štýl, ktorý fanúšikovia milujú – chcú nové dobrodružstvá, na veľké zmeny sú veľmi náchylní. Ako ďalej v dlhoročnej sérii?

SEGA sa snaží zodpovedať túto otázku v každej novej časti Sonica. Esenciálny bol prechod do 3D na posledných generáciách konzol, 2D pohľad sa už nenosí, treba využívať iný engine a tretí rozmer. Rozšírila sa paleta hrdinov, pribudli nové prostredia. No 3D Sonic často hľadá príchuť bývalej slávy a borí sa s množstvom nových problémov typu neposlušná kamera a vyčerpanosť autorov núti siahať po menej efektívnych nápadov. Nasadenie ovládania Nunchak + Wiimote pre potvrdenie zbesilého prefrknutia dynamickými levelmi je ako-tak úspešné v súčasnej generácii, no potrebuje viac.

Black Knight spadá do exkluzívnej Wii série Sonica odštartovanej dielom Secret Rings. Tam sme nakukli do arabského prostredia bájí, teraz sa posúvame na dvor kráľa Artuša a jeho okolie. Čiastočne bombastickými animáciami a čiastočne črtanými animáciami ako z knižky rozprávaný príbeh vyšiel z predpokladu posadnutého kráľa ničiaceho svoju krajinu a čarodejníčkou Merlinou vyvolávajúcou chrabrého hrdinu, ktorý by ho porazil. Revízia legendy o Excalibure so Sonicom, jeho starými známymi na opačnej strane barikády a ako tmel funguje len občas.

Základný kameň úrazu spočíva v nanútenej snahe zakomponovať starých známych hrdinov do príliš zmeneného sveta. Prvú polovicu hry sa Sonic len dostáva do sveta Rytierov okrúhleho stola, musí sa osvedčiť v sérii misií a hľadať jazernú kráľovnú, svoj (ukecaný mentorujúci!) meč a cez kráľových rytierov prejsť do finálneho boja. Príbeh odsýpa rýchlo, no v konečnom dôsledku za veľa nestojí. Chvíľu je bláznivý a zrazu prejde do melancholickej minútky s Merlinou – podobné výkyvy nálad sú na poriadku, no vyznievajú akoby bláznivé časti písal jeden scenárista, tie ostatné druhý a potom sa len spojili. Veľmi to nefunguje.

Dve esenciálne zložky každého Sonica (rýchly beh naprieč levelmi a zber prsteňov) sú na mieste. Hoci problémy s prechádzaním sa začínajú objavovať už v tutoriáli. Nie je problém naštartovať Sonica a vydať sa k prsteňom – problém je v jeho navigácii vľavo a vpravo. Je zúfalo ťažkopádna. Nunchak nereaguje okamžite ako by mal, čo v praxi znamená, že ak sa rozbehnete príliš rýchlo a nie ste nasmerovaní správne, ujde vám polovica predmetov v leveli a vy sa budete musieť k nim aj tak vrátiť, a to cez úplne najpomalší pohyb – pohyb na Nunchaku vzad. To, čo v 2D vždy fungovalo a už nejeden 3D Sonic zvládol, to tu nefunguje a celý tutoriál vám nebude pripadať ako dynamický objav novej hry, ale boj s ovládacími perifériami a dizajnom prvých levelov.

Tie sú samozrejme dosť lineárne, čo je mierne sklamanie pre všetkých objaviteľov skratiek, bonusov a milovníkov variability. Občas sa objaví možnosť ísť inou cestičkou a ušetriť si 5-6 sekúnd, no platí to raz za päť levelov. Už po prvých úrovniach a návšteve troch lokalít zistíte, ako si autori šetrili prácu. Hoci hra má niekoľko desiatok misií, ich dizajn bol vytvorený nasledovne: najprv prvých pár levelov a potom už nielen iba ich variácie, ale doslova obšľahnutie väčšiny levelu a iba doplnenie/vyhodenie niektorých častí. Čo v praxi znamená, že hoci ste v Deep Woods po piatykrát, máte dojem, že vždy hráte ten istý level, prípadne kombináciu dvoch. Tento dojem pretrváva aj v iných svetoch, čo nabáda k podozreniu, že pre každý svet vznikla iba jedna veľká, prípadne dve úrovne a ich jednotlivé časti boli potom zložené do siedmich či ôsmich verzií.

Napriek prvotným negatívam (zasekávanie sa pri ovládaní do bočných strán a spočiatku fádny dizajn levelov) sa však hra rozbehne a ponúkne tri-štyri hodinky zaujímavej zábavy. Dokonca aj ten príbeh sa dá vstrebať. Nové a nové svety ukážu nielen zaujímavejší dizajn, ale aj pestrejší mix misií. Popri klasickom behaní zo štartu do cieľa sa núkajú aj iné možnosti – napríklad máte prebehnúť level bez dotknutia iných postav, najmä civilistov. Alebo zbierať a odovzdávať prstene sedláčikom – to prebieha tak, že obetujete svojich 20 prsteňov a odovzdanie prebehne po úspešnom naťukaní náhodnej série tlačidiel (niet nad quick-time sekvencie, že áno). Prípadne máte zahlušiť určitý počet nepriateľov. Apropo, boj. Po úvodnom tutoriáli, kde sa dozviete, že stačí v podstate iba mávať Wiimotom a úder sa podarí nasleduje ostrý boj. Keď sa na vás rúti pár nepriateľov, zvládnete ich. Ak sa ich rúti desať, vypomáhate si skákaním a úderom z výšky.

Ak ich je dvadsať, začína byť situácia dosť neprehľadná a mení sa na skákanie, náhodné mávanie, občas nejaký pokus o kombo (hra totiž nabíja ukazovateľ pre mocnejšie údery) a celkový dojem je síce dosť chaotický – no na druhej strane taký štýl (podľa autorov) jasne ladí so štýlom Sonica. Je to tak, a pokiaľ je dosť prsteňov a zdravia, pochvaľujete si. Celý nápad so zahrnutím boja a švihania mečom je v podstate dosť zaujímavý, akurát z jeho realizácie nie je hráč nadšený. Takže bežať levelom a mávať zbraňou je OK, väčšinou to ani príliš nezdržuje. A boj s bossom znamená švihať bezhlavo mečom, kým nepriateľský rytier nepadne. Toto platí iba do poslednej časti hry, keď po relatívne jednoduchom postupe autori parádne zvyšujú latku obtiažnosti...

...a menia hru na frustrujúce peklo! Po odohratí 25 levelov ukazuje hra 4,5 hodiny odohraného času a mám možnosť hrať jednu nepovinnú a jednu povinnú misiu. Skúšam nepovinný level, ktorý stavil na skákanie Sonica po koľajniciach a nikdy neodskočiť mimo, vtedy hra skončí. Vaším nepriateľom je dizajn levelu, kopa vozíkov, náhodné približovanie, uhol kamery a zlá viditeľnosť pre finálny odskok k tabuli Goal. Výsledok: skúšal som prejsť level dvestokrát, no bezúspešne. Vymenil som dobrovoľnú misiu za povinnú, kde už tróni sám kráľ Artuš. Možno je to náhoda, no hrať za jeden týždeň tri hry, kde v neskorých misiách nabehne boss a hra sa vybodne na hráča v štýle „Ak chceš ísť ďalej, zisti si ako“ poukazuje na nepekný trend.

Autori hovoria tomuto štýlu „hard core“?! Po hodine metódy pokus-omyl zisťujem, že treba odolávať štyrom druhom rán, naopak jednu využiť vo svoj prospech, nabiť ukazovateľ energie, čím sa vyrovnám neustále cválajúcemu Artušovi a potom naňho vyskočím a začne sekanica? Nie tak úplne. Keď hra dá povel, treba seknúť. Ak nedá a seknem, padnem z koňa a je to v čudu, musím vyskočiť znova. Problém v momente sekania sú viaceré druhy úderov a jeden vás hra zle naučí, výsledkom bolo skúšanie boja s Artušom presne 117-krát! Potom padne a to bolo asi finále.

Pretože po piatich hodinách sa dostanete k čiastočnému záveru, t.j. bežia titulky, no pri pohľade na mapu čaká séria nových misií – dobrovoľných, aj príbehových. Kto chce, vydá sa po sérii ďalších mimoriadne frustrujúcich stovkách pokusov. Finále s Artušom bolo totiž prvým levelom, kde autori priškripli obtiažnosť a zderú z vás nervy i dobrý pocit. Až potom príde opäť koniec. Už definitívny.

Jedinú vec, ktorú novému Sonicovi nemožno uprieť, je technologické spracovanie. Bombastické FMV intro muselo zhltnúť výrazný kus rozpočtu a aj niektoré cutscénz sú fajn. In-game grafika je dynamická, na pomery Wii dosť detailná a zanecháva veľmi dobrý pocit. Upaľovanie po nádhernej lúke, okolo jazera či v lesoch si zaslúži nomináciu na TOP Wii grafiku. A soundtrack k hre je popri tvrdších melódiách príjemný a v prvej polovici hry zaznejú krásne nezabudnuteľné melódie.

No grafika a kus dobrej hry nevyváži neskutočne frustrujúci, ťažko ovládateľný a opakujúci sa zvyšok. Nasadenie boja do existujúcej formuly hry nie je na papieri mínus, no jeho realizácia dopadá neslano – v prvej polovici pri nižšej obtiažnosti je fajn, v druhej už lezie na nervy, pretože kvantitou sa snaží vytiahnuť všetko. Fakt, že môžete niektorých nepriateľov preskočiť, vám padne vhod. Boje s bossmi sú výsmechom – buď sú ľahké, zabudnuteľné, zbytočné alebo vás iritujú. V takom prípade je jedno, že hra má prepracovaný systém hodnotenia, môžete opakovať misie pre väčší počet bodov, identifikovať a aplikovať predmety či voliť si rôzne herné štýly Sonica. Toto všetko ide bokom pri slabej hrateľnosti a aby toho nebolo málo, kamera vás dorazí. Sonic to tentokrát prehral na plnej čiare.