Meno Uwe Boll asi netreba hráčom nijak zvlášť predstavovať, všakže. Ten človek je zodpovedný za niekoľko filmových kúskov zaradených do TOP najhorších filmov v histórii kinematografie a dokonca je unikátny aj tým, že je hádam jediným režisérom, kvôli ktorému sa v krajine zmenili predpisy o financovaní filmov. Bohužiaľ sa však svoju kariéru rozhodol postaviť na filmových verziách známych herných značiek. Teraz však prišiel s niečím novým a podľa jeho filmu vzniká v jeho produkcii následne hra. Bude to rovnaký trapas ako každý z jeho doterajších filmov?

Všetko úžasne založené na jeho vnútorných monológoch a situáciách, ktoré prežíva. Zastrelenie ženy, mnohé nástrahy, zohavené telá a podobne. Takto sa v úzkych tuneloch z milovanej priateľky stáva mrcha, ktorá sa vyspí s každým hipíkom v okolí, viera v Boha sa obracia v nenávisť, uši urezané protivníkom sa stávajú trofejou, s ktorou sa treba každému doma pochváliť a frekvencia používania vulgarizmov prudko stúpa. Najciteľnejšie je to poznať v (seba)reflexných flashbackoch počas klaustrofóbneho putovania tunelmi. Bohužiaľ tu sa však akákoľvek chvála aj končí.

Autorom sa podaril nevídaný jav. Zžitie hráča s hlavným hrdinom je takmer dokonalé, bohužiaľ to však nemyslím ako chválu. Kebyže sa mám s pár guľkami v zásobníku ja osobne prestrieľať celým Vietnamom uprostred riečišťa krvi, tak silno uvažujem nad jednou do spánku. Presne tak som ale uvažoval aj pri hraní tejto hry a hráč začína mať podobné pocity ako postava. Prečo musím hrať túto hrôzu? Prečo musím zažívať také peklo? Hlavným dôvodom samovražedných úvah je hlavne gameplay titulu. Ten sa skladá z dvoch častí a je ťažké rozhodnúť sa, ktorá ho ubíja viac. Minimálne 1/3 celého herného času strávite uprostred tunelu pod zemou a tým pádom dáva titul pojmu „tuneloidná koridorovka“ úplne iný význam, doslovný.

Hráč je silno obmedzovaný koridorom aj v exteriéroch a tie sú len o niečo málo širšie. Oproti tomuto je aj posledné Call of Duty hra s neuveriteľne rozľahlým voľným prostredím. Monotónne jednofarebné tunely vás budú privádzať do zúfalstva. Džungľa však na tom nie je o nič lepšie. Všade tie isté rozmazané šedo-hnedo-zelené textúry, akurát s drobnou obmenou odtieňa. Existujú aj tu síce drobné odbočky z ciest, vedúce na miesta s nejakými bonusmi (zbrane, lekárničky) a osobne odporúčam ich využívať, ich význam z hľadiska hrateľnosti je ale mizivý. Navyše ich netreba zložito hľadať, v tuneloch sú označené červeným svetlom (hlavná cestou zeleným) a v džungli sú to len krátke slepé výbežky do boku.

Jedným menším plusom z hľadiska hrateľnosti snáď môže byť len samotný štýl hrania. Hra sa nesnaží byť len tupou vyvražďovačkou miliárd Vietnamcov, ale aj keď je síce nepriateľov mnoho, tak guliek na rozhadzovanie nie. Nie, že by ich bolo málo, ale zas plytvať sa nevyplatí a podľa možností treba využívať každú z aktuálnych zbraní a snažiť sa vždy trafiť hlavu. Ďalej treba využívať aj moment prekvapenia a vysokú trávu ako priestor pre nepozorované krytie chrbta. Nepriatelia vás aj tak vždy zbadajú, avšak takto máte aspoň šancu vylepšiť si strelecký uhol. Systém zdravia je tiež vyriešený celkom dobre a lekárničiek nikdy nie je prebytok. Teda môže ich byť prebytok, ak si hráč dáva pozor. Zdravie sa skladá z niekoľkých polí a v rámci jedného poľa sa ešte vždy dokáže regenerovať, ak však toto pole stratíte celé, tak pomôže jedine lekárnička.

Reálie vojnového Vietnamu prezentujú aj pasce a v prípade stretu s nimi vám ani všetky polia života plné nepomôžu. Poistky granátov zaistené iba špagátom sú len začiatkom, ďalej sú tu rôzne ostnaté polia a vystreľovacie bodce, vodné pasce a nakoniec prekrásne jamy s ostňami, ktoré sú prekryté iba bambusmi. Tie však vďaka stále rovnakým rozmazaným textúram odhalíte iba ojedinele a budú najčastejšou príčinou smrti. Samozrejme všetky pasce môžete aj deaktivovať, stačí k ním prísť a v správnom momente stlačiť príslušné tlačidlo. Nakoniec je tu ešte jedna vec a tá ma úprimne veľmi potešila, aj keď som dosť často pri tom stratil nervy – Vietnam je plný hadov a ani neviete ako, kráčate po džungli a had vás jedným hryznutím zabije. Prekvapivá pasca.

Zbraňový arzenál sa autorom podaril vyskladať vcelku pekný, avšak jeho využiteľnosť je niekde na nule. Tieto „tunelové krysy“ boli počas vojny povestné tým, že tunely nekompromisne vypaľovali. Tu síce dostanete do rúk aj plameňomet a jeho využitie vás bude najviac baviť, avšak možnosti tohto využitia sú už veľmi ojedinelé. Rovnako na brokovnicu narazíte iba párkrát a nábojov do nej veľa nebude, okrem polovice jednej misie na ňu môžete pokojne zabudnúť. Granátomet síce v tuneloch zoberiete, aj granáty doň sú, ale jeho použite v tuneloch by vás okamžite zabilo, takže ďalšia zbraň odpadá. Sniperka je nepraktická, keďže aj keď odstrelíte nič netušiaceho nepriateľa z diaľky, tak ostatní vás v momente spozorujú. Keď sa to tak vezme, tak tu máme použiteľné 2 druhy samopalov, 2 pištole, nôž, mačetu a granáty. To je už trocha moc orezané. Hlavne zbrane nie je kde využívať aj kvôli dĺžke hry, ktorá sa drží dnešného štvorhodinového štandardu. 8 polhodinových misií je žalostne málo, aj keď to v konečnom dôsledku pre recenzenta pôsobí ako vyslobodenie.

Technická stránka nasleduje v stopách všetkého vyššie opísaného. Grafika je založená na Vietcong engine, ktorý je síce interne vyvíjaný v Replay Studios, avšak Vietcong engine z prvej časti českej hry dosahoval lepších kvalít. O kope grafických bugov ani nehovoriac. Zvuková stránka už ale má niečo do seba. Dynamická hudba meniaca sa podľa aktuálne odohrávajúcih sa udalostí dáva hráčovi úžasný filmový feeling. Inak je dabing priemerný a zvuky zbraní nevýrazné. AI je na tom veľmi zle a navyše občas aj výrazne cheatuje. Nepriatelia po vás raz strieľajú už za rohom (vidia svetlo baterky), inokedy im zas môžete pred očami čardáš tancovať a ani to s nimi nehne. Väčšinou však dokážu ale všetci nabehnúť na jedno miesto a tam sa nechajú odstreliť. Už ani neviem, kedy som sa naposledy zaoberal zásahovým modelom, ale tu to jednoducho treba. Telo má 2 zásahové zóny: hlavu (headshot dáte aj keď netrafíte, nejako to tam lieta samo, len stačí vystreliť do okolia hlavy) a stred hrudníka. Na iných miestach to nepriateľmi iba preletí. Paradoxom je, že z odstrelenej hlavy ešte dokážete urezať ucho ako trofej.

Aj keď filmový Tunnel Rats sa Uwemu nečakane podaril, tak jeho herná inkarnácia kráča v stopách Uweho filmov. Nevýrazná FPS s nízkym rozpočtom, ktorý sa prejavil hlavne na grafickej stránke, sa dá dohrať za jedno doobedie a zaujme málokoho. Aj napriek všetkým chybám sa však ojedinele hrala aj vcelku dobre a miestami som sa dokonca aj bavil, keď som si odmyslel to zvratkové grafické stvárnenie. Tieto momenty však boli veľmi ojedinelé a hru nezachránila ani jej pomerne budgetová cena. Takže ja som sa síce bavil, ale na 30 %.