Posledné dva roky píšeme snáď pri každej PS2 recenzii, že toto je zrejme posledná perla systému a neradno ju vynechať. Nehynúca konzola v sebe skrýva nielen priestor pre nekonečný rad konverzií so slabšími rozlíšeniami, ale z času na čas vypľuje skutočne kvalitný, nevídaný titul, ktorý jej závidia aj HD konzoly. Persona 4 je mimoriadna ukážka žánru a top titul roka. Súčasne ide o pekný príklad toho, ako rozširovať a varírovať sériu - s novým prostredím, obohateniami oproti minulému dielu, no s ponechaním osvedčených či dokonca vylepšených herných mechanizmov. Nie datadisk, ale pravá ukážka kvalitného pokračovania.

Po dejovej stránke nás čaká zmes vyšetrovacieho trileru a psychologického výletu do hláv rôznych protagonistov. Aby sa titul dostatočne odlíšil od Persony 3, mení sa lokalita a zasadenie hrdinu na japonský vidiek. V dedinke Inaba má prežiť celý rok so svojím strýkom, policajným vyšetrovateľom. Najprv sa väčšina hry odohráva v novej škole, kde sa má hrdina zoznámiť s učivom i ďalšími hrdinami - naskytnú sa tu tri slečny Yosuke, Yukiko a Chie, s ktorými možno zdieľať dlhé dni a ich osudy, či transfer z veľkého mesta alebo niektoré záľuby. No mládežnícka idylka sa rýchlo vyparí v momente, keď sa jedného dňa objavuje v dedinke neprirodzene hustá hmla, po ktorej ostáva na elektrickom vedení zavesené nevládne telo. Polícia nedokáže zistiť, čo sa stalo, a to sa hromadia ďalšie vraždy či zmiznutia. Nečakajte zmenu na klasickú kriminálku či detektívnu adventúru; celé vyšetrovanie sa totiž presúva na tzv. Midnight Channel, TV kanál, kde treba oslobodiť uväznené duše.

Do tohto sveta sa však dostanete iba vo vybrané dni. Keďže tento program sa vysiela počas daždivých popoludní, práve vtedy sa vymykáte školskému prostrediu i domovu Inaby a prenikáte do dungeonov, ktoré stvárňujú predovšetkým mysle obetí s najvnútornejšími pocitmi ako smrteľný strach či skrytá fantázia. Japonské kreatívne šialenstvo bez limitov smeruje do temných zákutí typu zvrátená sexualita či násilnícke sklony - ba čo viac, aj tvorcovia hry podľahli netradičnému poňatiu, radi sa hrajú nielen s obsahom mysle, ale aj formou, preto jeden z dungeonov vyzerá ako z 80-tych rokov a pripomína najviac Dungeon Mastera či iné klasiky. Iným je prepracovaný zámok či tuctový zlepenec koridorov. Cieľom výletu do Midnight Channel nie je iba ďalší kus príbehu, posilňovanie postavy a vylepšovanie štatistík. Pozorne treba sledovať časový limit - a počas neho nájsť vraha či únoscu.

Dungeony zažili jeden z najväčších rozdielov oproti Persone 3. Cca 250-poschodový megakomplex Tartarus je nahradený osobitným systémom každej osoby. Preto sú menšie, zároveň variabilnejšie, no svoju obtiažnosť si ponechávajú pomerne vysoko vďaka riedkemu rozmiestneniu save pointov - niekedy sa v komplexe nachádza iba jeden. V dungeone využívate silu a možnosti svojich persona. Nie ste v tom sami - no na vypustenie persona svojich kamarátov treba bojovať s nepriateľmi a tieňmi. To už sa však dostávame na pole klasickej RPG s ťahovým súbojovým systémom. Ani ten sa oproti trojke v zásade nezmenil, i keď ho autori vylepšili v niektorých aspektoch. V prvom rade možno ovládať každú postavu v partii, na druhej strane takto ostávate odkázaní iba na seba. A potom je tu otázka obrany, kde možno nastaviť lepšiu odolnosť voči určitým formám útokom. Aj vaše útoky sú variabilné a rozdelené do siedmich kategórii, pričom vyššia obtiažnosť hry vás núti k detailnému skúmaniu slabých miest nepriateľov pre získavanie ďalších ťahov.

Prepojenie dvojice svetov (civilného a dungeonov) je dobre premyslené. V Persona 3 ste sa riadili dňom a nocou, pričom 25. hodina smerovala do iného sveta, tu sledujete počasie na prechod Midnight Channel. Pretože práve v meteorologickej zmene spočíva limit na quest - pokiaľ nenájdete obeť skôr ako hmla pominie, objavuje sa nápis oznamujúci koniec hry.

Popri vrstevnatom deji i súbojovom systéme s variabilnými dungeonmi ponúka Persona 4 ďalší triumf - bohatý systém sociálnych vzťahov. Znalci minulého dielu vedia čo ich čaká: starostlivé budovanie priateľstiev a najmä vzťahov s opačným pohlavím vedie k zlepšovaniu vlastností postáv a ich persona. Nie je to nuda, keď máte zapadnúť v škole či knižnici, naopak, systém deja vás hodí do fantasticky napísaných scén. A hoci občas sa vrhnete na nepovinné úlohy typu návštevy školských klubov, čítanie kníh i učebníc, prípadne si strihnete džob na polovičný úväzok, vždy čosi získate k svojim atribútom.

Inteligencia, usilovnosť, odvaha, porozumenie a celkový prejav. Alebo aj kultivovanie svojho herného ja, ktoré sa v civilnom svete odráža do školských i súkromných úspechov na predmetoch v škole či nadväzovania vzťahov s tou super spolužiačkou odvedľa. Je jasné, že ak máte nízku odvahu a ani prejav nemá vysoké hodnoty, tak ju neoslovíte a môžete o nej snívať ďalších 10-20 hodín. Ale keď zamakáte, nielenže sa zapáčite okoliu, vylepšíte si vzťahy, ale zároveň sa vám rozšíri aj herná paleta činností, z ktorých si môžete ďalej vyberať. Je to prepojený systém volieb a čím ďalej hráte, tým je bohatší, čo sa okrem iného podpisuje aj na možnosti hrať Personu 4 druhý - či tretíkrát a úplne inak. Konečne hra, kde číselný údaj pri vlastnosti niečo aj znamená a nenaháňate sa len za vyšším údajom, aby ste fukli nepriateľovi o 100 či 200 bodov silnejšiu ranu...

Realizovanie svojho ja v oblasti vzťahov a rozširovanie možností sa popri civile odráža prirodzene aj v boji - a to nielen chrabrosťou či silou charakteru, ale bojovou paletou možností. A aj vzťah so spolubojovníkom zo školy sa rýchlo pretaví v akcii na vlastné vypomáhanie či lepšie a spoločné útoky. Ani tu variabilita hry nekončí, pretože postavy si môžu vytvárať i vyvolávať väčšie množstvo persona (opäť prebieha známym spôsobom streľby do hlavy), ďalšie získavať boji a využívať zase ich skúsenosti atď. Bojový systém sa tak stáva čoraz komplexnejší, nehovoriac o možnosti nielen výberu, ale aj kombinácií persona v jednom momente. Ani boj však nemožno vzhľadom na obtiažnosť hry zanedbávať - na poli japonskej RPG sa vždy nájde boss, ku ktorému ak prídete príliš skoro, sfúkne vás okamžite. A po treťom neúspešnom pokuse sklopíte uši a idete grindovať do iných častí. Je to sčasti pasca - lebo nemôžete tu byť donekonečna, keď plynú daždivé dni a vraždiaca hmla sa blíži.

Persona 4 vám nedá vydýchnuť po stránke obsahu (parádny dej, rôzne dungeony, sociálne vzťahy, bohatý bojový systém s kopou persona a ich vlastnosťami) a to všetko zaobaľuje do príjemnej grafiky. Nejde v nej o počet polygónov, ale o hladkú formu. Pravda, našinca zaujme už len nevídané prostredie japonského vidieka, no autori si schovávajú bohatšie možnosti na dungeony a stvárnenie psychických stavov obetí. Okolie vás nikdy nesklame - znalcov tretieho dielu však na chvíľu zamrzí recyklácia niektorých persona či nepriateľov. To je snáď jediný dôkaz, že táto hra mala predchodcu na pultoch len nedávno, inak je originálna sama o sebe.

Po hudobnej stránke sa servíruje kopa japonského popu a rocku, pričom v balení hry nájdete aj CD so soundtrackom s niektorými nezabudnuteľnými skladbami. Nahovorenie je na anglické pomery dobré a jedine klasická nelogická postupnosť, ktoré postavy a dialógy nahovorené sú, a ktoré zrazu, nie vám môže občas prekážať. Japonci na to možno nejaký systém mali, no ja som ho neodhalil... A keď sa už máličko sťažujeme, netreba zabudnúť ani na občas neposlušnú kameru.

Inak sú to iba malé drobnosti, ktoré vás nedokážu odradiť od veľkého herného zážitku. Persona 4 má v súkromnom rebríčku šancu dostať sa do TOP 10 PS2 RPG hier, lebo tráviť desiatky hodín v takom prepracovanom a bohatom svete sa skrátka oplatí. Presne na tieto zážitky je budovaná PlayStation 2 - tak do nej investujte ešte raz.